Základná téma zajtrajšieho samitu Severoatlantickej aliancie, prirodzene, vzbudzuje najväčšie vášne. Na jednej strane stoja optimisti, ktorí sú presvedčení o tom, že členstvo pre Ukrajinu jej po vojne zabezpečí garancie, ktoré odstrašia Rusko od ďalších prípadných útokov.
Na druhej strane stoja pragmatici, ktorí v tom vidia ohrozenie NATO a dokonca aj samotnej Ukrajiny. V takom prípade je však potrebné vytvoriť optickú ilúziu, ako síce ukázať voči ťažko skúšanej napadnutej krajine pootvorené dvere, ale z veľkej diaľky.
Má takáto otázka jednoduché riešenie?
O trápeniach NATO v spojitosti so vstupom Ukrajiny do západnej vojenskej aliancie uverejnil veľký text aj prestížny Economist. Ten vychádza z toho, že americký prezident Joe Biden svojím výrokom, že Ukrajine pri vstupe „nebude nič uľahčovať“ a krajina musí splniť všetky prístupové štandardy ako ktokoľvek iný, sa Amerika v aliancii, ktorej dominuje, ocitla v nezvyčajnej izolácii.
„Západ sa práve pokúša rozptýliť ducha dvoch minulých zlyhaní, v Budapešti v roku 1994 a v Bukurešti v roku 2008,“ píše Economist. Pre Ukrajinu sa najmä druhý menovaný samit stal dokonalou pascou: „Debakel v Bukurešti nahneval ruského prezidenta Vladimira Putina, ale neposkytol žiadne bezpečnostné záruky ašpirantom na vstup do NATO, čím pripravil pôdu pre útok Ruska na Gruzínsko v roku 2008 a na Ukrajinu v rokoch 2014 a 2022,“ pokračuje Economist, čím pomenúva tému neúspešnej politiky NATO, ktorá je na Slovensku stále tabu. Raz darmo, to, čo prestížne britské noviny pomenovať a kritizovať smú, je na Slovensku odsudzované ako „ruský naratív“.
V roku 2008 to bola pritom Amerika, ktorá presadzovala, aby sa spustil akčný plán členstva Ukrajiny, čím by bola vpustená do predsiene vojenskej aliancie. Francúzsko a Nemecko odolávali a pozvánku Ukrajiny zablokovali. Obávali sa totiž, že by to mohlo viesť ku konfliktu s Ruskom.
Dnes sú pomery v Aliancii iné. Francúzsko žiada jasnú víziu členstva pre Ukrajinu, pričom Amerika sa zdráha, pretože odmieta prijať pevné záväzky. (Za ktorou pozíciou sa tentoraz skrýva Nemecko, analytici ešte neodhalili).
Prečo tento obrat? V roku 2008 sa možnosť vojny zdala absurdná, dnes je realitou, píše Economist. Inými slovami, USA podporovali členstvo Ukrajiny, lebo neverili, že Rusi by mohli naplniť svoje hrozby. Medzitým ich Rusi presvedčili, že neblufovali. Dnes sa Biden obáva jadrovej eskalácie a dokonca tretej svetovej vojny.
Dodajme, že tento americký obrat ukazuje na jedno z najväčších ponaučení našej doby, ktoré bolo vykúpené krvou: ruské varovania, že na prípadný pokračujúci proces vstupu Ukrajiny do NATO budú vážne reagovať, sprvu ani samotní Američania nebrali vážne. To sa zmenilo, keď Rusi naplnili to, čím sa dlho vyhrážali. USA reagujú zmenou prístupu. Nie je ťažké si domyslieť, čo si z toho Rusi odvodia pre svoje budúce plány a stratégie.
Jednako, postoj časti Európy je dnes iný, otvorený členstvu Ukrajiny v NATO. V čom tkvie tento čudesný posun? Kým Washington už nechce dať sľub, ktorý nemá v úmysle dodržať, zmena postoja Európy podľa Economistu spočíva v tom, že podpora členstva Ukrajiny v Aliancii znamená presvedčenie, že Európa už nesmie zlyhať v plnení bezpečnostnej politiky.
Pre Ameriku sa navyše v Ázii črtá ďalší potenciálny vojnový súper ešte ťažšej váhy. Economist tak očakáva, že USA nemôžu Ukrajinu vyslovene odmietnuť, keďže by to znamenalo „právo veta pre Rusko a motiváciu pokračovať v boji“. No Čína a blížiaca sa domáca volebná kampaň sú dôvody, prečo USA mierne ustupujú pri sľuboch Ukrajine.
Economist zároveň pomenúva známu súvislosť: NATO síce nešikovne sľúbilo, že Ukrajina a Gruzínsko sa jedného dňa stanú členmi Aliancie, ale neurobilo nič pre to, aby tento záväzok uzákonila – a krajiny Západu túto nebezpečnú vojnotvornú ideu nepokryli žiadnymi zmysluplnými garanciami.
Inými slovami, prisľúbili ich prijatie napriek vedomiu, že to bude pre Ukrajinu hrozbou – a zároveň neboli ochotní túto hrozbu neutralizovať.
Najhoršie na tom však je, že tentoraz plánujeme podobný omyl opakovať. Prešlo 15 rokov, najhoršie obavy sa naplnili, Ukrajina sa po agresii Ruska ocitla v zničujúcej a bezvýchodiskovej vojne – a o obnovenie ducha Bukurešti 2008 sa pokúša samit Vilnius 2023.
A to s rovnakým scenárom: ako presvedčiť Ukrajinu o jej budúcej perspektíve členstva, ale urobiť to tak, aby z toho nevyplynul žiaden záväzok.
Nevedno, koľkokrát môže Západ tento trik zopakovať. Horný limit je však zrejmý: môže sa to diať len dovtedy, kým sa Ukrajina definitívne nepremení na spálenú zem.
Kvadratúra kruhu
Západné médiá preto očakávajú, že členské krajiny sa vo Vilniuse budú snažiť o vonkajšiu jednotu prísľubom, že Ukrajina síce smeruje do Aliancie, ale zároveň sa vyhnú pomenovaniu akéhokoľvek uchopiteľného záväzku, kedy a ako sa tak stane.
Samit NATO tak bude pokusom, ako fakticky odmietnuť členstvo Ukrajiny (čo si želá väčšina členských krajín), ale urobiť to tak, aby si Ukrajina myslela, že v prístupovom procese výrazne pokročila. Bez ohľadu na to, že práve tento prístup patrí medzi historické dôvody, prečo je dnes Ukrajina vo vojne.
Myšlienka vstupu Ukrajiny do NATO sa tak aj naďalej bude používať ako nástroj morálnej signalizácie: fanúšikovia jej prístupu si budú navrávať, že sú na správnej strane dejín, a kompetentní zároveň pomlčia o tom, že jej vstup nikto nepovažuje za reálny, bezpečný (pre nás i pre Ukrajinu) a ani správny.
Od Vilniusu môžeme preto očakávať ďalšie kolo alchýmie, ktorou Západ Ukrajinu podvádza už roky a dnes musí nájsť spôsob, ako to urobiť bez toho, aby stratil imidž spojenca s „bezpodmienečnou podporou“. To najdôležitejšie, čo Ukrajina potrebuje, teda pevné bezpečnostné garancie, jej však žiadna relevantná západná krajiny nikdy neposkytne.
Jednu z možností, ako prakticky realizovať tento pokrytecký model, načrtol líder NATO Jens Stoltenberg: Ukrajina nedostane členstvo, ale podobne ako pri Fínsku jej bude ponúknuté preskočenie niektorých fáz prístupového procesu, aby mali pocit akéhosi „pokroku“. Stoltenberg očakáva, že západní lídri sa vo Vilniuse jednotne zhodnú na tom, že „Ukrajina sa stane členom NATO“. Nepovedal však, že sa teraz zhodnú na začatí prístupového procesu. Podivné znenie tohto výroku, ktorý jej vstup posúva do neurčitej budúcnosti, nie je, samozrejme, náhodný.
Tento falš môže byť dokonca skutočným cieľom aktuálnej agendy europarlamentu, ktorý vyzval NATO na prijatie Ukrajiny po vojne. Podobný cieľ zrejme mali aj nedávne spoločné vyhlásenie prezidentov východnej Európy, pod ktoré sa podpísala aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová (to, samozrejme, neznamená, že poslušní vykonávatelia rozkazov naozaj tušili, čo a s akým zámerom vlastne činia). Napokon, aj USA vysielajú signály že s takýmito mimikrami by súhlasil aj Biden.
Podobne sa pred Volodimyrom Zelenským pred pár dňami vyjadrila aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Slovensko vraj podporuje vstup Ukrajiny do NATO, ale dodala, že až „keď sa skončí vojna a okolnosti to dovolia“.
Ohľad na spomenuté „okolnosti“ je pritom kľúčový. Hlavným geostrategickým cieľom Ruska je zabrániť vstupu Ukrajiny do NATO. Fanúšikovia členstva Ukrajiny dúfajú, že tento krok jej potom garantuje mier, keďže dostatočne vystraší Rusko pred ďalším útokom.
Lenže podobné úvahy majú háčik. Boli by platné v prípade, ak by bola Ukrajina v NATO ešte pred vypuknutím vojny, no ignorujú, že najväčší geostrategický cieľ Ruska v tejto vojne je zabrániť Ukrajine vo vstupe do NATO. Základnou podmienkou vstupu do Aliancie je nielen nebyť vo vojne, ale mať so susedmi vyriešené územné spory, pričom USA jasne deklaruje, že Ukrajina musí splniť všetky podmienky.
De facto to znamená, že hlavnú páku pre zabránenie vstupu Ukrajiny do NATO má v rukách, paradoxne, samotný Putin. Vízia povojnového členstva Ukrajiny v západnej aliancii je v súčasnej situácii pre Rusko o dôvod navyše, prečo sa z Ukrajiny nestiahnuť. Ak by mier znamenal jej rýchle členstvo, a o tomto predpoklade by bolo vopred rozhodnuté (napríklad vo Vilniuse), Putin by, prirodzene, musel vojnu udržiavať v trvalom stave. A tak vlastne naplniť svoj hlavný strategický cieľ.
V konečnom dôsledku je to on, kto rozhoduje o tom, či Ukrajina splní hlavnú podmienku vstupu. Mier a usporiadané vzťahy so susedmi.
Obnovenie rovnováhy cez Ukrajinu v NATO?
Z amerického prostredia sa však šíri aj iná hypotéza, prečo by mohlo byť členstvo Ukrajiny v NATO výhodné pre Západ. Práve vízia členstva by mohla prinútiť Ukrajinu, aby bolo ochotná sa vzdať časti svojho územia a hľadať mierové dohody s Ruskom, keďže vojenské vyriešenie konfliktu vyzerá z pohľadu Ukrajiny nereálne.
S podobnou myšlienkou nedávno prišiel aj Henry Kissinger. Ten pred vojnou síce odmietal členstvo Ukrajiny v NATO, pretože by to podľa neho narušilo geopolitickú rovnováhu a mohlo by to viesť dokonca k vojne. Aktuálne je už tento argument, prirodzene, bezpredmetný, keďže jeho varovanie bolo zrealizované.
No Kissinger sa dnes domnieva, že Ukrajina sa stala vojensky takou silnou, že je lepšie ju mať skôr „dnu“ a pod kontrolou, čím naznačuje, že ako súčasť NATO by v budúcnosti nemohla viesť vojnu za účelom dobytia stratených území.
Členstvo časti Ukrajiny v Aliancii by teda podľa neho obnovilo stratenú rovnováhu, no zjavne úplne inak, ako sa domnievajú naši „proukrajinskí“ aktivisti, ktorí akúkoľvek stratu ukrajinského územia považujú za neprijateľnú.
Tento scenár pripúšťa aj Economist: Ukrajina by sa v prípade členstva v NATO de facto vzdala opätovného získania strateného územia (Krymu) silou. Jej členstvo tak môže Západu ponúknuť spôsob, ako preklenúť priepasť medzi jej požiadavkami a tým, čo môže dosiahnuť v boji – alebo čo je Západ pripravený financovať.
Slovenské elity, ktoré sa deklarujú ako „proukrajinské“, definovali krem iného dva ciele, z ktorých sa vraj nesmie ustupovať: Ukrajina sa nesmie vzdať ani centimetra svojho územia. A zároveň by mala byť prijatá do NATO, respektíve ruské výhrady sa v tomto nesmú brať vážne. Odhliadnime od toho, že ani jeden z týchto cieľov sa nejaví ako reálny a ich ultimatívnosť môže skutočne realistickej perspektíve Ukrajiny skôr poškodiť. Vážnejší problém je aj v tom, že tieto dva ciele môžu byť vnútorne protirečivé.
Postoj Západu tak viac než Stoltenbergovu „jednotu“ pripomína veľký zmätok. A ten je tu práve preto, že Západ nemá žiadne východisko z tejto vojny a nie je ochotný uvažovať ani nad jeho hľadaním.
Vilnius 2023 ako pokračovanie Bukurešti 2008 je tak len zvyšovaním stávok v beztak zle rozohratej hre, v ktorej sú všetky tri strany konfliktu čoraz neochotnejšie hľadať dohodu. Iróniou je, že niektorí vstup do NATO považujú za nástroj, ako urobiť Ukrajinu a Európu bezpečnejšou.