Slovenské dejiny ako súčasť uhorských dejín

V prirodzenoprávnom zmysle boli slovenské dejiny vždy súčasťou dejín všetkých pod vlastným menom známych spoločenstiev, ktorých zaznamenali dejepisci medzi Karpatami a dolným Dunajom od čias, keď sa dejiny začali zachytávať písomne. Vedecká predstava starého Uhorska – Imago Antique Hungariae sa zhmotnila v rovnomennom diele jezuitu slovenského pôvodu Samuela Timona. Vyšla v Košiciach v roku 1733. Text získal imprimatur najvyšších dobových jezuitských kruhov. Slovenské dejiny zaradil Timon do 3. knihy, v ktorej pojednal o treťom príchode Hunov, rozumej Uhrov (Maďarov). O spolužití Slovákov a Maďarov po pohostinnom prijatí Maďarov sa tu vyjadril: „Už osemsto rokov znášajú spolu všetko zlé i dobré. Spolu žijú, spolu mrú. Z potomkov slovenského národa boli mnohí povýšení do zemianskeho stavu...“ Takmer po 300 rokoch prišiel azda čas sa na tieto slová znovu rozpomenúť. Stali sa totiž základom pre prvý a posledný spoločný výklad uhorských dejín.

Hoci ako leitmotív uhorských dejín barokové dejepisectvo považovalo hunský, rozumej nomádsky, teda šľachtický motív, staršie slovenské dejiny Veľkej Moravy so Svätoplukom i svätými Cyrilom a Metodom nepokladali k tomuto konceptu za protikladné. Práve takto to pertraktovali aj učenci okolo vzdelaného polyhistora a evanjelika Mateja Bela.

Mapa Jána Tomku Sáského/Száski z roku 1751 Západná Hunia rozšírená o časť Veľkej Moravy / M. Moraviae pars per Hunniam occidentalem extensa. Foto: archív autora

Na rozdiel od vzdelancov dnešných čias, pre Samuela Timona, Mateja Bela, Adama Františka Kollára, Jozefa Bencúra, či Ján Severíniho hovoriť v 18. storočí o slovenských dejinách, ako o dejinách, ktoré predchádzali tým uhorským, bolo vecou prirodzenosti. Slovenčina a nemčina mala v ich tlačiach dokonca osobitý tlačiarenský fond vychádzajúci z gotickej fraktúry. Nakoniec ten istý, ktorým bol vysádzaný ešte zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu v roku 1848. Maďarčina a latinčina sa tlačila karolínskou minuskulou.

Zatykač na Hurbana, Hodžu a Štúra. Foto: archív autora

Dnes je pre niekoho málo predstaviteľné, hoci predsa len sa to deje, aby maďarský historik nabádal slovenských na hrdosť nad slovenskými dejinami. Predsa však v historickom spore slovenských Jurajov (Papánek, Sklenár, Fándly) a maďarských Štefanov (Katona, Salagius), posledný menovaný ku sklonku 70. rokov 18. storočia v diele De statu ecclesiae Pannonicae (O stave Panónskej cirkvi) označil Svätopluka bez váhania za „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“. Slovákov síce vyzval, aby si nevymýšľali dejiny v duchu, ako to urobil Juraj Papánek, keď do nich priradil takmer všetky historicky známe postavy monarchov žijúcich v historických dobách na územiach, kde v 18. storočí žili Slováci, na druhej strane im však kládol na srdce, aby boli hrdí na svoju veľkomoravskú minulosť a cyrilo-metodskú tradíciu, ktorých dedičstvo pripísal práve im. Nadväznosť staršieho na mladšie, princíp kontinuity bola teda ešte i v tomto období medzi uhorskými historikmi povinnou jazdou.

Čudným, ba pre niekoho aj nepredstaviteľným, sa stalo o slovenských dejinách v rámci uhorských dejín písať a hovoriť až na sklonku 19. storočia. A je to tak i dnes. Je to absurdné. Veď dnes je módne nehovoriť o dejinách Rímskej ríše nemeckého národa, ako o nemeckých dejinách, a je to aj logické, veď nie je isté, či sa takí Bavori, Durínkovia a Sasi sa vôbec v tejto ríši už cítili Nemcami, nehovoriac už o všetkých Slovanoch, Talianoch, Francúzoch a iných, ktorí tiež žili v tomto univerzálnom kresťanskom cisárstve. Chápať však uhorské dejiny najmä ako dejiny Maďarov, je medzi Slovákmi, často aj vzdelanými, bežné, a to i napriek tomu, že je to pokrivené.

Uhorské dejiny tvorili rovnako Maďari, ako Slováci, Rumuni, Nemci, Rusíni, Srbi či Chorváti. Obrazne povedané, s príchodom predkov dnešných Maďarov medzi Dunaj a Karpaty k pôvodnej bielej a červenej pribudla iba zelená farba. No a k tomuto „modernému“ (ne)chápaniu kontinuity a pretrvávaniu pôvodne slovenského v podmienkach Uhorského kráľovstva poviem potom len toľko, že osobne si nijako neviem predstaviť, že by historici Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska vo svojich historických konceptoch vynechali obdobie pred opanovaním Anglického kráľovstva Viliamom Dobyvateľom v roku 1066, alebo vo svojich spracovaniach vlastnej histórie o Anglosasoch prestali hovoriť a po tomto dátume nazvali anglické dejiny normanskými, no a keďže vtedajší Normani už hovorili po francúzsky, rovno francúzskymi.

Iste, dejepisectvo 18. storočia sa ešte možno rovno neriadilo kritickým prístupom k prameňom, ktoré je dnes medzi metódami bádania historikov dominantné, ale malo k nim úctu. Protirečivé historické dáta konceptualizovalo so zreteľom na posvätný cieľ života, ktorým bol pax gentium, teda mier národov, ktorého ideálnu realizáciu videli v spoločnej monarchii. Úcta k rovnosti národov Uhorska bola teda ideovou osou encyklopedických Vedomostí teda Notitií Mateja Bela a v jednotlivých stoliciach Uhorského kráľovstva mala každá nácia krajiny zastúpený svoj vlastný výklad dejín. Vzdelanci tak vychovávali k vzájomnej krajinskej spolupatričnosti, k lojalite k Habsburskej dynastii  a úcte k vzájomnej rozmanitosti, ku ktorej okrem jazykovej, národnej, patrila aj náboženská tolerancia. Jedným slovom vyhľadávalo a tematizovalo skôr spoločné hodnoty než rozdiely.

Začiatok veľkého pokrivenia slovenských dejín

Náhľad o jedných uhorských dejinách, v ktorých si svoje miesto vedeli nájsť rovnako Nemci ako Maďari, Slováci, Rumuni, Srbi, Chorváti, etc., sa dosť radikálne začal meniť pod vplyvom Francúzskej revolúcie. Keď 21. januára 1793 padla hlava francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., stalo sa regálne právo (iura regalia) zabíjať demokratickým. Následne moderná rovnosť začala pohlcovať stredovekú rôznosť. Po 14. júli 1789 „masy vstúpili do dejín“. Nie všade sa z nich podarilo vyrobiť ideálny politický národ ako vo Francúzsku. Na druhej strane však tiež nie všade bola možná cesta, ktorou sa vydala Veľká Británia po reštaurovaní monarchie v roku 1660. Revolúcia však nepriniesla len desakralizáciu monarchistickej štátnej idey, ale aj eróziu prirodzeného práva. Vznikla tak nová potreba hľadania a vytvárania vhodných historických naratívov zodpovedajúcich emočným potrebám a politickým projekciám spoločenstiev, ktoré chceli nasledovať francúzsky, a nie britský príklad. Pred rizikom vypracovania jediného výkladu uhorských dejín varoval Juraj Sklenár: „Kto v Uhorsku budí nenávisť voči iným národom, vyhľadáva zánik tohto štátu, a taktiež to, čo s tým súvisí, smeruje k zničeniu týchto základov, na ktorých Uhorsko stojí a ktorými sa upevňuje – je preto takýto občan vlasti nebezpečný.“

Slováci navyše vzhľadom na svoj podiel na dejinách Uhorského kráľovstva mali ambíciu definovať sa ako jeden z konštitutívnych národov Uhorska. Uhorskí jakobíni chceli totiž Uhorskú republiku federatívnu. So samostatnou slovenskou provinciou. Neskôr Slováci vystúpili sériou osobitých obrán, v ktorých hájili svoje historické i aktuálne práva na spoločnú uhorskú vlasť. Politicky sa na scéne dejín objavili podobne ako iné stredoeurópske národy v revolučných meruôsmych rokoch 1848/1849. Niektorí z radikálnejších štúrovcov sa už vtedy šli v duchu Hegelovej dialektiky dejín rozlúčiť s Uhorskom. Slovenská antitéza voči uhorskej praxi nefungovala. Slováci mali mentálne, pokrvne, kultúrne, ekonomicky i všelijako inak s Maďarmi v tomto kráľovstve zotrvať ešte pár dekád. Rozvod nebýva nikdy jednoduchý.

Peter Michal Bohúň: Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848, 1848–1849, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_5302

Neudivuje preto, že osobitnému termínu pre slovenské dejiny sa vo svojich raných prácach vyhli aj dvaja z najvýznamnejších matičných historikov – Franko Víťazoslav Sasinek a Jonáš Záborský. Slovenské dejiny totiž stále chápali v rámci politického útvaru, ktorý pokladali za svoj, a tým stále bolo Uhorské kráľovstvo. S tým korešpondujú i názvy ich historických prác zo 60. – 80. rokov 19. storočia, ktoré neobsahovali adjektívum slovenský. Spomeniem tu Sasinkove Dejiny drievnich národov na území terajšieho Uhorska z roku 1868 či Dejiny kráľovstva Uhorského z roku 1871 a Záborského Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Tie druhé in extenso, teda ako celok, vyšli až v roku 2012 (!). Slováci sa svojej predstavy o podiele slovenských dejín na dejinách Uhorského kráľovstva nemienili vzdať až tak ľahko. V tom istom roku 1871 Jozef Hložanský v Úvode k poznaniu historie uhorskej k tomu poznamenal: „Proti kontinuite histórie uhorskej hrešia historiografi uhorskí tým, že vek svätoštefanský neprivodia v prírodnú spojitosť s vekom Svätopluka I. Belehradského, ale s historiou hunskou i avarskou, kde niet nijakého vnútorného sväzku.“

Historik, katolícky kňaz a publicista František Víťazoslav Sasinek. Foto: wikimedia

Ako však vyhasínali nádeje v nové a spravodlivé riešenie národnej otázky v rámci Uhorského kráľovstva, menil sa i pohľad slovenských historikov a vôbec intelektuálov na slovensko-maďarské spolužitie. Neprekvapuje preto, že keď už bolo najhoršie, Sasinek v roku 1895 vydal v Ružomberku prvý Dejepis Slovákov. Naše dejiny v dobovom duchu personalizoval: „Jako každý človek, tak tiež i každý národ má svoje deje.“ No a Maďarov, tiež nie bezdôvodne, obvinil z vytvorenia indoktrinačnej školskej schémy výučby dejepisu: „kde pod úradným tlakom spotvorený bol dejepis k okrášleniu Maďarov, na ujmu a potupu Slovákov.“ Do akej miery i dnes, to jest po vyše 125 rokoch, časť slovenskej učenej pospolitosti vyznáva práve tento po každej stránke zastaraný pohľad, ponechám na úvahu čitateľa.

„Výtečníkom,“ ktorý do debaty o charaktere a obsahu slovenských dejín vstúpil ešte pred vznikom prvej 1. Česko-slovenskej republiky, bol aj Július Botto. Jeho koncepcia slovenských dejín bola reakciou na privlastnenie stavovských dejín uhorskej šľachty Maďarmi. Zároveň historici a jazykovedci ako Pál Hunfalvy, inak Spišiak z Veľkého Slavkova, začali popierať kontinuitu toho, čo bolo ešte pred sto rokmi aj medzi maďarskými historikmi dogmou, a síce, že Slováci sú jedinými potomkami Svätopluka a jeho ríše. Keďže fakty 9. storočia sa nedali nijako odmyslieť, Hunfalvy a spol. popreli existenciu Slovákov pred 13. storočím. Vyhlásili ich za národ, ktorý vznikol ako výsledok sekundárneho osídlenia územia dnešného Slovenska Čechmi, Moravanmi, Poliakmi a Rusínmi, etc. Pred novou generáciou slovenských historikov preto stála úloha obhájiť slovacitu Veľkej Moravy a striasť sa biľagu pozbierancov.

Advokát, historik a pedagóg, syn evanjelického farára Július Botto (1848-1926). Foto: wikimedia

Na to sa opäť hodila Hegelova filozofia dejín a staré dobré evanjeliové „Poslední budú prvými“. Botto vstúpil do diskusie o slovenských dejinách razantne, a to hneď dvoma zväzkami – Slováci, vývin ich národného povedomia. Vyšli v Turčianskom svätom Martine v roku 1904 a 1910. Za ďalšie dielo Krátka história Slovákov z roku 1914 bol dokonca maďarskou justíciou súdne stíhaný. Nemohol sa čudovať. Dovolil si totiž napísať, že Uhorsko nikdy nebolo a nebude vzhľadom na malý počet Maďarov v ňom maďarským štátom. Slávnou i pamätihodnou sa stala jeho veta: „Maďari v rokoch 1000 – 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci. Lebo vznikom feudálneho štátu skrze prvého uhorského kráľa sv. Štefana politickým národom Uhorska stalo sa len zemianstvo...“

Uhorské kráľovstvo bolo v jeho ponímaní stavovským štátom s rozhodujúcim slovom šľachty. Slovenský ľud v ňom mal byť týmto nadnárodným politickým stavom rovnako utláčaný ako maďarský. Botto rezignoval na takzvané „historické právo“ národa v duchu, ako ho chápali vtedajšie „historické národy“ Európy. Ako právnik sa vyslovil za vtedy moderné „právo národa na sebaurčenie“. Inak vďaka Štefanovi Markovi Daxnerovi obsiahnuté už v Martinskej deklarácii slovenského národa z roku 1861. Ako človek kultúry tiež uvažoval o tom, či kultúrne dejiny spoločenstva, ktoré sa volá národ, nie sú viac ako jeho štátnosť. Veľkú váhu tiež prikladal mravnej sile národnej elity. Opakujem, mravnej sile národnej elity.

Prvé protirečenie procesu inštitucionalizovania slovenských dejín po roku 1918

Slovenské dejiny po roku 1918 čakal turbulentný a často aj paradoxný vývoj. Ich vnútorným protirečením číslo jeden sa stalo to, že na osobitnú vednú disciplínu dozreli v konfrontácii s tým, s čím dovtedy vlastne ani nemali veľa spoločného, teda s českými dejinami, konkrétne v spore s novým konceptom československých dejín. Úlohu Slovákom exportovať nové české štátnoprávne ponímanie slovenských dejín vzal na seba pražský profesor Václav Chaloupecký. Inštitúciou, ktorá mu v tom mala pomôcť, bola novovytvorená Univerzita Komenského. Ako profesor v odbore história Chaloupecký prednášal na Filozofickej fakulte o štátnych, to jest československých dejinách. Horlivo pritom vyznával tézu českého jazykovedca Františka Pastrneka o tom, že Česi, Moravania a Slováci tvoria z jazykového hľadiska jeden národ. (Tu iba na okraj, Pavol Jozef Šafárik zhruba 100 rokov predtým vo svojich Slovanských starožitnostiach konštatoval, že obyvatelia južnej polovice Moravy od sútoku rieky Dyje s Moravou po Valašsko sa pokladajú za Slovákov).

Český profesor v Bratislave svoje tézy o tom, že máme s Čechmi jedny dejiny, najprv predstavil v podobe publikovanej prednášky. Veľmi skoro – už v roku 1923 – však vyšlo jeho Staré Slovensko. Ako napovedá sám titul, dielo bolo venované výkladu najstarších dejín Slovenska. Teritoriálne uchopenie slovenských dejín bolo nepochybnou novinkou, ale aj ich významným limitovaním. Chaloupeckého dielo totiž bolo najmä historickou obhajobu novoustanovených československých južných hraníc. Z profesionálneho hľadiska Chaloupecký napísal knihu na vysokej úrovni. V slovenských, ale nielen, akademických kruhoch však vyvolali tézy pražského profesora hlboké rozpaky. Chaloupecký zo svojho českého obzoru, ktorý od čias Kozmu Pražského píšuceho v prvých dekádach 12. storočia siahal notoricky iba po Hron, vylúčil celé stredné i východné Slovensko. Vyhlásením Slovákov za českú vetvu a stredného i východného Slovenska v podstate za neosídlené, do 13. storočia Chaloupecký vyradil Slovákov z uhorských dejín. Vedome či nevedome tak odštartoval obdobie ďalšej vážnej redukcie slovenských dejín, známej ako ich „dehungarizácia“. Posilnenie českých dejín, na úkor slovenských sa mohlo oprieť o tradíciu používania češtiny slovenskými evanjelikmi a koncept slovanskej kultúrnej vzájomnosti Jána Kollára, v ktorom sa rátalo s jediným československým kmeňom. V praxi to však znamenalo asi toľko, že po Veľkej Morave malo pre Slovákov nastať obdobie politického a národného maďarského útlaku, z ktorého Slovákov zachránil až vznik Česko-Slovenska v októbri 1918.

Protirečenie číslo dva. Sú alebo nie sú slovenské dejiny apriori ľudácke?

Nie je žiadne tajomstvo, že najvýznamnejšieho oponenta získal Chaloupecký v osobe Daniela Rapanta, ktorý sa v roku 1928 habilitoval v odbore (česko)slovenské dejiny a stal sa na Slovensku ich vôbec prvým profesionálnym docentom, neskôr profesorom. Pod jeho vedením sa od roku 1938 slovenské dejiny etablovali už aj ako oficiálne študijný predmet a začali sa prednášať aj na Univerzite Komenského (od roku 1939 premenovanej na Slovenskú univerzitu).

Koncom 30. rokov vznikla tiež na Filozofickej fakulte Stolica slovenských dejín. Vedný študijný predmet slovenské dejiny na Slovenskej univerzite v Bratislave a Stolica slovenských dejín v Bratislave však vydržali iba do prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia. Daniel Rapant svoju víziu slovenských dejín vysvetlil v štúdii Slovenské dejiny, ktorá vyšla v Historickom zborníku v roku 1946, takto: „Keďže slovenské dejiny sa nedajú koncipovať ako dejiny štátu …(musíme) urobiť nositeľom slovenských dejín slovenský národ sám (…) národ v modernom význame etnickom, kultúrnom, ako osobitnú, na štáte pojmove nezávislú kolektívnu jednotku“. Za zakladateľa vedeckého odboru slovenské dejiny i Stolice (Katedry) slovenských dejín sa teda pokladá Daniel Rapant, najvýznamnejší slovenský historik 20. storočia.

Historik a pedagóg Daniel Rapant (1897-1988). Foto: wikimedia

Paradox číslo dva je to, že profesionálne skúmanie slovenských dejín sa na akademickú pôdu dostalo v období, keď hrozila politická inštrumentalizácia ich výkladu v duchu dobových totalitných ideológií. To, že k tomu nakoniec neprišlo, možno ako zásluhu prirátať práve autorite profesora Rapanta. Napriek tomu asociácia medzi časom formálneho etablovania sa slovenských dejín a dobou, v ktorej sa tak stalo, zostala. Najčastejšie k tomu prispieva ich usúvsťažnenie s druhým profesorom slovenských dejín Františkom Hrušovským, poslancom Slovenského snemu (1938 – 1945). Do akej miery však jeho hlavné syntetizujúce dielo Slovenské dejiny, ktoré po prvý raz vyšlo ešte v toku 1932, možno označiť za politicky príznakové, ergo „ľudácke“, sa neopovažujem povedať. Knihy podobného razenia o národných dejinách v uvedenom čase vychádzali po celej Európe. Pritom prilepovanie prívlastku „ľudácky“ do teórie dejepisectva bez ďalšieho vysvetlenia jeho obsahu je zavádzajúce. Navyše, „ľudáctvo“ samo osebe je širokoštruktúrovaný fenomén.

Tretí paradox slovenských dejín alebo kopernikovský obrat jedného komunistu

Profesor Rapant síce ešte „rozchodil“ deravú totalitu 1. slovenskej republiky (termín „deravá totalita" použil Gustáv Husák), na tú, ktorá prichádzala pozvoľna po roku 1945 a naplno vypukla vo februári 1948, však už mu nestačili sily. V školskom roku 1949/1950 bola na Slovenskej univerzite vytvorená Katedra dejín ČSR, ZSSR a ľudových demokracií. V tom istom čase nad hlavu jej členov zavesili Damoklov meč slovenských buržoáznych nacionalistov. Rapant dostal zákaz prednášať slovenské dejiny na konci letného semestra toho istého roku. Následne ho z univerzity vyhodili. V roku 1954 slovenské dejiny ako vedný odbor oficiálne prestali existovať. Slovenskej univerzite vrátili meno Komenského.

„Slovenské dejiny“ nahradili „Dejiny Československa“ a neskôr „československé dejiny“. Ako spomína profesor Richard Marsina v jednom zo svojich článkov: „Slovenské dejiny sa tým stali regionálnymi dejinami v rámci tzv. jednotných československých dejín. Verejná diskusia o tomto probléme nebola prípustná“. Premenené do každodennej praxe školské dejepisy opäť ponúkali oklieštenú podobu slovenských dejín, to jest „prvý spoločný štát Čechov a Slovákov – Veľkú Moravu“, no a s určitými rozpakmi až štúrovcov. Karol Marx totiž odsúdil reakčné vystúpenie Slovanov proti revolúcii 1848 – 1949.

Aby poníženie „slovenských dejín“ bolo dokonalé, zriadením vyššie zmienenej novej katedry bol poverený vyučený murár a pôvodne príležitostný robotník bez maturity Miloš Gosiorovský (od roku 1951 univerzitný profesor). Akademické prostredie však natoľko preformátovalo pôvodne odhodlaného komunistu a uvedomelého internacionalistu, že práve z Gosiorovského sa stal v druhej v polovici 60. rokov zástanca stále mocnejšieho návratu k Rapantovej vízii slovenských dejín. V historickej pamäti dodnes rezonuje jeho článok K niektorým otázkam vzťahu Čechov a Slovákov v politike Komunistickej strany Československa, ktorým poriadne naštval dobových mocipánov, ba i niektorých ľudí „z fachu“ a sám sa dostal do nemilosti vtedajšej „verchušky“.

Štvrtý paradox slovenských dejín, alebo ako sa vedecky báda niečo, čo neexistuje

Po ťažkých desiatich rokoch, počas ktorých sa vyučovalo 16 hodín marxizmu-leninizmu týždenne, ako na to spomína nedávno zosnulý profesor Kučera, ale odborné predmety stáli bokom, sa v roku 1964 pracovisko premenovalo na Katedru československých dejín a archívnictva. Tu treba tiež vedieť, že Katedry československých dejín vlastne v socialistickom Československu boli dve. Jedna v Prahe a druhá v Bratislave. V Bratislave pod ochrannými krídlami profesora Gosiorovského vyrástli esá slovenskej historiografie, profesori – Ján Hučko, Jozef Butvin, Matúš Kučera, Jozef Novák a iní. O tom, že všetci chodili po tenkom ľade, svedčí napokon aj to, že denunciácia nemarxistický, nevedecký, subjektivistický a „nacionalistický“ historik, bola v stále v arzenáli neprajníkov slovenského dejinného príbehu. Vážiť sa preto muselo každé slovo. Po rokoch odmäku konečne nastalo obdobie previerkových komisií a normalizácie. Profesor Marsina v túto dobu vystihol nadčasovo takto:

„Žiaľ, takmer akoby sa nebrala na vedomie najväčšia marxistická deformácia našich slovenských národných dejín, ktorou bola okolnosť, že sa nemohli oficiálne slovenskými dejinami ani nazývať, a teda nemohli byť oficiálne ani vlastným predmetom bádania ap. Už len upozornenie na túto okolnosť si vyslúžilo dnes akoby čarovné a príznačné označenie „nacionalizmus, nacionalistické“, ktoré dnes niektorí pokladajú samo osebe za najvyšší stupeň odsúdenia a zatratenia. Pravda, to všetko bez toho, že by sa konkrétnejšie definovalo − akoby to vo vede malo byť pravidlo, politici a politológovia to nepotrebujú(?) − čo to vlastne je, aké atribúty má pojem nacionalizmus, v akých podmienkach a situácii.“

Takto vlastne všetci, ktorí sa zaoberali dejinami Československa a „československými“ dejinami, v podstate pracovali nad slovenskými dejinami. Slovenskými dejinami sa fundamentálne, teda najmä edíciami prameňov, zaoberali aj odborníci v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. A hoci študijný odbor slovenské dejiny de iure neexistoval, ani „slovenské dejiny“ formálne neexistovali, predsa sa len sa bádanie nad nimi rozvíjalo, a to je ďalší z paradoxov slovenských dejín v 20. storočí. V druhej polovici 50. a prvej polovici 60. rokov dokonca vyšlo k slovenským dejinám niekoľko pozoruhodných diel. Za všetky spomeniem monumentálnu edíciu prameňov Daniela Rapanta Slovenské povstanie roku 1848 – 49, ktorého 3. a 4. diel vyšli v rozmedzí rokov 1956 – 1963.

Slovenské dejiny, vec verejná

O predmete slovenských dejín, filozofii slovenských dejín i metódach jej bádania sa však diskutovalo nielen na akademickej pôde. Po „dvojitom Nelsone“, rozumej zápasníckom chvate Prahy a Moskvy, ktorý z ringu na mnoho rokov vyradil slovenské myslenie o dejinách, časovaná bomba vo verejnosti vybuchla v 60. rokoch v podobe boomu uvažovania o tom, ako chápať adjektívum „slovenský“ v našich dejinách. Do ringu sa vrátili bokom odložení starí borci Daniel Rapant, jazykovedec Ján Stanislav či v exile skamenený Štefan Polakovič. Postupne sa však objavovali aj mladší zápasníci, ako napríklad Janko Tibenský a jeho Chvály a obrany slovenského národa z roku 1965, ktoré sa venovali, povedané dobovým marxistickým slovníkom, najmä evolúcii slovenskej feudálnej národnosti.

Najpamätihodnejšou sa však napokon stala esej vtedajšieho štyridsiatnika Vladimíra Mináča. Vyšla v Kultúrnom živote 5. januára 1968. Dostala názov Kde sú naše hrady?. Neskôr bola zaradená do knihy toho istého autora známej pod menom Dúchanie do pahrieb. Treba priznať, že niekoľko „á-štvoriek“ Vladimíra Mináča vyvolalo okamžitý a zaslúžený rozruch. Z pohľadu ponad desaťročia je potom zjavné, že uvažovanie o slovenských dejinách ovplyvnili prakticky dodnes.

Prozaik, esejista a politik, člen ÚV KSČ Vladimír Mináč (1922-1996). Foto: Matica slovenská/wikimedia CC BY-SA 4.0

Mináč za bod nula slovenských dejín označil vystúpenie štúrovcov. V politickom slova zmysle to korešpondovalo so staršou myšlienkou Daniela Rapanta, že ako moderný národ sa Slováci naozaj zrodili až v 19. storočí, napokon práve tak isto, ako aj iné okolité národy. Na rozdiel od Rapanta však Mináč rezignoval na dokazovanie historicity Slovákov. Za naše dejiny vyhlásil iba tie, v ktorých sme ako Slováci vystupovali pod vlastným menom a s vlastným politickým programom. Označil nás za plebejcov Európy. Zbavil kráľov, šľachty, meštianstva, vzdelancov i celej latinskej kultúry... Slovenský národ oholil na kosť a označil za predmet, nie subjekt dejín.

Na Mináčovu obranu však treba povedať, že dejiny nám nezobral svojvoľne a už vôbec nie zlomyseľne. Jeho poňatie slovenských dejín má svoju logiku. Veď ani dnes by nikto súdny na Slovensku nevyhlásil uhorských kráľov za slovenských. To, že neboli ani Maďarmi, je však druhá vec. Ibaže to je na dlhšiu debatu. Mináč nás, paradoxne, zbavil dejinnosti z hlbokej lásky k všetkému slovenskému. Urobil tak však najmä so zreteľom na našu svetlú budúcnosť. Pozoruhodné je, koľko vyznávačov si Mináčova magická konštrukcia slovenskosti našla nielen medzi slovenskými vzdelancami. Tu by sa možno žiadalo dodať – a koľkí iní nám dnes berú dejiny z čistej nelásky?

Skôr sa treba zamyslieť nad tým, kde je vlastne zakliate čaro Mináčovho konceptu. Mináč je najmä živelný. S tým korešponduje jeho prekvapivá slovná ekvilibristika. Táto príťažlivá individuálna revolučnosť je však vo svojich východiskách mentálne rámcovaná klietkou slovenského protestantského mesianizmu. Akurát pôvodnú myšlienku Bohom vyvolenej slovenskej evanjelickej menšiny Mináč šikovne substituoval myšlienkou Marxom, Engelsom a Leninom vysnívaného (slovenského) národa plebejcov. Nebeské kráľovstvo zamenil za komunizmus. Nepamäť sa mala stať našou komparatívnou výhodou.

Mináč však nebol ani zďaleka jediný junák, ktorý sa pustil v čase „Bratislavského predjaria“ do zápasu o koncepciu slovenských dejín. Koncom 60. rokov začala stúpať ďalšia hviezda, ktorá natrvalo ovplyvnila ich súčasné nazeranie. Bol ňou Ľubomír Lipták. Podobne ako Mináč, ani on nemal historické školenie. Pred rokom 1989 bola jeho publikácia Slovensko v 20. storočí (vyšla 1968) v pravom slova zmysle ikonická. Príznakové pre slovenské pomery husákovského času je, že síce bola na indexe, ale zohnať sa dala a aj ja ako študent som sa z nej mohol o mnohom naučiť. Vďaka Bohu, neskôr vyšla v ďalších vydaniach. Už tu však vedel pre slovenské dejiny formulovať v bystrých úsudkoch množstvo i dnes platných záverov. Tie možno nájsť aj v ďalšej knihe esejí, ktoré sa na knižnom trhu objavili v roku 1999 a v druhej edícii v roku 2011 pod názvom Storočie dlhšie ako sto rokov.

Spoločným menovateľom uvažovania Liptáka o slovenských dejinách bolo „klásť minulosti nové otázky“. Liptákov prístup k slovenským dejinám preto možno charakterizovať i tak, že „brať sa má všetko“ a ničomu sa nevyhýbať, no a, pochopiteľne, aj sa z nich poučiť, ak sa dá. V rovnomennom texte, ktorý otvára túto knihu si možno prečítať:

„Insitnú interpretáciu tisícročného boja za národnú samostatnosť si možno osvojiť za desať minút. Pochopiť, aké mali naši predkovia za nekonečných tisíc rokov predstavy, pojmy, starosti a záujmy, chce čas, sústredenie a myslenie. A odhodlanie vyrovnať sa aj s mnohými sklamaniami.“

Jeho „vertikálne“ chápanie slovenských dejín potom vystihuje veta: „Zomieralo sa za veci, ktoré sú dnes väčšine ľahostajné, bez problémov sa menili identity, ktoré sú dnes posvätné“.

Skúmať všetko a snažiť sa s tým pracovať je opakom Mináčovho selektivizmu k všetkým starším kastráciám slovenského dejinného príbehu. Limitou Liptákovho systému je, že ho aplikoval iba na slovenské 20. storočie. Druhou, že slovenské dejiny vyhranil teritoriálne územím Slovenska. Tohto obmedzenia si však bol vedomý, v eseji Čo sú slovenské dejiny? Konflikt politiky a vedy preto napísal: „Práve v tých rokoch [druhá polovica 80. rokov, pozn. red.] sa definitívne ustálil predmet slovenských dejín ako dejín Slovenska a Slovákov, národa, ale aj teritória so všetkým jeho obyvateľstvom, vrstvami, stavmi a etnikami.“

Pozerať sa teda na slovenské dejiny z pozície aktuálnych hraníc Slovenska, je naozaj limitujúce. Liptákovo komplexné poňatie slovenských dejín, ako ich hlavné metodologické východisko, s nemilosrdným prijatím všetkého negatívneho i pozitívneho, zostáva platné nadčasovo. Len pre predstavu, do takýchto slovenských dejín patria rovnako kotlebovci, ako zomristi... Treba len „...presvedčiť občanov, že slovenské dejiny sú normálne.“

Otázne však je, ako vedecky uchopiť problém národa. Keď v roku 1980 český historik František Grauss vydal dielo Die Nationenbildung der Westslawen im Mittelalter/Vznik národa u západných Slovanov, diskusia o národoch východo-strednej Európy visela vo vzduchu už nejaký čas. Vynikli v nej poľský historik Benedikt Zientara, maďarský Jenő Szűcs i český Dušan Třeštík. Slovenskí historici ponajprv zaujali k tejto horúcej téme stanovisko na svojom V. zjazde Slovenskej historickej spoločnosti, z ktorého v roku 1966 vyšiel zborník Slováci a ich národný vývin. Slovákov v stredoveku hľadal nedávno zosnulý Matúš Kučera. V roku 1977 tak urobil článkom O historickom vedomí Slovákov v stredoveku. Vo svojom príspevku upozornil najmä na úlohu overeného naratívu, tradície pri tvorbe historického vedomia Slovákov. Slovenskú historickú tradíciu identifikoval v najstaršej vrstve uhorskej kronikárskej spisby. Z nej vypichol najmä svätoplukovský motív. V neskorších svojich textoch ho označil za jediný kontinuitný, a preto konštitutívny prvok historického vedomia Slovákov. Po roku 1990 túto myšlienku politicky inštrumentalizoval a urobil z nej dokonca štátnu tradíciu Slovákov. Vo svojom uvažovaní o dejinách Slovákov sa tak chtiac-nechtiac priblížil k Štefanovi Polakovičovi. Ten ešte v roku 1940 vydal v Slovenských pohľadoch kratší, ideologicky však značne podfarbený text Idea Svätoplukovskej koruny. Asociatívny rad, ktorý takto vznikol medzi oboma prácami a zároveň nie celkom štandardný postup materializácie Kučerovej tézy postavením Kulichovej sochy „Svätoplukovi, kráľovi starých Slovákov“ na Bratislavskom hrade v predvečer parlamentných volieb 6. júna 2010, vytvoril v jednej časti slovenskej spoločnosti mentálnu bariéru ďalšieho objektívneho skúmania pestovania pamäti o Svätoplukovi. Na druhej strane však naplno preukázal funkčnosť tohto symbolu v dejinách Slovákov.

K vyformovaniu súčasnej teórie slovenských dejín v poslednom období najviac prispel profesor Richard Marsina, ktorý by sa v tomto roku dožil 100. rokov. Bol to najvýznamnejší žiak a pokračovateľ Daniela Rapanta. Urobil tak najmä svojimi staťami, ktoré mohli vyjsť tlačou až po roku 1990 (reprezentatívny výber z nich vyšiel v diele Ku koncepcii a vývoju slovenskej historiografie v Bratislave, 2013). V roku 1990 si na stránkach Historického časopisu povzdychol:

„Nejestvovanie vedeckého termínu a odboru „slovenské dejiny“(...) je nepochybne deformáciou vývoja v slovenskej historiografii (ktorá sa napríklad v šesťdesiatych rokoch nazývala tiež takmer výlučne československou), presadzovanou od začiatku päťdesiatych rokov. Je zaujímavé, že táto deformácia, svojou podstatou nie bezvýznamná, pretrvala dve desaťročia aj po vzniku (formálnoprávneho) federatívneho usporiadania spoločného štátu Čechov a Slovákov.“

Hoci sa dnes slovenskí historici dištancujú od čechoslovakizmu, ako vidno z praxe, jeho podoby ešte nevyčerpali svoje možnosti. Na druhej strane, v duchu Liptáka treba aj im uznať miesto na trhu myšlienok o „slovenských dejinách“.

Popri Rapantovi bol Marsina najplodnejším vydavateľom prameňov zo slovenských dejín. Viac ako významne však vstúpil aj do vydávania diel syntetizujúceho charakteru, akými sú napríklad akademické Dejiny Slovenska, vol. 1. z roku 1986. Príznačne sa tiež ešte nesmeli volať Slovenské dejiny. Hodnotenie celkového prínosu Richarda Marsinu pre súčasné dominantné chápanie slovenských dejín preto vidím v dvoch rovinách: 1) v jeho nepochybnej vedeckej aj medzinárodne uznávanej erudícii, a po druhé v tom, ako plynule nadviazal na dielo svojho predchodcu. V súčasnosti je Richard Marsina popri Ľubomírovi Liptákovi stále neprekonanou autoritu v koncepčnom myslení o našich dejinách.

Ako je tomu dnes alebo čo s dejinami našimi? Posledný paradox

Zdalo by sa, že po novembrových udalostiach roku 1990 a vzniku 2. Slovenskej republiky 1. januára v roku 1993 nastane žičlivé obdobie bádania nad vlastnými dejinami. Nestalo sa tak. Objektívne vzaté, slovenské dejiny sa síce bádajú na mnohých odborných pracoviskách univerzitného i akademického charakteru po celom Slovensku, inštitucionálne však iba na jedinom. Je to Katedra slovenských dejín, ktorá v tomto roku slávi 30. výročie svojho obnovenia. Sformovala sa z pôvodnej Katedry Československých dejín. V roku 1990 bolo toto pracovisko premenované na Katedru slovenských dejín, českých dejín a archívnictva. V roku 1994 boli z jej názvu vypustené české dejiny. Automaticky to však ešte neznamenalo, že vznikol osobitný študijný odbor „slovenské dejiny“. K tomu prišlo až v školskom roku 1996/1997. V roku 2000 sa od Katedry slovenských dejín odčlenila Katedra archívnictva a pomocných vied historických.

Dokráčali sme k poslednému paradoxu dejín slovenských dejín. Ako je z predchádzajúcich riadkov jasné, študijný odbor slovenské dejiny i katedra (stolica), na ktorej sa tento odbor študuje si prešli za posledné storočie turbulentným vývojom. Jeho leitmotívom bolo takými či onakými spôsobmi komplikovať jeho slobodný rozvoj. Prečo po roku 1993 nenastalo na Slovensku žičlivé prostredie pre výskum slovenských dejín? Z môjho pohľadu najmä preto, lebo naša národná historiografia sa etablovala v čase, keď hlavný myšlienkový a ideologický prúd ideu národných historiografií spochybnil. Rozvinuté národnoštátne spoločenstvá s inštitucionalizovanou základňou na bádanie vlastných dejín sa logicky vedeli s týmto tlakom vyrovnať lepšie. Len ako príklad uvediem, že zo sesterskej Katedry československých dejín na Karlovej univerzite je dnes Ústav českých dejín. Slovenské prostredie oproti tomu ľahšie začalo podliehať ideologickým lákadlám doktrinálnej diktatúry relativizmu.

Premenené na drobné. Ak po roku 1990, respektíve 1993, niekto očakával, povedzme, len masívne vydávanie prameňov k slovenským dejinám (česť výnimkám), okrem iného aj preto, aby sa významne rozšírila ich faktografická databáza a tým aj ich interpretačná škála, ťažko sa pomýlil. Väčšina syntéz slovenských dejín stále varí z prevarenej vody. Slovenskí historici namiesto serióznych výskumov (česť výnimkám) až príliš často podliehajú často iba v tejto chvíli a iba teraz módnym historiografickým trendom.

Samotná Katedra slovenských dejín, ako špecializované pracovisko na výskum slovenských dejín od svojho etablovania v roku 1994 čelila a čelí rôznym problémom. Tie sa vystupňovali najmä v poslednom období, ktoré už tak trochu naozaj pripomínajú 50. roky. „Načo sú nám slovenské dejiny?“, napísal napríklad niektorý z anonymných študentov histórie v pravidelnej študentskej ankete minulý rok. Žurnalista Martin Počátko k tomu v článku v Pravde dodal: „dve samostatné katedry histórie na Slovensku nemá žiadna iná univerzita...“ Nemenovaná (radšej) autorita z komunity historikov v tom istom článku vytiahla iné staré pušky, z ktorých si vystrelila na slovenské dejiny a žiadala ich odbornú diskvalifikáciu za šírenie nevedeckých obsahov. Ako inak: „aspoň tak ako je tomu v Českej republike“. Azda tejto nemenovanej autorite len akosi uniklo, že jediná a jedna správna a vedecká historická metóda už zopár dekád nie je v móde. Historická pravda sa totiž hľadá v liptákovskej vedeckej diskusii. Tá tu však opäť chýba. Je tu len otvorené (Miroslav Lacko, Hana Charvátová), alebo aj skryté osočovanie z nacionalistického výkladu slovenských dejín.

Hodnota predmetu slovenských dejín sa tiež degraduje výrokmi typu: „Svätí Cyril a Metod, dve buzny...“ Byť označený za nacionalistu je teda zasa v (dis)kurze, optimálne s umocňujúcim prívlastkom „toxický“... Stačí napríklad potvrdiť, že Svätopluk bol kráľ, alebo písať uhorské šľachtické mená tak, ako sa vyžaduje podľa Pravidiel slovenského pravopisu. Byť teda „nacionalistom,“ v duchu, ako o ňom písal profesor Marsina, znovu znamená: „najvyšší stupeň odsúdenia a zatratenia“.

Darmo zahraničie krúti hlavami. Na Slovensku je to tak. Historický názor sa zasa monopolizuje na ten správny a ten nesprávny, zatrateniahodný. Podčiarknuté a zrátané. Vo svojom tridsiatom roku existencie čelí Katedra slovenských dejín svojmu zániku, eufemisticky „zlúčeniu“ s Katedrou všeobecných dejín. Ak k tomu naozaj príde, možno sa iba domnievať, čo to prinesie pre osud študijného odboru „slovenské dejiny“, zodpovedné osoby na Filozofickej fakulte rady zdôrazňujú, že týmto zlúčením sa „nič nezmení“.

Ak sa však nezmení, načo zlučovanie? A načo všetok ten rozruch?