Lekárka a matka, ktorá cez pandémiu stratila mnoho, no nie nádej

Príbehov, ktoré sú plné bezvýchodiskových situácií, bezradnosti a náhlych strát, v poslednom období pribúda. Toto je príbeh ženy, ktorej sa dotkla smrť aj strach, no napriek tomu nestratila nádej. Eva Hercegová je lekárka a šťastná matka štyroch detí. Napriek tomu, že sa v období pandémie všetci členovia rodiny snažili dodržiavať potrebné opatrenia, zažili neistotu, strach, aj smrť.

Eva Hercegová s deťmi. Foto: osobný archív Evy Hercegovej

Publikované: 27. februára 2021 | 7:51

Autor: Martina Kavuliaková Stríbrnská,

Povedzte nám, ako to u vás vyzeralo v čase, keď bol prvýkrát vyhlásený núdzový stav v našej krajine?

Od vyhlásenia núdzového stavu plynuli naše životy podobne ako u všetkých ľudí. Zostali sme odrazu zatvorení doma s celou rodinou, deti nechodili do školy, ani na krúžky a ja s manželom sme museli pracovať z domu. Prestali sme sa stretávať s blízkymi a rodinou, aby sme ich chránili. Naše stretnutia sme obmedzili len na telefonáty, prípadne kratšie stretnutia vonku s babkou a dedkom. Samozrejme, s rúškami na tvári. Jedinú stretávaciu bublinku sme mali so svokrovcami, pretože svokra si to veľmi priala. Najťažšie bolo udržať deti doma v paneláku. Chýbal im výbeh a hry na dvore. To sme riešili častými vychádzkami do prírody mimo množstva ľudí. Chodili sme do lesa alebo na pole.

Ako ste v tom čase zvládali to, že ste sa s nimi museli doma učiť?

Kým ešte v prvých týždňoch nenabehol online systém dištančného vyučovania, bolo extrémne náročné zvládať s deťmi školu. Každé ráno sme si museli sadnúť s tromi prvostupňovými deťmi za stôl a ja som ich každého zvlášť postupne vyučovala namiesto troch paní učiteliek. Robili sme nekonečné množstvo zadaných úloh, ktoré sme potom posielali do školy. Niekedy to trvalo aj celé hodiny až do večera. Často s plačom a zúfalstvom na všetkých stranách. Náš najmladší, vtedy trojročný Filipko, sa musel popri nás varovať sám, pretože na to už nezostal žiaden čas. Prípadne sa s ním hrali deti, ktoré už dokončili svoje úlohy.

Ste lekárka, dalo sa vám popri tom ešte aj pracovať?

Snažila som sa pracovať na diaľku, čo znamenalo písať lekárske posudky a zároveň zvládnuť sa postarať o domácnosť. Keď sa spustilo online vyučovanie, konečne sa nám všetkým uľavilo. Deti mohli s pomocou paní učiteliek pracovať samostatnejšie, za čo sme boli veľmi vďační. V lete prišlo uvoľnenie, keď koronavírus mierne stíchol, no na jeseň sme to tu mali znova.

Deti Evy Hercegovej. Foto: osobný archív Evy Hercegovej

Ako vírus zasiahol vašu rodinu?

Vírus doliehal na našu rodinu už od jesene. Opakovane sme boli v karanténe pre kontakty s pozitívnymi osobami. Deti sa s nimi stretli v škole a my v práci. Ako prvá z rodiny ochorela na covid moja mamina. Bolo to ešte pred Vianocami. Našťastie, ona sa z toho pomerne rýchlo dostala. Najväčšia rana prišla na konci januára 2021. Manželova mama dostala vysoké horúčky. Priebeh jej ochorenia bol rýchly a ťažký. Zároveň sa začali horúčky aj môjmu manželovi.

Čo sa vtedy dialo u vás doma?

Žili sme vo veľkej neistote. Nikto nám nepovedal, čo robiť, aký liek mu podať, ani čo máme sledovať. Radili sme sa s lekármi a robili sme všetko, čo bolo v našich silách. Bojovali sme. Starala som sa o ležiaceho manžela, pozitívnu dcérku, ale aj o pozitívnu svokru a svokra. Po týždni svokru zobrala sanitka vo veľmi vážnom stave do nemocnice. Saturáciu kyslíka mala už iba 50 percent, čo jej nedávalo prakticky žiadnu šancu na prežitie. Umelé pľúcne ventilácie boli už na celom Slovensku obsadené. Žiaľ, o dva dni nato zomrela. Štyri dni po jej smrti zomrel aj manželov strýko. Rovnako ako my sa nakazil od nej. Môj manžel ležal doma zronený v horúčkach do 40 stupňov dva týždne.

Muselo to byť veľmi ťažké, choroba aj tento hlboký smútok zo straty. Čo bolo ďalej?

Aj manžela následne zobrala sanitka do nemocnice vo vážnom stave. Hospitalizovali ho na infúziách a kyslíku. Nám sa už doslova rúcal celý svet. Zostala som doma sama so štyrmi deťmi. Všetci sme boli pozitívni s príznakmi. Mala som horúčky, ťažko som dýchala a deti tiež.

Spomeniete si aj na niečo dobré z tohto obdobia?

Popri tom všetkom sme pociťovali obrovskú podporu ľudí z celého okolia. Neustále mi písali a volali. Ponúkali nám pomoc v podobe nákupu, varenia či liekov. Dokonca nám nosili koláče pred dvere bytu. Písali, že sa za nás modlia a postia. Spájali sa online na spoločných modlitbách. Po niekoľkých dňoch sa manželov stav začal zlepšovať. Prepustili ho do domáceho doliečovania. Bol slabý, vychudnutý, ale veľmi sme sa tešili, že sme znovu spolu ako rodina. Vďaka včasnej liečbe aj mne klesli horúčky a stav detí sa tiež začal zlepšovať. Momentálne sa ešte všetci liečime.

Lekárka Eva Hercegová. Foto: osobný archív Evy Hercegovej

Zmenil náhly odchod vašich blízkych do večnosti váš pohľad na život?

Áno, zmenil sa absolútne celý náš život. Nikdy už nebude, aký býval doteraz. Na jednej strane to bola veľká nečakaná strata a prežitie malosti nás samých. Uvedomili sme si, že sme prach a na prach sa kedykoľvek obrátime. Ale na druhej strane bola tá absolútne neopísateľná Božia moc, ktorá nás zasiahla. Boh doslova prekopal celé naše životy. Menil naše hodnoty, uzdravoval vzťahy, naše manželstvo. Priniesol nám veľa odpustenia, súcitu a pomoci. Po celý čas sme vnímali, že nás ani na sekundu neopustil. Cítila som priam nadľudskú silu všetko zvládať. Slúžiť rodine a dokonca aj cudzím ľuďom, ktorí sa začali na nás denne obracať s prosbou o pomoc. Pýtali si od nás rady v liečbe. Odrazu sme my sami zachraňovali ich životy, vedeli sme im odporučiť vhodné lieky a včas ich poslať do nemocnice tak, aby mali ešte šancu na život.

Cítili ste blízkosť Boha aj v tom strachu a chaose?

Keď svokru odviezli do nemocnice, spomínam si na to, ako som si doma s deťmi kľakla na kolená a modlili sme sa k Božiemu milosrdenstvu. Vedeli sme, že hoci svokra už roky nebola na svätej spovedi, túžila po Bohu a snažila sa ho nájsť. Hodinu potom sa nám podarilo zohnať kňaza ochotného prísť k nej aj v noci, vyspovedať ju a dať jej všetky sviatosti, ešte kým bola schopná komunikovať. Bol to pre nás neuveriteľný zázrak. Podobne, môj manžel prijal kňaza aj sviatosti v nemocnici a znovu dovolil Bohu, aby sa dotkol jeho srdca.

Čo pre vás znamená nestrácať nádej?

Znamená to, že Boh je absolútne verný. Že nás nezanechá ani neopustí v žiadnom čase. Dokáže nám pomôcť v každej skúške a vie premeniť aj tú najväčšiu hrôzu, ktorú prežívame, na požehnanie. Je proste úžasný. Miluje nás tak, že to nie sme schopní ani úplne pochopiť svojím vnímaním. Neľutujem nič z toho, čo sa stalo. Pretože On nás držal a viem, že v nebi sa zasa všetci spolu stretneme. Verím, že tam už budeme môcť všetci dýchať s ľahkosťou v jeho nekonečnej milujúcej láske.