Plamene neboli len metaforou. Mladí Francúzi prevažne z migrantského prostredia (často druhá či tretia generácia migrantských rodín) počas týždňa nepokojov zapálili vyše päťtisíc áut a vyše tisíc budov. Zranili tiež okolo tisíc policajtov a niekoľko desiatok hasičov. Zámienkou bola tragická udalosť, keď pri policajnej kontrole na parížskom predmestí policajt zastrelil mladíka alžírskeho pôvodu, ktorý sa snažil hliadke utiecť v prenajatom mercedese.
Vo Francúzsku dochádza každý deň k stovkám prípadov, keď mladí chuligáni prevažne neeurópskeho pôvodu provokujú hrubým porušovaním predpisov, keď sa preháňajú na drahých autách, prenajatých alebo kúpených z drogového biznisu. Ak nad tým polícia ako obvykle nemávne rukou, púšťajú sa do hry na naháňačku alebo na schovávačku. Podľa štatistík sa to deje viac ako sedemdesiatkrát denne, pričom štrnásťkrát sú pri tom ohrození policajti či okoloidúci. Trikrát týždenne sú policajti nútení strieľať. Je zázrak, že umiera len niekoľko ľudí ročne, bez výnimky s bohatou kriminálnou minulosťou.
Tragický incident z minulého utorka sa mierne vymykal len tým, že zastrelený nebol plnoletý a ešte toho príliš nestihol napáchať, prvý súd ho čakal v septembri. To však skutočnou príčinou týždenných násilností nie je.
Prečo k nepokojom došlo?
Oficiálni komentátori chodia okolo príčin ako okolo horúcej kaše. Konzervatívci hovoria o hrozbe počítačových hier, ktoré mládež navykajú na digitálne násilie, ktoré sa potom končí skutočným násilím, ľavica upozorňuje na sociálne vylúčenie ľudí na predmestiach, ktorí sa násilím dožadujú svojho podielu na francúzskej prosperite.
Ale videohry sú násilné aj inde vo svete a predmestia na tom nie sú horšie ako zvyšok Francúzska, na rozdiel od vidieka sú rozmaznávané štedrými sociálnymi dávkami a verejnými investíciami. Keď prezident Macron hovorí, že potrebuje situácii porozumieť, len tým potvrdzuje svoju dlhodobú slabinu, ktorú ani po šiestich rokoch v Elyzejskom paláci nedokázal prekonať. Nerozumie krajine, ktorej vládne. Treba priznať, že v pokrivenom myslení progresivistickej elity, ktorej je produktom, sú skutočné dôvody násilností ťažko uchopiteľné.
Toto násilie je podobne ako americké Black Lives Matter a ďalšie podobné hnutia motivované pohŕdaním a nenávisťou voči bielej rase a európskej civilizácii. Antirasizmus na Západe už dávno prerástol v protibiely rasizmus a ako naskrz zločinnú odmieta civilizáciu, bez ktorej výdobytkov by dnešní protestujúci žili podobne ako ich predkovia – malá časť ako otrokári zvyšok ako otroci.
Toto pohŕdanie a nenávisť sú pritom živené sebapohŕdaním a sebanenávisťou. Jeho ideovým základom sú myšlienky bielych mužov a žien z najprivilegovanejších spoločenských vrstiev. Kritická reflexia vlastnej civilizácie prešla do sebadeštrukcie. Niekedy zaskočí aj samotného sebaničiteľa. Progresivistický tribún Jean Luc Mélenchon, ktorý sa vezie na každej vlne nepokojov, odsudzuje políciu a sníva o neeurópskom Francúzsku, apeloval na protestujúcich, aby nevypaľovali knižnice. Jeho lásku ku knihám najskôr nezdieľajú.
Tri hlavné príčiny nezvládania migrácie
Po prvé, Európa stratila svoju schopnosť integrovať migrantov z iných civilizačných okruhov. Okrem materiálnych výdobytkov im nemá čo ponúknuť. Radšej sa priklonia k radikálnemu islamu ako k výzve: pripojte sa, aby sme sa mohli spoločne hanbiť za naše zločiny.
Po druhé Francúzsku nehrozí občianska vojna, o ktorej sa dnes tak často hovorí. Nie je to úplne dobrá správa. Znamená, že európske Francúzsko nemá silu sa brániť. Veľká časť Francúzov cíti, že veci idú zlým smerom. Po incidente, ktorý vyvolal súčasnú vlnu, vznikli dve verejné zbierky: na podporu rodiny obete a na podporu rodiny policajta. Počas niekoľkých dní sa v tej prvej vyzbieralo približne dvestotisíc eur, v tej druhej päťkrát toľko.
Francúzi stoja za svojím štátom, ale on nestojí za nimi. Dáva ruky preč od policajtov, ktorí sa snažia plniť svoje povinnosti, zhovievavosť k delikventom z predmestia vyvažuje prísnosťou k bežným Francúzom. Tým však chýba morálna sila a ideológia, aby sa sami zorganizovali a prešli do aktívnej obrany tam, kde štát zlyháva. Nie občianska vojna, ale násilný chaos a kapitulácia.
Po tretie Francúzsko stráca zvyšky medzinárodného rešpektu. Nielenže prezident musí náhlivo odchádzať z medzinárodných rokovaní a rušiť zahraničné návštevy, ale napriek všetkému podliezaniu neeurópskym menšinám žne Francúzsko za údajný rasizmus kritiku v americkej tlači aj OSN. Že nedbá na práva menšín, si dnes musí vypočuť aj od Alžírska a Iránu.
Vlani zožalo oprávnenú kritiku v britskej tlači potom, čo francúzsky minister vnútra obvinil britských fanúšikov z nepokojov počas parížskeho zápasu Ligy majstrov medzi Liverpoolom a Realom Madrid, hoci sami Briti boli obeťou miestnych delikventov. Mnohí pochybujú, či Paríž dokáže na budúci rok usporiadať olympijské hry.
Niet divu, že Francúzsko a ďalšie bohaté štáty sa dnes pokúšajú novú migráciu odkláňať do strednej Európy a že sú ochotní za to aj všeličo zaplatiť. Ale rozum zostáva stáť nad tým, že sa nájdu rôzni politici z tohto regiónu, ako napríklad Petr Fiala či český minister vnútra Vít Rakúšan, ktorí im na to kývajú.
Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.