Scenáristi sú ako Columbova manželka. Nikto ich nepozná, ale sú dôležití. Práca dramaturga je rovnako úplnou neznámou a len málokto tuší, čo táto profesia presne znamená.
Tibor Vichta bol scenáristom takých filmov ako Boxer a smrť, Balada o siedmich obesených, Smrť šitá na mieru či Noční jazdci. Pod jeho dramaturgickým vedením vznikli napríklad diela: Postav dom, zasaď strom, Ja milujem, ty miluješ či Signum laudis.
Jeho tvorba patrí k tomu najlepšiemu, čo slovenský film vo svojej histórii vytvoril. Vniesol doň pravdu a zbavil ho pátosu. Napriek tomu mal cit pre veľké a silné témy. Ním vytvorené postavy sú civilné, presne odrážajú sociálne prostredie, z ktorého vyšli, a napriek tomu sú individuality. Často silní hráči, ktorých zomelú veľké dejiny.
Kariéru začínal v šesťdesiatych rokoch, v čase veľkých experimentov, často kombinovaných s postupmi tvorby dokumentu. Vo filme Kým sa skončí táto noc načrtol základné situácie, a dialógy nechal na hercoch. V diele Dialóg 20 40 60 prenášali tie isté slová ľudia v rôznom veku. Nepodceňoval však filmové remeslo a zvládal zásady žánrových diel. Pre zahraničie písal detektívky a zostali po ňom aj rozprávky. Presný, pripravený, spoľahlivý.
Učil na Vysokej škole múzických umení a bola som medzi poslednými žiakmi, ktorým odovzdával svoje remeslo. To, že som sa neskôr začala venovať publicistike, nič nemení na hodnote spoločne strávených chvíľ. Odohrávali sa v oblakoch cigaretového dymu, on rozprával a my sme sa pýtali. Dnes mi je jasné, že sme sa so spolužiakmi pýtali málo a často zle. Neviem, či sme si dostatočne uvedomovali, koho máme pred sebou.
Tibor Vichta vytvoril jasnú charakterovú a sociálnu kresbu svojho hrdinu pomocou niekoľkých presných znakov, ale náš divácky pohľad vedel v ďalšej scéne úplne otočiť. Dokázal vedome využiť obvyklé filmové schémy – zároveň vedel toto klišé búrať. Pamätám sa, ako nám raz opisoval policajta, s ktorým po odcudzení auta spisoval zápisnicu. Vraj vyzeral vraj ako Antony Perkins, písal ako finalista súťaže v strojopise a jeho správanie i oblečenie bolo dokonalé. V čase, keď kolovali stovky vtipov o (ne)schopnostiach socialistických príslušníkov si zaznamenal a do svojej scenáristickej pamäti uložil práve túto situáciu.
Rád videl svet v jeho paradoxoch, vedel, že veľké ideológie sa menia zo dňa na deň, ale človek zostáva rovnaký. Možno práve preto je väčšina jeho filmov stále aktuálna. Nadhľad, skúsenosť a dokonalé remeslo vnášal aj do svojej dramaturgickej praxe. Od výberu nosného námetu, spolupráce so scenáristom či režisérom po konečný zostrih. V každom okamihu tvorby prinášal cenné impulzy. Mal cit pre špecifiká režisérov. Dlhodobo pracoval s Petrom Solanom a Martinom Hollým. Zomrel nečakane a veľmi predčasne, nemal ani 58 rokov.
Keďže profesia filmového dramaturga po roku 1989 postupne systémovo zanikla, desať rokov existovala Cena Tibora Vichtu, ktorá podporovala mladých scenáristov. Bol to most medzi začínajúcimi autormi a skúsenejšími filmármi. Iniciatíva, ktorá mala pomôcť našej kinematografii v nie práve najlepších časoch. Tie sa, našťastie, skončili a slovenský film je v slušnej kondícii.
Tibor Vichta mal talent rozoznať veľkú tému a veľký príbeh. Naša otázka, ktorú sme mu na seminároch nikdy nepoložili, čo sa môže scenárista naučiť a čo už je len vecou nadania, zostáva nezodpovedaná.