Čo s dejinami našimi?

Pohlad na Hrad Pohľad na Bratislavu od polozabudnutého pamätníka obetiam prvej svetovej vojny na fotografii Štefana Chmulíka z roku 1932. Foto: archív redakcie

Esej profesora Martina Homzu nielen o slovenských dejinách, ale aj o príbehu spracúvania a uvažovania o slovenských dejinách v časoch ideologických tlakov a útokov.

Je pre mňa ťažké presnejšie definovať, čomu alebo lepšie komu dnes Slováci najviac vďačia za svoje hlboké historické bezvedomie – maďarónom, čechoslovakistom, národne uvedomelým komunistom, proletárskym internacionalistom, vulgárnym nacionalistom, súčasným globalistom, matičiarom alebo progresivistom? Možno by som si už na začiatku mohol na túto otázku vystačiť dvoma výstižnými formuláciami Ľubomíra Liptáka – slovenským mesianistom a slovenským masochistom, alebo tiež jeho slovami: slovenským jánošíkom a slovenským oportunistom… A možno by som všetko mohol zakončiť tým, že by som povedal: iba sebe samým, drahým a (ne)milovaným.

Jedna kuriozita zo slovenských dejín namiesto úvodu

Isté je, že Slováci vždy nemali také nízke vedomie o sebe samých a svoje historické sebavedomie vedeli aj jasne deklarovať. Mikuláš, syn Jakuba Jakobea, o diele svojho otca Živý opis slovenského národa (Viva gentis Slavonicae delineatio), ktoré vyšlo v roku 1642 v Levoči, napísal: „Slováci berte si príklad a o svoje dejiny dbajte, / statočný slovenský národ ku hviezdam povzneste hor!“

Možno to niekoho prekvapí, ale prvý koncept histórie Slovákov Mikulášovho otca nebol reakciou na maďarský výklad uhorských dejín, ale na ich nemeckú interpretáciu. Menovite na prácu Dávida Fröhlicha Pradávny nemecko-uhorsko-spišský a sedmohradský krajan (Der uralte deutsch-ungrisch-zipserische und siebenbürgische Landsmann). Na žiadosť slovenských evanjelikov z Horného Uhorska (zhruba dnešné východné Slovensko, Podkarpatská Rus a časť dnešného severovýchodného Maďarska), ho vtedy vytvoril zmienený český exulant. Dnes je toto dielo stratené. O jeho obsahu sa dozvedáme od iných autorov. Vďaka nim vieme, že o uhorských Slovanoch, teda Slovákoch, Jakub Jakobeus uvažoval ako osobitnom dejinnom subjekte, spoločenstve s osobitou identitou, ktoré v Uhorskom kráľovstve popri iných národoch existovalo odnepamäti, a to v duchu práva prirodzenosti. Teda nie v tom zmysle, ako ho vnímajú dnešní vyznávači myšlienky, že Slováci sa ako národ, alebo „protonárod“, v marxistickej terminológii „feudálna národnosť“ objavili až po polovici 18. storočia. Nakoniec to dokladá aj samotný dôvod, pre ktorý Jakub Jakobeus svoje dielo napísal. A tým bolo to, že jeho ideový oponent – Dávid Fröhlich, spišský rodák a cisársko-kráľovský matematik, astronóm a geograf, etc. si dovolil do uhorského vzdelanostného priestoru preniesť Restgermanen Theorie, rozumej historickú tézu humanistu Wolfganga Lazia o tom, že autochtónnym, teda pôvodným obyvateľstvom medzi Dunajom a Karpatami sú výhradne Germáni, rozumej Nemci. Vzdelaným Slovákom, ktorí sami seba radi a tradične pokladali za najstaršie obyvateľstvo Uhorského kráľovstva, sa táto myšlienka nepáčila. Za zmienku stojí, že prvý slovenský pokus o náčrt vlastných dejín vyšiel v Levoči u toho istého tlačiara Brewera ako spis Fröhlicha, a, čuduj sa svete, len o rok neskôr.

Slovenské dejiny ako súčasť uhorských dejín

V prirodzenoprávnom zmysle boli slovenské dejiny vždy súčasťou dejín všetkých pod vlastným menom známych spoločenstiev, ktorých zaznamenali dejepisci medzi Karpatami a dolným Dunajom od čias, keď sa dejiny začali zachytávať písomne. Vedecká predstava starého Uhorska – Imago Antique Hungariae sa zhmotnila v rovnomennom diele jezuitu slovenského pôvodu Samuela Timona. Vyšla v Košiciach v roku 1733. Text získal imprimatur najvyšších dobových jezuitských kruhov. Slovenské dejiny zaradil Timon do 3. knihy, v ktorej pojednal o treťom príchode Hunov, rozumej Uhrov (Maďarov). O spolužití Slovákov a Maďarov po pohostinnom prijatí Maďarov sa tu vyjadril: „Už osemsto rokov znášajú spolu všetko zlé i dobré. Spolu žijú, spolu mrú. Z potomkov slovenského národa boli mnohí povýšení do zemianskeho stavu…“ Takmer po 300 rokoch prišiel azda čas sa na tieto slová znovu rozpomenúť. Stali sa totiž základom pre prvý a posledný spoločný výklad uhorských dejín.

Hoci ako leitmotív uhorských dejín barokové dejepisectvo považovalo hunský, rozumej nomádsky, teda šľachtický motív, staršie slovenské dejiny Veľkej Moravy so Svätoplukom i svätými Cyrilom a Metodom nepokladali k tomuto konceptu za protikladné. Práve takto to pertraktovali aj učenci okolo vzdelaného polyhistora a evanjelika Mateja Bela.

Mapa Jána Tomku Sáského/Száski z roku 1751 Západná Hunia rozšírená o časť Veľkej Moravy / M. Moraviae pars per Hunniam occidentalem extensa. Foto: archív autora

Na rozdiel od vzdelancov dnešných čias, pre Samuela Timona, Mateja Bela, Adama Františka Kollára, Jozefa Bencúra, či Ján Severíniho hovoriť v 18. storočí o slovenských dejinách, ako o dejinách, ktoré predchádzali tým uhorským, bolo vecou prirodzenosti. Slovenčina a nemčina mala v ich tlačiach dokonca osobitý tlačiarenský fond vychádzajúci z gotickej fraktúry. Nakoniec ten istý, ktorým bol vysádzaný ešte zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu v roku 1848. Maďarčina a latinčina sa tlačila karolínskou minuskulou.

Zatykač na Hurbana, Hodžu a Štúra. Foto: archív autora

Dnes je pre niekoho málo predstaviteľné, hoci predsa len sa to deje, aby maďarský historik nabádal slovenských na hrdosť nad slovenskými dejinami. Predsa však v historickom spore slovenských Jurajov (Papánek, Sklenár, Fándly) a maďarských Štefanov (Katona, Salagius), posledný menovaný ku sklonku 70. rokov 18. storočia v diele De statu ecclesiae Pannonicae (O stave Panónskej cirkvi) označil Svätopluka bez váhania za „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“. Slovákov síce vyzval, aby si nevymýšľali dejiny v duchu, ako to urobil Juraj Papánek, keď do nich priradil takmer všetky historicky známe postavy monarchov žijúcich v historických dobách na územiach, kde v 18. storočí žili Slováci, na druhej strane im však kládol na srdce, aby boli hrdí na svoju veľkomoravskú minulosť a cyrilo-metodskú tradíciu, ktorých dedičstvo pripísal práve im. Nadväznosť staršieho na mladšie, princíp kontinuity bola teda ešte i v tomto období medzi uhorskými historikmi povinnou jazdou.


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými  Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami