Usporadúvame aj rôzne semináre, workshopy, stretnutia, poradenskú činnosť, ktorú plánujeme rozšíriť aj o sociálne poradenstvo. V spolupráci s Operačným strediskom Záchrannej zdravotnej služby pravidelne robíme kurzy prvej pomoci. Pôsobím ako poradca v Komore opatrovateliek Slovenska o. z., s ktorou aktívne spolupracujeme, ako aj s ďalšími organizáciami ako Centrum Memory, Kolobeh. Nadviazali sme spoluprácu s Annou Kriškovou, ktorá sa považuje za matku opatrovateľstva na Slovensku. Iniciujeme a zúčastňujeme sa rôznych stretnutí aj s politikmi, dávame podnety na zmeny, ako zlepšiť situáciu a postavenie našich opatrovateľov a opatrovateliek. Napríklad v máji sme diskutovali za okrúhlym stolom o sektore starostlivosti na Slovensku s eurokomisárom, europoslankyňou, zástupcami rezortu práce a sociálnych veci, VÚC, verejnými aj neverejnými poskytovateľmi, zástupcami rôznych združení a organizácií.
A, samozrejme, neustále požičiavame zdravotnícke pomôcky, poskytujeme hygienický materiál, všetko bezplatne. Jedinou podmienkou je prísť si to ku nám do Petržalky vziať, lebo dovoz nerobíme.
Spomínali ste poradenstvo. Dá sa prísť ku vám len tak z ulice, ak mi napríklad prepustili z nemocnice imobilného člena rodiny a neviem, ako s ním zaobchádzať?
Prirodzene dá, aj keď je vhodnejšie vopred zatelefonovať a dohodnúť si stretnutie, aby som mal čas sa klientovi venovať. No ak neohlásene zaklope a nemáme práve kurz, prednášku či dohodnuté stretnutie, tak sa s ním porozprávam o jeho situácii, zistím, aké má špecifické potreby, aké podmienky, aby som vedel čo najefektívnejšie pomôcť.
V prípade, že potrebuje zdravotnícku pomôcku a máme ju u nás, lebo mnohé sú neustále v obehu, spíšeme protokol o pôžičke a vieme mu ju hneď odovzdať. Občas v prípade potreby prídem aj do rodiny, aby som priamo v domácom prostredí ukázal, ako polohovať a zdvíhať pacienta, ako ho napríklad okúpať, aby to klient vedel zvládnuť sám. A vždy ho pozvem na kurz, ktorý realizujeme flexibilne podľa potreby aj viackrát do roka, kde okrem teoretických vedomostí získa aj praktické zručnosti.
Aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré vás ľudia navštevujú?
Najväčším problémom v rodinách je demencia. Klienti s príbuzným, ktorý trpí na Alzheimerovu chorobu, nevedia pochopiť, čo sa s ním deje a ako sa o neho starať. Prekvapí ich zmenené správanie príbuzného. Nerozumejú, prečo sa inak chová, ako s ním rozprávať, keď vôbec nekomunikuje, keď je „v inom“ svojom svete.
Demencia má rôzne stupne vývoja choroby a s každým nasledujúcim sa stav mení a zhoršuje. Práve v týchto prípadoch rodinným príslušníkom veľmi pomáhajú kurzy, kde sa naučia porozumieť tejto diagnóze, vedieť sa postarať o chorého člena rodiny a citlivo reagovať na jeho nové správanie. Zároveň im pravidelne odporúčam navštíviť Centrum Memory a využiť ich profesionálne služby. Bez tejto znalosti a zručnosti je mimoriadne náročné situáciu doma zvládnuť – dochádza k napätiam, nezhodám a vyčerpanosti. Druhý najčastejší dôvod sú zdravotnícke pomôcky a materiál, po ktoré ku nám klienti chodia.
Nezneužívajú ľudia vaše služby a bezplatnú pomoc?
Ani nie. Málokto by si prišiel požičať napríklad invalidný vozík, ak by ho nepotreboval. Skôr máme opačnú skúsenosť. Ľudia, ktorí o nás vedia, poznajú našu prácu, vidia, čo robíme, prípadne si od nás už niečo aj požičali, často nám, spolu s vrátenou vecou, prinesú aj zdravotnícke pomôcky, ktoré mali doma a už ich nepotrebujú. Nech môžu poslúžiť iným.
Z čoho vašu pomoc financujete?
Keby ma neživila práca v Rakúsku, úprimne, nemohol by som sa ničomu z tohto venovať. Takže práca tam ma živí, a vďaka tomu môžem po rakúskej zmene, pracujem totiž na zmeny, dobrovoľnícky pomáhať ľudom tu. Okrem toho, čo vozím z Rakúska a čo dostávame od našich ľudí, niektoré pomôcky občas dokúpim aj z vlastných prostriedkov. Napríklad počas pandémie sme kúpili kyslíkový prístroj a z vládnej dotácie zdvihák, ktorý sme poskytli žene po mozgovej obrne.
Najväčšie náklady sú za nájomné. Platby za kurzy opatrovania nám umožňujú mať prenajaté priestory na školenia, poradenstvo, skladovanie pomôcok či nákup nových pomôcok. Podporu sme získali aj z programu Bratislava pre všetkých, 2 percent z daní a občas z nejakého daru. Vlani nám počas troch mesiacov prispel na nájomné magistrát a ešte počas covidu nám uhradili desať mesiacov, čo bola pre nás vtedy záchrana. Tento rok nemáme zatiaľ žiadnu takúto „záchranu“.
S prácou v sociálnej oblasti máte dlhoročné skúsenosti u nás aj v zahraničí. Ako vnímate súčasnú situáciu a ako vidíte budúcnosť opatrovateľských služieb u nás?
Na Slovensku chýba vyše 7-tisíc opatrovateľov a opatrovateliek a podiel populácie staršej než 65 rokov vzrastie do roku 2040 zo súčasných 16 percent na vyše 24 percent. To znamená, že pri súčasnom dlhodobo klesajúcom záujme o túto profesiu môže o pár rokov nastať problém, že sa nebude mať kto postarať o ďalšiu generáciu. Žiaden mladý človek nepríde domov a nepovie rodičom, že chce byť opatrovateľom, pretože chýba aj vzdelanostný základ, aby sa spoločenské vnímanie tejto profesie zmenilo.
Viem si predstaviť, že sa na stredných školách zavedie učebný odbor, ktorý bude patriť pod zdravotníctvo, niečo ako opatrovateľ-sanitár, aby absolvent mohol nadobudnúť vzdelanie ako zdravotnícky pracovník. Neverím na to, že sa naši opatrovatelia a opatrovateľky začnú hromadne vracať zo zahraničia a pracovať na Slovensku. Aj keď sa platy v opatrovateľských službách mierne zvýšili, stále je to málo, vzhľadom na fyzickú aj mentálnu náročnosť tejto profesie a nedostatočné spoločenské uznanie. Musíme vytvoriť také podmienky pre mladých, aby chceli ostať doma na Slovensku, rozhodli sa pracovať v tejto oblasti, aby ich práca tešila a mali ju adekvátne zaplatenú.
