Som Petržalčan a som tomu rád. Tohto roku to bude štyridsať rokov, čo tu bývam. Jeden z dôvodov mojej spokojnosti je prírodné kúpalisko Veľký Draždiak. Ono vlastne sú tam Draždiaky dva, Veľký a Malý. Sú to štrkoviská, kde sa ťažil štrk na stavbu nášho panelového supersídliska pre stodvadsaťtisíc ľudí.
Celé desaťročia som netušil, že obe jazerá vlastne majú skomolené mená. Ich meno pochádza od hájnika, ktorý tam pôsobil v prvej polovici minulého storočia v hájovni na dnešnej Starhradskej ulici. Volal sa Gejza Dražďák. Na google maps som našiel transkripciu Drazsdák.
Zimná romantika na Draždiaku
V čase letných horúčav na Veľkom Draždiaku nachádzajú vo vode osvieženie tisíce Bratislavčanov.
Niektorí sa tam osviežujú v ľadovej vode aj v zime. Tých, samozrejme, nie sú tisíce, len desiatky, ale aj to je obdivuhodné. Je to také „trendy“. Západný breh jazera, to je ich miesto. Cestou do práce som ich stretával, ako sa na brehu v krutom mraze rozcvičovali, pobehovali, zahrievali drepmi, prípadne sa drhli uterákmi, keď vyšli z vody. Celú kožu mali červenú ako nejakí Siouxovia. Natáčajú sa vo vode smartfónmi, potom idú na breh, odložia smartfóny a zase sa vrátia do vody. Potom to dajú na fejsbúk, ale asi až doma.
Sú veľmi principiálni a húževnatí. Pred štyrmi rokmi bola tuhá zima, tak si sekerkou vyrúbali v hrubom ľade bazénik asi tak štyrikrát päť metrov. Raz večer v januári som sa vracal domov, nad nami jasná hviezdna obloha, najprv som šiel okolo kŕdľa labutí, ktoré spali pri brehu, kde voda nezamŕzala. Potom som šiel okolo toho ľadového bazénika. Chúlilo sa v ňom pár ľudských postáv. Kútikom oka som starostlivo pozoroval, či aj oni nespia, ale nie, občas sa ľahko pohli.
Vždy ich budem obdivovať, nikdy ich nebudem napodobňovať.
Jesenná romantika
Najromantickejší je však Draždiak na jeseň. Keď ráno kráčam po brehu, nad vodou sa prevaľujú chuchvalce hmly. V tom začujem klopanie ďatľa v blízkom lužnom lese. Motivuje to k rozjímaniu nad krásou života.
Verte alebo nie, ale na chodníku v lužnom lese na severnom a východnom brehu som raz stretol dve srny asi stopäťdesiat metrov od školy, kde som učil. No nemilujte také miesto.
Pred pár rokmi sa nám do Draždiaku nasťahovali aj bobry. Idem si tak okolo jazera a aha, čo to tam pláva? Pes? A kde má majiteľa? Veľký potkan? Potom, keď som videl, ako sa objavujú padnuté stromu ohlodané hlodákmi, pochopil som. Bobry dali dole aj strom s priemerom kmeňa tak dvadsať-tridsať centimetrov. Ochranári začali obaľovať stromy do pletiva. Darmo, prírodu treba chrániť i pred ňou samou.
No a na jar sú tam na severovýchodnom brehu snežienky. Aj by som ich zopár natrhal pre manželku, ale vraj sa to už nesmie. A tak o nich manželke iba doma porozprávam.
Môj čas na Draždiaku príde počas letných horúčav
Keď nastanú na Draždiaku horúčavy, prichádza môj čas. Začne mi plavecká sezóna. Aby bolo jasné, ja sa na Draždiaku nekúpem, ja na Draždiaku plávam. Žiadne čvachtanie a vylihovanie na deke, žiadne popíjanie piva v bufete.
Mám to z domu päť minút peši, prídem ku brehu, rozprestriem deku a ide sa. Preplávam jazero po šírke, z východného na západný breh a späť. To je dvakrát dvestopäťdesiat metrov, mám to odmerané na googlemaps. Takže pol kilometra. Poutieram sa a idem domov. Domov odchádzam vždy spokojný, že som opäť raz oklamal sám seba, že ešte nie som až taký starý. Sebaklam a ilúzia sú v živote dôležité.
Toto sa snažím urobiť aspoň dvadsaťkrát za leto. To máme desať kilometrov a to je celkom dosť.
Tento rok som už potreboval nové plavky. Šiel som si ich kúpiť. Nikdy som si nekupoval plavky. Najprv mi ich kupovala mama, potom manželka. Teraz nemala čas, tak som šiel sám. Predavačky som sa pre istotu slušne spýtal, či si ich môžem vyskúšať v kabínke. Jasné, povedala prekvapená.
Pocity osamelého plavca
Pri plávaní naprieč jazerom sa niekedy cítim osamelo. Bližšie pri brehu je kúpajúcich sa dosť. Okrem nich tam plávajú i kačičky alebo labute. Mám ich rád a keď mi križujú cestu, dávam im prednosť.
Keď sa už blížim ku stredu jazera, tam už plávajúcich druhov nachádzam zriedka. Ľudia tam sú, ale buď sú na tých šliapacích vodných bicykloch, alebo veslujú stojac na doske, ktorá sa volá u nás na Slovensku paddleboard. Mentálne sme od seba vzdialení na svetelné roky. Ja už fučím od námahy a voda mi občas zalieva tvár. Ako si mám rozumieť s tými, čo lenivo občas šliapnu do pedálov a zasnene nastavujú tvár slnku, však? Alebo s mladými frajeríkmi na paddleboardoch. Sme z rôznych svetov. Nemáme si čo povedať. Plávam ďalej.
V tej osamelosti plavca kadečo napadne. Aká je tá hĺbka podo mnou? Päť metrov? Desať metrov? EKG mám absolútne v pohode a krvný tlak učebnicovo vzorný, ale aj tak, čo keď by som dostal infarkt? Alebo vlastne na utopenie by stačil aj kŕč, nie? Iste by som kričal o pomoc, ale skočil by za mnou henten chlapík z boardu? Podal by mi aspoň veslo? Alebo tamtie fifleny z vodného bicykla? Škoda reči...
V Draždiaku žijú ryby, je tam veľa kaprov. Ale pred dvomi rokmi tam videli dvojmetrového sumca. Nepáčilo by sa mi, keby sa mi jeho slizká koža obtrela o nohu.
Spomeniem si na Tarzana, ktorého v druhom diele zloduch Nikolaj Rokov (s tými Rusmi naozaj niečo nie je v poriadku) zákerne prehodil cez lodné zábradlie lode do vĺn Atlantiku. To by som už asi nedal. Draždiak áno, ale Atlantik?
Nálada je ponurá, ale keď sa už blíži protiľahlý breh, zmení sa to. Už-už to bude. Zvýšim tempo a plávam ako ten Tarzan. A už som takmer pri brehu. Prestávam plávať, chcem sa postaviť a pocítiť zem pod nohami. Lenže môj palec na nohe darmo hľadá dno. Nemám to rád. Zabudol som, že breh sa tu zvažuje strmo. Tak znova ešte dve, tri tempá. A už je to v pohode.
Stojím vo vode a oddychujem. Okolo nevšímavo prepláva kačička, môj výkon úplne ignoruje.
Cesta späť je vždy taká optimistickejšia. Teším sa, že budem mať odrobené. A naozaj, už som skoro pri brehu. Opäť je zem pod nohami. Keď vychádzam z vody, vypnem hruď a vtiahnem brucho, napnem tricepsy. Nech nejako vyzerám. Je to trochu trápne, ale veď viem o tom len ja a náš nebeský Otec. To sa dá vydržať.
Plavecký štýl je dôležitý
Plávam kraula, prsia a znak. Občas sa tvárim, že viem aj motýlika a urobím pár temp. Ale podvádzam, ruky robia motýlkárske pohyby, ale nohy prsiarske. Nad vodou to nevyzerá zle, ale keby to brala podvodná kamera, bolo by to trochu na smiech. Asi s tým už prestanem.
Keďže plávam aj kvôli chrbtici, najvhodnejší je kraul a znak. Tak sa snažím čo najviac kraulovať. Samozrejme, celé jazero po šírke nevládzem preplávať v jednom kuse kraulom, tak asi po osemdesiatich kraulovských tempách zmením na chvíľu štýl, oddýchnem si pri prsiach alebo znaku a pokračujem kraulom.
V sobotu som si prekvapivo urobil osobný rekord. Urobil som v kuse sto temp kraulom. Predstavte si, po šesťdesiatke. Keď som vyšiel hrdý z vody, svet sa mi javil akýmsi krásnejším, aj slnko krajšie svietilo, aj ľudia boli akísi prívetivejší.
Pár metrov odo mňa ležali na deke dve Ukrajinky v strednom veku, o čomsi sa rozprávali. Celkovo je v Petržalke dosť Ukrajincov. Opäť som si uvedomil, že u nich je vojna. Jeden môj priateľ mi povedal, že počas druhej svetovej vojny až do júla 1944 Slovensko nepôsobilo dojmom krajiny, ktorá je vo vojnovom stave.
Domov som sa vrátil v zadumaní.
Dozvuky rekordu
Na druhý deň som vstal z postele dolámaný. V kúpeľni som urobil neopatrný pohyb a cítil som, že svalstvo na chrbte mi začína akosi tuhnúť. Stav stuhnutosti trval dva dni. Posťažoval som sa manželke. V tvojom veku si už telo nežiada fyzické rekordy, nanajvýš si duša žiada duchovné, hovorí mi.
Usúdil som, že má pravdu. Ostatne, ako vždy.
Ale na Draždiaku je naozaj skvele. Všetkým čitateľom želám príjemné leto!