7 dní v kocke: So súbojom Matovič – Sulík sa to otáča

1. Referendum o Matovičovi

Z uzávierky volebných listín predsa len vypadlo jedno malé prekvapenie. Matovič neblufoval a ako jediný postavil volebnú koalíciu. Tá potrebuje na úspech najmenej sedem percent hlasov voličov.

Médiá komentujú ťah Matoviča ako vysoko riskantný. Iste, ide do rizika. No v konečnom dôsledku je jeho postup vysoko mobilizačný. Matovič potrebuje v kampani nadoraz alarmovať jadro aj perifériu voličov Obyčajných. S odkazom, že ide o prežitie Matoviča v politike. Nastavením latky na sedem percent sa mu to môže podariť. Voľby 2023 rámcuje ako referendum o budúcnosti Obyčajných.

A o budúcnosti ich lídra.

Nebudeme predpovedať, či v tom bude Matovič úspešný. Obyčajní balansujú na hrane. Plávajú v intervale 6 – 8 percent. Isté je však to, že tento drzý ťah Matoviča je lepším scenárom ako nepodniknúť nič. A spoliehať sa na zotrvačník.

Mimochodom, druhú cestu (vyčkávanie bez náznaku iniciatívy) predvádza Matovičov rival Sulík. A s veľmi chabými výsledkami. SaS v júni spadla na päť percent. Zrejme aj preto, že jej kampaň je zúfalo bezobsažná.

Obyčajní aj SaS – dve strany, ktoré sa podpísali pod vojnu v koalícii a jej rozklad – sú tesne na hranici zvoliteľnosti. S tým rozdielom, že Matovič je so svojou volebnou koalíciou o stupeň vyššie. A rozbehol sa do mobilizačnej bitky, ktorá môže Obyčajným vrátiť časť voličov (povedzme tých nostalgicky naladených).

V boji o prežitie dnes môžeme za favorita považovať skôr Matoviča ako Sulíka. A to z toho prostého dôvodu, že Matovič sa na rozdiel od Sulíka hýbe.

Upratal si kandidátku, ktorá je prevažne konzervatívna. Pribral dve strany do koalície. A predovšetkým: vstupuje do konfliktov, ktoré ho profilujú. Ako bojovníka proti progresívcom, Smeru, oligarchii… Dokonca sa môže svojim voličom pochváliť aj malými výsledkami. Napríklad pri stíhaní korupcie a oligarchov.

Jednoducho, Matovič je stále pre časť voličov čitateľný, zaujímavý, presvedčivý. A autentický.

Sulík už veľmi nie. Prezidentke a médiám poslúžil ako kladivo proti Matovičovi a konzervatívnej parlamentnej väčšine. Stranu spolu s Kolíkovou preformátoval na slabý odvar progresívcov a iných yesmanov. Keď bol hotový a zvalil tretiu vládu, prestal byť dôležitý. A nielen to. Jeho strana prestala byť zaujímavá. Vyfarbila sa podobne ako iks ďalších poslušných politických komparzistov, ktorí slúžia ako pešiaci v hybridnej vojne.

Je príznačné, že kampaň „novej SASKY“ sa zúžila na kuchynské témy. Lebo pri tých ostatných už nemá čo povedať.

Ak sa trendy potvrdia a SaS by na rozdiel od Matoviča vo voľbách vypadla z hry, malo by to zvláštne makropolitické následky. Tí, ktorí si kreslili novú „progresívnu vládu“ aj bez Fica, aj bez Obyčajných, by narazili.

A poniektorí z nich – ako Heger alebo Sulík – by dokonca náraz sledovali mimo parlamentu.

Samozrejme, tak ďaleko ešte nie sú. Voľby môžu priniesť celkom iné prekvapenia. Je však zrejmé, že k tomu majú nakročené. A ak by zakopli a padli, tak zaslúžene.

2. Integrátori

Druhým výsledkom víkendovej uzávierky je pretlak malých strán, ktoré sa nedokázali spojiť. Sú tu Dzurindovi Modrí s Mostom, Demokrati a popri nich ešte aj volebná strana generála Macka.

Tieto politické súbory majú potenciál utopiť vo voľbách päť percent hlasov voličov. Na vstup do parlamentu však nemajú. Ak by ktokoľvek z nich preliezol plot, bolo by to prekvapenie.

Na druhej strane: SNS s Dankom a Tarabom vyskočila nad päť percent. A bez toho, aby vykrádala voličov Smeru alebo Republiky.

Súbeh týchto dvoch faktorov, prepadu liberálnych strán a rastu SNS, otvára šance Ficovi. Aj keď zatiaľ len mierne.

Poniektorí analytici za touto nehodou vidia neschopnosť malých strán „spojiť sily“. A vidia to zle.

Liberálne mikrostrany totiž to s premnožením a následným spájaním výdatne prehnali. Dokonca ďaleko za hranicu možností. Strán, ktoré sa pospájali do širokých zlepencov či skrytých koalícií, je takmer 20 (ak rátame aj bezprizorné telieska ako OKS).

Vezmime si Demokratov. Polátali pôvodnú stranu Spolu so Šancou, Budajovou Zmenou zdola, jej sestrou z občiansko-demokratickej frakcie OĽaNO, potom pribrali Naďa s Hegerom, nakoniec Nicholsonovej Jablko. A medzitým aj časť Za ľudí ako Šeliga a Žitňanská a dúhovú platformu Dobrý deň, Slovensko.

Kto by to chcel poctivo zrátať, dosť sa narobí.

Alebo taká „strana“ generála Pavla Macka, ktorému nevyšla hra na generála Petra Pavla… Volá sa takto: Maďarské fórum, Občianski demokrati Slovenska, Za regióny, Rómska koalícia, Demokratická strana.

A teraz si skúsme predstaviť, že by sa strany za Hegerom pospájali so stranami za Mackom a ešte aj s Modrými s Mostom. Dostali by sme sa kamsi k 15-tim frakciám a platformám.

Bolo by ich viac ako zvoliteľných kandidátov.

Nie. Nebláznime. Integrovať 15 skupín do jednej volebnej strany by bolo šialené. Navyše by to bol ukážkový volebný podvod. Lebo také niečo by po voľbách nevydržalo pokope ani počas prvého pracovného dňa.

Demokrati prekročili únosné maximum, keď sa zmixovali s ôsmimi „platformami“ a „stranami“. Viac? To by bolo za hranicou nielen politických, ale aj prírodných zákonov.

Počet strán, ktoré sa pospájali pred voľbami 2023, je extrémne vysoký.

Nie, problém nebol v tom, že by sa nespájali ešte viac. Taký široký, nejedlý a neudržateľný šalát ako za Hegerom alebo za Mackom vidieť málokde.

Problém bol v tom, že sa premnožili. Až tak, že ani divoké a široké spájanie neviedlo k jednej ponuke.

Nemohlo k nej viesť.

Choroba tábora, ktorý sa vyhlasuje za demokratický, je v tom, že je vysoko nestabilný.

A aby sme nezabudli: je aj vysoko nedemokratický. S pretlakom ponuky nad dopytom.

3. NATO a urazený Zelenskyj

Vojna na Ukrajine a spolu s ňou aj hybridná vojna Západu s Ruskom smerujú k zaujímavej kapitole – k ďalšiemu samitu NATO, ktorý má riešiť pozvánku pre Ukrajinu.

Predbežné informácie naznačujú, že Aliancia bude pokračovať vo svojej dvojtvárnej politike. Teda vo využívaní Ukrajiny na boj s Ruskom, no bez bezpečnostných záruk a bez oficiálnej pozvánky Ukrajiny do NATO.

Ukrajinci sú už z tohto prístupu unavení. Prezident Zelenskyj avizoval, že nepríde na samit, ak sa ukáže, že by mal byť problém s jasnou pozvánkou Ukrajiny do NATO.

Postoj Ukrajiny je pochopiteľný. Krváca v boji s Ruskom, Západ jej ochotne dodáva zbrane, posmeľuje ju, aby napriek obrovským stratám nepoľavila. No keď Ukrajina žiada, aby bola odmenená konkrétnymi bezpečnostnými zárukami, NATO sa krúti.

Vedenie NATO vyslalo jasný odkaz: štát, ktorý je vo vojne so susedom a nemá s ním stabilné vzťahy, nemôže čakať formálnu pozvánku. Záruky prídu len vo forme prísľubov ďalšieho vyzbrojovania tých Ukrajincov, ktorí prežili.

Nie je to len chyba Ukrajiny. Je to chyba kľúčových krajín NATO. Dospeli do stavu „Hlavy XXII“. Od roku 2014 ukrajinskú vládu podporovali v politike tvrdej línie proti ruskej menšine aj proti Rusku. Kyjev poslal na rebelov v Donbase a Luhansku delostrelectvo. Vojna na východe Ukrajiny viedla v rokoch 2014 a 2015 k tísíckam obetí a k miliónu ukrajinských utečencov, ktorí hľadali útočisko v Rusku. Ukrajinská vláda nazvala vojnu na Donbase „protiteroristickou operáciou“ (ATO).

Západní lídri sľubovali, že ak by táto tvrdá politika Kyjeva viedla k zrážke s Ruskom, tak NATO Ukrajinu podrží. Po útoku Ruska na Ukrajinu krajiny NATO mierne upravili „garancie“. Budú dodávať Ukrajincom zbrane. Vstup do Aliancie však nie je témou dňa, lebo Ukrajina nemá stabilné a dobre zabezpečené vzťahy s Ruskom.

Pre Ukrajinu je táto pozícia zničujúca. Slúži ako hlavná zbraň Západu proti Rusku. V nádeji, že raz, po veľkom víťazstve, vstúpi do EÚ a NATO. No oficiálnu pozvánku vraj čakať nemá, keďže je vo vojne.

Pozvánku pre vyčerpanú Ukrajinu pritom neblokujú len Nemci a Francúzi. Opatrný prístup už volia aj Spojené štáty a Británia.

Situáciu Ukrajiny cynicky, ale realisticky komentoval bývalý premiér Izraela Naftali Bennett. Zelenského minulý rok varoval, že Američania nikdy nebudú krvácať vo vojne za Ukrajinu. Ukrajincov len využijú na oslabovanie Ruska. Bez bezpečnostných záruk pre Kyjev. Bennett radil Ukrajincom, aby čo najskôr rokovali s Ruskom o prímerí. Izrael sa ponúkol ako sprostredkovateľ.

Rokovania padli. Údajne ich blokovala Británia. Ukrajine sľúbila zbrane.

Podobne sa to zrejme skončí aj na samite NATO vo Vilniuse. Ukrajina dostane prísľub, že dodávky zbraní budú pokračovať. Pokiaľ ide o očakávania Ukrajiny s pozvánkou do NATO, pravdepodobne prídu len zvučné frázy. Nie reálna pozvánka spojená s prístupovým procesom.

Je smutné, že to zašlo až tak ďaleko.

Kľúčový samit NATO, kde sa mala riešiť otázka Ukrajiny, tu už bol v roku 2008. Samit Aliancie v Bukurešti zablokoval pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. Proti boli Nemci a Francúzi. Obávali sa, že príliš expanzívna politika NATO by mohla viesť k vojne v Európe.

V tom istom čase bola proti vstupu do NATO aj väčšina Ukrajincov.

Žiaľ, Bushova vláda európskych členov NATO nerešpektovala. Presadila si do záverov samitu NATO 2008, že Ukrajina ostáva v programe rozširovania Aliancie. Riziko vojny v Európe vyhodnotila ako málo pravdepodobné. A v krajnom prípade pre Spojené štáty únosné…

Vo februári 2022 sa však naplnil čierny scenár.

Samit NATO 2023 bude riešiť vnútorne protirečivý hlavolam. Ako uspokojiť túžby Ukrajincov, ktorým dochádzajú sily aj trpezlivosť, a ako pritom nezaťahovať štáty Aliancie do rizika priamej vojny s Ruskom.

Závery samitu budú zrejme ukážkovo guľaté. Bez záchytných bodov. A bez náznaku reálneho východiska z konfliktu.

4. Pfizer pod tlakom

V Nemecku sa začalo prvé súdne pojednávanie proti výrobcovi vakcín proti covidu. Muž, ktorý po očkovaní stratil zrak v jednom oku, zažaloval konzorcium Pfizer/BioNTech.

V Nemecku sa podľa advokátov očakáva až 300-tisíc podobných žalôb za vedľajšie účinky vakcín.

Právne spory a žaloby tohto druhu sú mimoriadne dôležité. Suplujú vlažnú, miestami až nulovú sebareflexiu autorít a vedeckej komunity. Tá sa po dôkazoch, že očkovanie proti covidu nie je až také bezpečné a efektívne, ako sa pôvodne prepdokladalo, akosi odmlčala.

A takto by to nemalo ostať. A už vôbec nie v krajinách, kde sa na ľudí (vrátane mladých) robil hrubý, segregačný nátlak na to, aby sa podvolili pravidelnej sezónnej vakcinácii.

Právne spory môžu viesť k dvom užitočným veciam. K definitívnemu prehodnoteniu tlakov úradov na plošné očkovanie počas pandémií. A k odbornej debate o rozsahu vedľajších účinkov vakcín. Takáto debata je užitočná hlavne pre tých, ktorí ďalej rátajú s pravidelným očkovaním. Čím viac budú výrobcovia pod verejnou kontrolou, tým bezpečnejšie by mali byť ich produkty (mnohým ľuďom, hlavne ohrozeným skupinám, mohli vakcíny proti covidu pomôcť).

Je však pravdepodobné, že spotrebitelia budú v sporoch ťahať za kratší koniec lana. Súvislosť medzi očkovaním a zhoršením starších alebo skrytých zdravotných problémov totiž spravidla nie je priama a preukázateľná. Zdravotné komplikácie po očkovaní môžu byť nepriamym následkom zásahu do imunitného systému, ktorý dočasne stráca širší balans.

Druhým problémom je politika výrobcov vakcín proti covidu. Keďže vakcíny pôvodne testovali len v zrýchlenom režime a s podmienečným (núdzovým) schválením úradov, poistili sa. V zmluvách s EÚ si farmaceutické firmy presadili princíp, že náklady za prípadné súdne spory im preplatia vlády, ktoré si vakcíny objednali.

Celkom otvorene to už v roku 2020 priznal manažér AstraZeneca: „Toto je unikátna situácia, kde ako spoločnosť nemôžeme niesť riziko, ak o štyri roky vakcína ukáže vedľajšie účinky“.

Ak aj drug industry prehrá súdne spory, neponesie zodpovednosť. A neponesie ani finančné náklady za odškodňovanie obetí.

Napriek tomu môžu byť právne spory jedným z riešení, ako si vynútiť presadzovanie verejného záujmu. A ako pritlačiť na výrobcov, aby začali brať polemiky o vedľajších účinkoch hromadného očkovania tak, ako si to zaslúžia: smrteľne vážne.