Rozhodne by som teraz Prigožinovi neposkytol životné poistenie, vraví expert na Rusko Galeotti

Podľa dohody, ktorú údajne vyrokoval bieloruský prezident Alexander Lukašenko, vagnerovci dostali imunitu za vzburu a mohli sa stiahnuť do Bieloruska. Svet si medzitým lámal hlavu, čo sa vlastne stalo. V rozhovore sa to aspoň čiastočne pokúša objasniť Mark Galeotti, jeden z najuznávanejších expertov na súčasné Rusko.

Vzbura vagnerovcov bola nesmierne divná udalosť. Čo sa podľa vás vlastne stalo?

Je to podivná udalosť z perspektívy Európanov 21. storočia. Pokiaľ sa však na to pozeráte z pohľadu stredoveku alebo novoveku, tak to vôbec nie je čudné. Pripomína to, že Rusko je moderný štát s byrokratickými inštitúciami, nad ktorým sa týči stredoveký dvor. Nebol to pokus zvrhnúť Putina alebo sa chopiť moci. Bol to spor jedného baróna s druhým barónom. Jeden monarcha sa pridal k druhému, tak si ten prvý povedal, že je čas povolať svoje jednotky a ukázať, že som silný. Preukáže sa, že ma ľudia podporujú, a donúti to kráľa zmeniť politiku. Síce to nefungovalo, ale v podstate to bol prípad nátlakového vyjednávania. Bol to pokus donútiť Putina zmeniť názor.

Takže od čias cára sa Rusko veľmi nezmenilo?

Putin obnovil politiku cárskeho dvora. Ale musíme si uvedomiť, že hoci to, čo Prigožin urobil, je výnimočné, zapadá to do toho, čo sme za Putina videli. V Čečensku vládne Ramzan Kadyrov ako vo vlastnom kráľovstve. Má súkromnú armádu. Zakaždým, keď sa ho Moskva pokúsi skrotiť alebo začne premýšľať o tom, že mu pošle menej peňazí [90 percent čečenského rozpočtu ide z Moskvy, pozn. red.], tak Kadyrov začne robiť problémy. Začne sa vyhrážať, že rezignuje, alebo zaútočí na inú severokaukazskú republiku, a dostane, čo chce. Takže pokiaľ v Rusku máte súkromnú armádu, máte aj mocenské páky.

Počas povstania vagnerovcov sa šírili videá nimi obsadeného Rostova na Done a zdalo sa, že ich ľudia na uliciach vítajú. Alebo je to vytrhnuté z kontextu?

Tých videí bolo veľa a nešírili ich len Prigožinove médiá. Videli sme veľa davových záberov, na ktorých ľudia tlieskali vagnerovcom. Nebolo to svedectvo o vagnerovcoch alebo priamo o Prigožinovi. Skôr o tom, že sa tu objavil niekto, kto je ochotný hovoriť o veciach tak, ako naozaj sú, a upozorňovať na korupciu, neschopnosť, byrokraciu v srdci štátu. To muselo Kremeľ vydesiť. Znamená to, že je veľa ľudí, ktorí síce nepodporujú Prigožina ako človeka, ale radi podporia niekoho, kto sa jednoducho postaví Kremľu. To je dôvod, prečo je Prigožin stále pre Moskvu nebezpečný. Demonštruje, že pod povrchom je dnes v Rusku veľa nespokojnosti.

Čo vypovedá o ruskom štáte fakt, že Prigožin môže po povstaní voľne pobehovať po Moskve a Petrohrade a to najhoršie, čo sa mu zatiaľ stalo, bol únik fotografií jeho bytu a samotného Prigožina v najrôznejších prevlekoch?

Tie bizarné fotografie môžu byť pravé, ale aj upravené. Hovoria o tom, že nech už bola uzavretá akákoľvek dohoda, stále je možné ju novelizovať. Prigožin nie je v Minsku a jeho bojovníci sa nehlásia do iných bojových formácií. Tisíce bojovníkov sú na svojich základniach. Ministerstvo obrany im zhabalo tanky a ťažké delostrelectvo, ale stále majú svoje zbrane. Z pohľadu Kremľa je Prigožin príliš nebezpečný na to, aby ho zatkli, alebo niečo horšie, ale zároveň je taký nebezpečný, že je nutné ho zdiskreditovať. Fotografie miliárd rubľov v hotovosti, opulentného a nevkusného sídla, skriňa plná parochní a jeho fotografie v bizarných prevlekoch, to všetko má podkopať jeho moc. Snažia sa ho zneškodniť ako potenciálne politické riziko.

Nakoľko lojálne sú ostatné bezpečnostné sily? Počas svojej jazdy na Moskvu vagnerovci nenarazili na veľký odpor. Je to znak neschopnosti alebo širšieho sprisahania?

Pre Kremeľ to bolo alarmujúce, pretože aj keď mnoho príslušníkov bezpečnostných síl sa k vagnerovcom nepridalo, Prigožin sám povedal, že očakával, že sa k nemu pridá polovica armády. Na druhej strane sa nikto príliš nesnažil vagnerovcov zastaviť. Najlepšie to bolo vidieť v Rostove na Done. Tam je veľká vojenská posádka. Prítomná je aj Národná garda. Všetci zostali v kasárňach. Nechceli sa nijako zapájať. To Kremeľ desí. Domnievali sme sa, že čokoľvek by sa dalo povedať o Putinovi, má silnú podporu bezpečnostného aparátu. Toto bol po dlhom čase prvý skutočný test a ukázal, že bezpečnostný aparát si nie je Putinom až taký istý. Nepôjde proti nemu, ale ani ho nebude podporovať. Bude čakať, ako sa veci vyvinú.

Pripomína mi to prvý deň puču z augusta 1991, keď komunistickí hardlineri zatvorili Michaila Gorbačova v jeho dači a snažili sa vrátiť časy pred jeho reformou. Vtedy si rekordný počet sovietskych policajtov vzal nemocenskú, pretože nechceli puč podporiť, ale ani nechceli riskovať tým, že sa mu otvorene postavia. Takže predstierali chorobu a čakali, čo sa stane. Teraz to bolo údajne podobné. 

Veliteľ Národnej gardy generál Viktor Zolotov sa v sobotu 24. júna zúfalo snažil kontaktovať poľných veliteľov a donútiť ich postaviť sa vagnerovcom. Zdá sa, že poľní velitelia vyvinuli všetku snahu, aby ich nekontaktovali. Nechceli priamy rozkaz, ktorý by museli buď vykonať, alebo odmietnuť. Radšej boli nedosiahnuteľní, skrývali sa za tým, že nemali priame rozkazy, a čakali, čo sa stane. To nasvedčuje, že v radoch bezpečnostných zložiek zatiaľ nie je opozícia voči Putinovi, ale zároveň tam má oveľa menšiu podporu, než všetci očakávali.

A čo generál Sergej Surovikin, ktorý mal byť údajne do povstania vagnerovcov zapojený a odvtedy ho nikto nevidel?

To, že ho nikto nevidel, naznačuje, že ho momentálne vyšetrujú či vypočúvajú. Je známe, že Surovikin si bol s Prigožinom blízky. Prigožin si ho vážil ako agresívneho tvrdého bojovníka. Je otázne, či je to pravda, ale nemyslím si, že Surovikin poznal podrobnosti sprisahania. Mohol mať nejaké tušenie, že vagnerovci jednoducho nebudú sedieť a nenechajú sa 1. júla rozpustiť, čo bol dátum, do ktorého mali podpísať zmluvy s armádou.

Naznačuje to však dve veci. Pokiaľ je Surovikin jediný vysoko postavený dôstojník, ktorého vyšetrujú, tak to znamená, že Putin nie je dostatočne silný, aby vykonal dôslednejšiu čistku v armáde. Vie, že uprostred vojny to nemôže urobiť. Takže Surovikina mohli jednoducho vybrať ako obetného baránka. Po druhé to ukazuje na zlyhanie bezpečnostného aparátu. Pokiaľ generál vedel o vzbure, ako naznačujú, bezpečnostné zložky nedokázali vopred nič zistiť, aby ju zastavili. Takže to znova hovorí o prepojení medzi Prigožinom a armádou, s čím si Putinov režim nevie poradiť.

Vzbura vagnerovcov mi veľmi pripomína Kornilovovu aféru počas ruskej revolúcie, ktorá bola signálom rozpadu ruského štátu a umožnila boľševikom chopiť sa moci. Znamená to, že ruská štátna moc sa rozpadá a vláda stratila monopol na násilie?

Úplne súhlasím, čo sa týka Kornilovovej aféry. Je zaujímavé, že to naznačoval sám Putin v sobotu ráno počas svojho veľmi nahnevaného prejavu o povstaní. Zaujímavo sa preriekol, pretože Kornilov viedol svoj puč proti veľmi slabej dočasnej vláde. Putin takmer naznačil, že je v rovnakej pozícii.

Musíme si uvedomiť, že vagnerovcov aj Prigožina vytvoril ruský štát. Prigožin za svoju kariéru, bohatstvo a moc vďačí Putinovi a jeho patronátu. Nejde o to, že štát stratil monopol, skôr sme svedkami exportu Putinovej politiky na bojisko. Putin vydržal pri moci 23 rokov vďaka tomu, že podporoval najrôznejšie rozbroje vnútri elity a medzi mocenskými centrami, ktoré spolu neustále súťažili. Putin zostával na vrchole a bol arbitrom týchto sporov.

Rozdeľovanie a panovanie nad elitou udržalo Putina priamo alebo nepriamo pri moci 23 rokov. Lenže keď tento systém presuniete na bojisko, kde máte armádu, Národnú gardu, vagnerovcov, Čečencov a ďalšie vojenské zoskupenia, tak je to disfunkčné. Máte zjednotených Ukrajincov proti veľmi rozdeleným ruským silám. Ale Putin s tým nemôže nič urobiť, pretože jediným spôsobom nápravy je reforma celého systému, a do toho sa nepustí. Takže nejde o stratu štátneho monopolu, skôr to naznačuje, že Putinov spôsob riadenia štátu počas vojny nefunguje.

Je možné, že niektorá z týchto skupín sa pokúsi o to isté čo Prigožin?

Možné to je, ale podľa mňa to nie je pravdepodobné. Prigožin bol mimoriadne nezávislý a vagnerovci mimoriadne početní. V Rusku je mnoho ďalších žoldnierskych zoskupení, ale majú stovky, nie tisíce alebo desaťtisíce príslušníkov. Vagnerovci na vrchole mali 50-tisíc členov, to je viac než majú armády mnohých štátov. Myslím, že Kremeľ sa poučil, že už nenechá vyrásť takúto koncentráciu moci.

Jedinými zložkami, ktoré by sa mohli o niečo pokúsiť, sú Národná garda a armáda, ale tie sú stále pod prísnou kontrolou bezpečnostného aparátu. Takže pochybujem, že sa dočkáme ďalšej vzbury v štýle vagnerovcov. Jediný človek, ktorý by sa o niečo také mohol pokúsiť, je čečenský vodca Ramzan Kadyrov. Jeho sily sú však sústredené v Čečensku. Pravdepodobnejšie je, že pokiaľ dôjde k nejakému politickému puču proti Putinovi, tak armáda sa nezapojí a bude čakať, čo sa stane. Nemyslím si, že ostatné ozbrojené zložky sa pokúsia chopiť moci, ale pokiaľ sa objaví nová hrozba, nebudú nutne chrániť Putina.

Nakoľko lojálni sú Čečenci?

Sú verní skôr Kadyrovovi ako Putinovi. Je zaujímavé sledovať, ako sa Čečenci správajú počas tejto vojny. Kadyrov neustále hlasno uisťuje svojou vernosťou Putina, ale zároveň robí všetko pre to, aby nemusel posielať svoje jednotky do naozaj ťažkých bitiek. Tvrdí, že rád dobyje Bachmut, bude brániť Belgorod, vyženie vagnerovcov z Rostova na Done, ale nakoniec sa k ničomu nemá. V skutočnosti sa snaží chrániť svoje lojálne jednotky. Je to dlhodobo príklad slabosti ruského štátu a Putina. Aby ukončil čečenskú vojnu, vytvoril takmer nezávislého čečenského lídra a zaviazal sa mu neustále poskytovať veľké peniaze.

Národná garda, ktorá je určená hlavne na potláčanie protestov, vraj dostane nové ťažké zbrane. Nakoľko je jej veliteľ Viktor Zolotov verný Putinovi? Nehrozí, že by sa mohla opakovať situácia ako s vagnerovcami?

Zolotov je vo zvyšku elity nepopulárny. Je považovaný za hulvátskeho a prehnane povýšeneckého Putinovho lojalistu. Úprimne, je to pravda. Zolotov chápe, že bez Putinovej podpory nemá budúcnosť. Zaujímavé na Národnej garde nie je, nakoľko je lojálny Zolotov, ale nakoľko je lojálna samotná garda. Sledujem pomerne dosť sociálnych účtov, ktoré používajú príslušníci Národnej gardy, ako komunikujú medzi sebou. Už pred vzburou boli mnohí z nich veľmi nešťastní. Mali pocit, že v počiatočných fázach invázie na Ukrajinu slúžili ako kanonenfuter. Majú pocit, že ich pozícia doma je čoraz neudržateľnejšia, že vedenie Národnej gardy je skorumpované a príliš autoritárske. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo sa miestni velitelia počas vzbury nepostavili vagnerovcom na odpor.

Čo sa týka tankov a delostrelectva, to sú len reči. Rusi nie sú schopní vyrobiť dostatok tankov a artilérie pre vojnu. Nemyslím, že Národná garda čokoľvek dostane, kým sa vojna neskončí. Je to skôr politická proklamácia, že štát je pripravený postupovať tvrdo. Dôležitejšie je, že v októbri sa zvýšia platy v Národnej garde o 10,5 percenta. Putin si chce jej lojalitu kúpiť. No nemyslím si, že Zolotov má takú kontrolu nad gardou, ako sa všeobecne usudzuje. Ak v budúcnosti nastanú masové protesty, bude Národná garda ochotná ich potlačiť? Nie som si taký istý.

Aká je v Prigožinovej afére úloha bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka? Oficiálne to bol on, kto vyrokoval dohodu medzi vagnerovcami a Putinom, ktorá zastavila Prigožinov pochod na Moskvu. Je to pravda, alebo je len oficiálnou tvárou?

Myslím, že bol hlavne tvárou. On je šoumen, takže prirodzene svoju úlohu zveličuje. Je pravdepodobnejšie, že reálne rokovania viedli kremeľskí byrokrati, osobitne Nikolaj Patrušev, tajomník rady bezpečnosti, a Anton Vajno, šéf prezidentskej administratívy. Nakoniec však Prigožin chcel garanciu hlavy štátu. Putin vo všetkých ohľadoch ukázal svoju malosť a odmietol sa s Prigožinom baviť. Preto povolali Lukašenka, ktorý Prigožina pozná, aby politicky podporil dohodu na vysokej úrovni. Je zaujímavé, že Lukašenko tvrdí, že Prigožin nie je v Bielorusku, ale v niekde v Rusku, a aj keď ponúkol útočisko bojovníkom vagnerovcov, nikto z nich to nevyužil. Zdá sa, že hovorí, ja som tú dohodu dotiahol do konca, pokiaľ neuspeje, tak je to vina Putina a Prigožina. Takže Lukašenko bol dôležitý, pretože jeho zaangažovanie presvedčilo Prigožina, že dohodu myslia vážne.

Pred vojnou sa hovorilo o tom, že vagnerovci sú iba krytie pre aktivity ruského vojenského spravodajstva. Ich vzbura však ukázala, že ich má pod kontrolou viac, než ktokoľvek očakával.

Počas vojny sa začal [šéf vagnerovcov, pozn. red.] oveľa viac zapájať. V minulosti, keď vagnerovci operovali na Donbase, v Sýrii a inde, tak sa Prigožin osobne nezapájal. Bol viac ich biznisový manažér ako čokoľvek iné. Do tejto vojny sa však zapojil osobne, obchádzal pracovné tábory, naberal regrútov, navštevoval front, točil nesmierne sprosté videá, v ktorých sa sťažoval, že mu minister obrany Šojgu neposkytuje dostatok munície... Takže sa zapojil. Evidentne mal operačné velenie. Lenže bol úplne závislý od Kremľa. Robil len to, čo mu povedala vláda. Nikto nedocenil, nakoľko je schopný konať samostatne. Zaujímavá je otázka, kto dnes vagnerovcom platí ich žold. Je veľmi nepravdepodobné, že to robia pro bono. Platí ich Prigožin, alebo niekto iný? To nevieme, ale je jasné, že sú Prigožinovi lojálni. Je to niečo veľmi prvotné, veľmi osobné, veľmi stredoveké.

Veľká časť financovania vagnerovcov údajne pochádza z Afriky, kde sa venujú dobývaniu nerastného bohatstva.

To je celkom dobre preukázateľné. Prigožin má sieť podnikov. Vagnerovci sú len malou časťou jeho skupiny Concord. V Afrike vagnerovci pôsobia ako poskytovateľ širšieho spektra služieb autoritárskym režimom. Ak nejaký diktátor potrebuje pištoľníkov na potlačenie povstania alebo na ochranu VIP, vagnerovci to poskytujú. Ale Concord má ešte širšie portfólio služieb – môže vám pomôcť sfalšovať voľby, vytvoriť kampaň na sociálnych sieťach. Je to veľmi lukratívne a presun peňazí do Ruska zatiaľ pokračuje. Zlato, diamanty a ďalšie suroviny mieria do Ruska. Kremeľ chce, aby to pokračovalo, ale nie, aby mal nad tým kontrolu Prigožin. Už teraz vidíme prvé spory, ktoré zrejme ovplyvnia operácie v Afrike.

Trúfnete si odhadnúť, aký osud čaká Prigožina? Zbavia ho politickej moci, ale ho nechajú žiť inak? Alebo jedného dňa vypadne z okna?

Rozhodne by som mu teraz neposkytol životné poistenie. Nemyslím si, že je v bezprostrednom ohrození, pretože to by znamenalo, že ak by Kremeľ potreboval s niekým vyjednávať, ten by ho nebral vážne. Teraz je najskôr obdobie, keď je relatívne v bezpečí a nikto ho nezatkne ani nevystrčí z okna. Na druhej strane Putin nezabúda a neodpúšťa a osobnú zradu považuje za najhorší možný hriech a zločin. Po nejakom čase, pokiaľ sa Prigožinovi nepodarí znovu votrieť do Putinovej priazne, podnikne kroky, aby sa to vyriešilo. Podľa Putina môžu byť zradcovia jedine eliminovaní.

Minimálne trinásť pilotov pri vzbure vagnerovcov zomrelo. To nehrá úlohu?

Ochota Kremľa ignorovať zabitých podkopáva jeho legitimitu v armáde. Ale Putinovi na trinástich mŕtvych pilotoch nezáleží. Z jeho pohľadu ide hlavne o to, že muž, ktorého vytvoril, sa obrátil proti nemu. To je ten pravý zločin. Mŕtvi piloti možno budú využití v budúcnosti, pokiaľ to bude dôležité z politického hľadiska, momentálne nie.

Vo svojom článku v magazíne Spectator ste celkom optimistický ohľadom možného Putinovho nástupcu. Nezdieľate obavu mnohých, že nasledovník Putina bude ešte horší, alebo že jeho odstránenie povedie k občianskej vojne?

Viem, že to momentálne nie je príliš módny názor, ale je nutné ho zdôrazňovať. Putin rád stavia na kartu slabosti, keď tvrdí, že je lepší ako ktokoľvek iný, pretože ten bude určite horší. Takže ho treba udržať pri moci. Hrá to na vlastných občanov, ako aj na Západ. Samozrejme, záleží na tom, ako dôjde k zmene. Zajtra zomrie, alebo bude o rok politický puč, alebo niečo iné? Ale nikto teraz nemá takú moc a status, aby Putina nahradil. Jeho koniec bude výsledkom vyjednávania medzi najrôznejšími záujmovými skupinami. A ktokoľvek sa stane prezidentom, bude reflektovať túto koalíciu. To je v poriadku, pretože koaličná politika má tendenciu tlačiť smerovanie do politického stredu.

Na druhej strane, ak sa pozriete na ďalšiu politickú generáciu, je jasné, že čoraz netrpezlivejšie čaká na svoju príležitosť, Putin a jeho kumpáni majú väčšinou vyše sedemdesiat. Nová generácia, to nie sú žiadni priatelia Západu, nie sú to demokrati. Sú to bezohľadní pragmatickí oportunisti a kleptokrati. Chcú späť staré dobré časy, keď ste doma mohli kradnúť, uložiť to a utrácať v zahraničí. Takže chcú zlepšiť vzťahy s vonkajším svetom, čo okrem iného znamená koniec vojny na Ukrajine, pretože je to v ich osobnom záujme. Putin predsedá pomalému kolapsu systému. Z ich pohľadu je to katastrofa a budú chcieť zvrátiť jeho posledné reformy. Preto som optimistický. Nemyslím, že uvidíme rozšírenie demokracie v Rusku, ale keď Putin skončí, tak jeho nástupca bude niekto pragmatickejší, menej nahnevaný a menej ideologický.

Čo obyčajní Rusi? Sú po rokoch autoritárstva apatickí, alebo je tu šanca na liberalizáciu zdola?

Nemyslím, že nejaká moc ľudu je tu zásadná. To ale neznamená, že Rusi sú apatickí. Síce je veľmi ťažké odhadnúť verejnú mienku ohľadom vojny, ale aj tak môžeme odhadovať, že zhruba štvrtina obyvateľov vojnu podporuje. To neznamená, že schvaľujú vojnové zločiny, ale myslia si, že Rusko nemalo na výber, že muselo bojovať. Štvrtina je proti vojne a zvyšok, čo je niečo veľmi sovietske, sa zúfalo snaží na vojnu nemyslieť, nemať na ňu názor. Nevedia, čomu veriť. Boja sa, že keby si vytvorili názor, tak by s tým museli niečo robiť. Od začiatku vojny vytrvalo klesá sledovanosť televízneho spravodajstva. Nie sú apatickí, ale uvedomujú si, že nič nezmôžu. 

Stále je pomerne dosť rozsahom malých štrajkov či politických protestov, aj keď režim je čoraz autoritárskejší. Rusi nie sú úplne vystrašení, ale momentálne tam nie je žiadna opozičná postava. Prigožin sa nepočíta a Alexej Navaľnyj je vo väzení. Nie je šanca, že sa niečo stane. Prečo by niekto vyrazil na ulicu protestovať, keď vie, že ho zatknú a nič sa nezmení? Zároveň je tu však veľký protestný potenciál. Ak nastanú vážne ekonomické problémy, alebo štát veľmi zoslabne, vtedy sila ľudu začne mať význam. Niežeby mohli odstaviť Putina, ale vypuknutie veľkých protestov by mohlo dotlačiť elitu, aby sa proti nemu postavila, pretože inak by riskovala zrútenie celého systému.

Môžu straty na Ukrajine viesť k nejakým väčším protestom alebo zmene názorov? Vojna v Afganistane, zvlášť chlapci, ktorí sa vracali v zinkových rakvách, predsa viedla k hnutiu protestov. Hlavne medzi matkami vojakov. Teraz nič také nenastalo, aj keď ruské straty na Ukrajine sú už oveľa väčšie ako tie v Afganistane.

Reakcia na Afganistan bola značne iná, pretože sa to odohrávalo v čase, keď Gorbačov liberalizoval. Bolo viac priestoru na protesty. Nepriamo však môžu byť straty dôležité. Je čoraz jasnejšie, že ruská armáda bude potrebovať počas tohto roka ďalších 200- až 300-tisíc nových vojakov. A to predpokladá ďalšiu vlnu mobilizácie. Tá posledná bola nesmierne nepopulárna. Viac Rusov z krajiny utieklo, než sa mobilizovalo. Myslím, že Putin sa ju snaží odložiť až na september, po voľbách gubernátorov. Pokiaľ však chce pokračovať vo vojne na Ukrajine, bude potrebovať státisíce nových vojakov, aby nahradil straty. To je potenciálny moment, keď môže nastať nejaký odpor.

Môžeme očakávať nejaké upevňovanie režimu? Putinov režim nechával ľudí na pokoji, pokiaľ sa neangažovali politicky.

Sme svedkami pomalého a stáleho posunu k väčšiemu autoritárstvu. Na školách a univerzitách sa objavujú v podstate politicky indoktrinačné predmety. Rastie tlak na ľudí, aby dobrovoľne darovali peniaze na vojnové snaženie, poskytovali vybavenie vojakom a podobne.

Je Putin ideologickejší, než býval? Mal povesť pragmatického šachistu, ktorý presne vedel, kam môže zájsť. Ale napríklad jeho esej O historickej jednote Rusov a Ukrajincov je číra ideológia.

Každý sa časom mení, zvlášť pokiaľ sú okolo vás pritakávači a pochlebovači, ktorí nikdy nespochybňujú vaše názory. Je ľahké sa stať karikatúrou seba samého. V prípade Putina sa to trochu zdráham označiť za ideológiu, pretože to implikuje, že je to niečo, čo môžu prijať aj ostatné krajiny. Skôr presvedčil sám seba o svojom statuse jedného z veľkých hrdinov ruského panteónu. Neustále sa prirovnáva k ľuďom ako Peter Veľký.

Sám seba presvedčil, že Rusko je v civilizačnom zápase so Západom. Nie je to iba o Ukrajine, je to o tom, že Západ Ukrajinu používa ako zbraň proti Rusku, snaží sa Rusku Ukrajinu ukradnúť. Nemyslí si, že Ukrajina je skutočná krajina. Podľa neho je to odpojená časť širšieho Ruska. Nepredpokladal, že jeho akcia na Ukrajine povedie k vojne. Naozaj veril, že Ukrajinci prijmú nastolenie bábkovej vlády a návrat do lona matičky Rusi. Nemyslel si, že riskuje. Myslel si, že o dva až tri týždne bude koniec. Putin nikdy nebol šachový veľmajster. Predtým mal len šťastie.

Mark Galeotti (1965)

Narodil sa vo Veľkej Británii. Vyštudoval históriu na Univerzite v Cambridgei a doktorát získal na London School of Economics. Vyučoval na mnohých univerzitách vrátane New York University a Keele University. Bol hosťujúcim profesorom na moskovskom MGIMO a pražskej Karlovej univerzite. Pôsobil aj v Pražskom inštitúte medzinárodných vzťahov, aj ako výskumník britského ministerstva zahraničia. Momentálne pracuje v britskom vojenskom think tanku Royal United Services Institute. Je autor viac ako dvadsiatich kníh o Rusku. Dňa 14. júna 2022 mu ruská vláda v rámci odvetných sankcií zakázala vstup do krajiny.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.