Bude musieť dať žena súhlas na pohlavný akt? Aký je progresívny pohľad na trestný čin znásilnenia

Žena si to totiž rozmyslela, a hoci nekládla odpor a dokonca pred pohlavným aktom aj výslovne súhlasila, na druhý deň z rôznych dôvodov prehodnotila svoje rozhodnutie. Nemá na tele žiadne zranenia, nekládla odpor pred samotnou súložou, nepovedala dokonca ani slovíčko nie.

Vy, samozrejme, ako to prax v prípade obvinenia zo znásilnenia káže, putujete do cely predbežného zadržania a následne do väzby. To je takmer identický postup orgánov činných v trestnom konaní v prípade podozrenia z takého závažného zločinu.

Bez ohľadu na výsledok súdu už máte vo svojom okolí nálepku zločinca a môžete roky čakať, kým prebehne súd s konečným rozsudkom. Pýtate sa, ako je to možné, keď ste nič zlé nespravili a súlož bola dobrovoľná z obidvoch strán? Odpoveď možno hľadať v navrhovanej progresívnej úprave trestného činu znásilnenia.

Podstata novej úpravy by mala spočívať v tom, že žena musí dať na pohlavný akt výslovný súhlas. Argument pre takúto úpravu je, že žena často pri útoku stuhne alebo sa nezmôže na odpor svojím pasívnym správaním a páchateľ na nej vykoná akt. Bez súhlasu by sa teda každý sexuálny styk považoval za znásilnenie.

Takúto zmenu presadzujú najmä predstavitelia liberálne zmýšľajúcej verejnosti, pričom medzi jej najhlasnejších pretláčateľov z mediálneho prostredia možno zaradiť Zuzanu Kovačič Hanzelovú z denníka SME. Vo svojich rozhovoroch s osobami s dosahom na právne prostredie alebo s právnym vzdelaním sa opakovane vracia k potrebe takejto novej úpravy znásilnenia, pričom kritizuje jej súčasnú absenciu v právnom poriadku.

Kovačič Hanzelová diskutovala na túto tému s bývalou ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou, niekdajším šéfom rezortu spravodlivosti Viliamom Karasom, policajným prezidentom Štefanom Hamranom a rovnako s bývalou sudkyňou a súčasnou ministerkou spravodlivosti Janou Dubovcovou.

Ako to má byť so súhlasom

Z dielne niekdajšej ministerky spravodlivosti Kolíkovej ako odpoveď na kritiku liberálnej scény pritom vyšiel návrh zákona, ktorý definoval znásilnenie ako trestný čin, ku ktorému dôjde v prípade, ak osoba bez súhlasu donúti inú osobu podieľať sa na aktivitách sexuálnej povahy. Pri znásilnení v tejto podobe by nebolo podstatné, či osoba svoj súhlas poprela výslovne, alebo náznakom. Rovnako by platilo, že súhlas je možné kedykoľvek vziať späť, teda ak dotknutá osoba odoprie súhlas už počas sexuálnych aktivít a druhá osoba napriek tomu v sexuálnej aktivite pokračuje, ide o konanie bez súhlasu. Súhlas by bol odvolateľný aj v prípade, že sa zmenia okolnosti alebo situácia, ku ktorej bol predtým súhlas explicitne vyjadrený. To by znamenalo množstvo situácií, pri ktorých by bola žena automaticky znásilnená, ak by sa po súloži alebo aj počas nej rozhodla, že na ňu nedala súhlas.

Okrem exministra Karasa sa na požiadavke súhlasu s ňou zhodli všetci menovaní, pričom policajný prezident Hamran poukázal na isté úskalia pri vyšetrovaní podľa nového znenia. Podporovatelia návrhu síce neposkytli žiadne právne argumenty ani vysvetlenia na argument nebezpečia a neodbornosti tejto úpravy, iba sa stotožnili so zavádzajúcim tvrdením Kovačič Hanzelovej, že polícia si to neželá z dôvodu sťaženia práce. Takto si totiž vyložila argumenty orgánov činných v trestnom konaní o tom, že by výslovný súhlas nebolo možné preukázať. Predstava podporovateľov tejto úpravy v prípade ochrany mužov pred krivým obvinením zo znásilnenia je, že v trestnom konaní sa predsa preukáže jeho nevina, ak skutok nespáchal.

Stanovisko Karasa

Jediný, kto verejnosti v rozhovore Kovačič Hanzelovej argumentačne vysvetlil právne a praktické nebezpečenstvá takejto úpravy trestného činu znásilnenia, bol práve bývalý minister spravodlivosti Karas, ktorý ako advokát pozná trestný proces nielen v teoretickej rovine. Ten apeloval hlavne na odbornú diskusiu, pretože neodborne pripravené návrhy zákonov by spôsobovali veľké problémy v aplikačnej praxi.

Poukázal na to, že aj v súčasnosti Trestný zákon vyžaduje prekonanie odporu obete zo strany páchateľa. Na otázku, akým spôsobom by sa preukazovalo udelenie súhlasu ženy s aktom, Kovačič Hanzelová nevedela reagovať, ale súhlasila s argumentáciou Karasa, že by dochádzalo k absurdným situáciám, kde by bol potrebný notársky overený písomný súhlas ženy pred aktom. Jedine tak by mohol mať muž istotu, že ho nebudú následne stíhať. To však iba za predpokladu, že si to žena uprostred súlože alebo po nej nerozmyslí a neodvolá svoj súhlas. V takom prípade by bol už muž vinný zo znásilnenia. Ako by mohol muž predpokladať, či žena počas súlože odvolá, alebo neodvolá svoj súhlas, ostáva záhadou.

Exminister Karas rovnako poukázal pri takýchto návrhoch zákonov na rozpravu s praktikmi práva. Nie všetko, čo je aj s dobrým úmyslom prezentované ako správne, sa dá aj prakticky realizovať. Za odborne neudržateľnú považuje takúto novú definíciu znásilnenia práve s poukazom na praktickú nemožnosť dokazovania v prípade udeľovania súhlasu. Nikto z podporovateľov tejto úpravy neprišiel s odpoveďou, ako by toto dokazovanie prebiehalo v praxi ani ako by v prípade niečoho takého intímneho, ako je pohlavný akt, kde nie sú iné osoby ako svedkovia alebo kamerové či iné záznamy, žena vedela spoľahlivo preukázať stiahnutie svojho súhlasu alebo jeho neudelenie.

Súčasný právny pohľad na znásilnenie

V súčasnosti Trestný zákon obsahuje definíciu znásilnenia, ktorú naplní ten, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži, prípadne ak na taký čin zneužije jej bezbrannosť. Použitie násilia alebo hrozbu násilia asi netreba vysvetľovať. Pri zneužití bezbrannosti ženy hovoríme o stave ženy, v ktorom nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči konaniu páchateľa, napríklad v stave bezvedomia, hlbokom spánku alebo v stave vyvolanom nadmerným použitím alkoholu a omamných látok. O zneužitie bezbrannosti pôjde, ak sa poškodená pre svoju fyzickú neschopnosť nemôže brániť.

Aj bez výslovného súhlasu obete pritom trestný zákon myslí na ochranu pred situáciou, keď žena môže zamrznúť a nereagovať aktívnym konaním proti páchateľovi. Donútením na súlož sa totiž rozumie prekonanie vážne mieneného odporu ženy. Takto treba posudzovať aj situáciu, keď páchateľ za použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia nedal žene žiadnu možnosť odpor prejaviť, alebo ak žena upustí od ďalšieho odporu len pre svoju vyčerpanosť, zrejmú beznádejnosť či zo strachu, že páchateľ hrozbu bezprostredného násilia aj vykoná.

Z toho všetkého vyplýva, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní skutočne vidia dôvod na stíhanie muža podozrivého zo znásilnenia ženy v prípade, ak došlo k nedobrovoľnému styku bez násilia, ale bez súhlasu ženy, právna úprava im to umožňuje.

Slovné spojenie výslovný súhlas v novej definícii znásilnenia by bol prakticky nedokázateľný. Keďže bremeno dokazovania je na štátnych orgánoch, vytvárali by sa situácie, kde by mnoho skutočných páchateľov odišlo bez trestu, ale za to s odškodnením za trestné stíhanie. Na druhej strane by sa otvorila možnosť bezbrehého stíhania mužov, pri ktorých si to ženy jednoducho rozmysleli na druhý deň alebo z aktu pomsty. Netreba si nahovárať, že aj pri očistení ich mena po rokoch trestného konania by sa na nich spoločnosť pozerala rovnako ako pred obvinením zo znásilnenia.

Ochrana žien je niečo, v čom naša spoločnosť dlhodobo zaostáva. Smutný príklad, ktorý hovorí za všetko, je aj prípad vraždy ženy z Novej Dubnice. Potreba neustáleho zlepšovania prostredia je na mieste, ale tvorba právnych noriem v takto obzvlášť citlivých témach musí vychádzať z rúk praktických odborníkov, a nie zo strany laikov ovplyvnených ideologickým zmýšľaním. Pretože akákoľvek dobrá myšlienka musí byť správne transformovaná do podoby vymáhateľnej normy, aby mohla naplniť svoj ochranný účel.