Je to však falošná predstava. Riešiť nové problémy návratom do minulosti jednoducho nejde. Prejavom tejto nádeje z krivého zrkadla, ale aj ďalšieho javu, o ktorom poviem slovo nižšie, je návrat starých tvárí.
Staré tváre, teda tí, čo odišli z politiky, prehrali alebo boli vytlačení, vidieť všade.
Voľby vyhrá opäť Robert Fico, politik s najdlhšou kariérou na Slovensku, neprekvapuje to už nikoho. Na kandidátke však bude mať aj Roberta Kaliňáka a bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara, dva symboly a dvaja vyšetrovaní nominanti z čias, keď polícia vynucovala zákon selektívne, pretože dbala o „našich ľudí“. To by už prekvapovať malo, a nie v dobrom.
Na druhom mieste zrejme skončí Peter Pellegrini, politik, ktorý plnil funkciu Eduarda Hegera vo vládach Smeru. „Stejné chyby, stejné známky,“ teraz, podobne ako Heger, chce urobiť všetko preto, aby nemusel skončiť s mužom, bez ktorého by neznamenal nič. Spolu s ním Tomáš Drucker, ktorý plával s SDKÚ, aj Smerom a nedokázal byť ministrom vnútra, keď mal vymeniť spomínaného Gašpara.
Okolo ciest vidíme bilbordy s Mikulášom Dzurindom, Most a jeho koalíciu s Dzurindom podporuje Béla Bugár, na kandidátke KDH je František Mikloško, v Saske sa dokonca ako bumerang vracia Alojz Hlina. Matovič na kandidátku zavolal ďalšieho nešťastníka a bývalého saskára Galka, a keďže nenašiel žiadne nové populárne a známe osobnosti, tak kandidátku vedie županka Jurinová, ktorá mu bola verná vždy.
Foto: Hlina/FB
Mimochodom, všetci tí župani, ktorí kedysi s veľkým odhodlaním vyhlasovali, že sa nedá robiť poslanca a župana naraz, a preto sa vzdali poslaneckých mandátov (čím sa chceli vymedziť voči Smeru), teraz kandidujú do parlamentu. Už to, zdá sa, ide. Župan Droba, župan Viskupič aj županka Jurinová sa tiež vrátili do minulosti.
Mizéria súčasnosti je taká silná, že to vracia do hry aj Andreja Danka, čomu by v roku 2020 neveril nikto, azda ani on sám.
Šťukou v rybníku mali byť progresívci, ale aj tí už pôsobia, akoby tu boli odjakživa. Opäť nepriniesli žiadnu tému, nedokážu reagovať na problémy krajiny, ich ponuka krajinu nezaujíma, ideologický radikalizmus skrývajú za floskule a výtlak im robia spriatelené noviny. Ešte aj Jaroslav Spišiak sa medzi zväzákmi našej doby „utopil“ (a to horšie ho len čaká).
Ono je to však ešte horšie. Nejde len o staré tváre, oživujú sa aj staré riešenia. Tie, ktoré viedli k problémom našej doby.
V zahraničnej politike sa opäť tlačí falošné delenie (proeurópsky, prozápadný, verzus ich negácie), akoby sme sa opäť usilovali o členstvo v inštitúciách. Pritom v nich sme a máme sa rozhodovať slobodne suverénne, čo stále nevieme. Hoci nikto relevantný nechce z EÚ a NATO vystupovať, aj tak je každý kritik hlavnej línie hneď nepriateľom Európy a Západu. Akoby Západ nezniesol pluralitu a názor opretý o demokratickú väčšinu v spoločnosti.
A opäť sa skloňujú reformy, sprofanované slovo s dávno prázdnym obsahom, kdesi som začul aj odkaz rovnú daň. A opäť nás čaká kampaň tretieho sektora a aktivistických médií, straší sa koncom demokracie či dokonca tým, že krajina zhasne a prvého októbra nevyjde slnko.
Vo Ficovi chcú vidieť Mečiara, v zmene nerozumnej politiky k vojne hneď nasledovanie Bieloruska. Pritom jedno ani druhé nesedí, a všetko sme tu už mali, všetko to poznáme. Lenže minulosť sa neopakuje. Do tej istej rieky sa nedá vstúpiť druhýkrát.
V minulosti boli pritom politici, ktorí varovali predtým, kam sa rútime, čelili tomu, ale neúspešne. Tí sa nevracajú. Nemajú kam, pretože došlo na ich slová.
Naša krajina aj politika potrebuje vyrásť zo včerajších nohavíc. O štáte treba začať hovoriť inak. Politici by mali viac počúvať slovenský biznis a ich záujmy. Tu sa predsa rozhoduje o zamestnanosti. Zahraničná politika sa nedá robiť proti vôli 70 percent populácie. Energetická aj potravinová bezpečnosť sú aj naše témy, nevyrieši ich za nás Brusel ani Washington. Aj vzťah k zahraničnému kapitálu, ktorý si poľahky vyťahuje zisky z nášho trhu, to všetko treba dostať na inú úroveň. Všetky tie peniaze tu chýbajú. Zarobiť sa tu dá, ale platy sa zvyšujú pomaly, daniam sa dá vyhýbať, šport a kultúru nemá kto financovať.
Napätie, ktoré vládne v spoločnosti, nerovnováha medzi tým, čo si myslia ľudia a čo voličom ponúkajú politické elity, sa zväčšuje. Voľba medzi skorumpovanými a neschopnými nie je hodná našej krajiny.
Návrat starých tvári je zlým znamením.