Reči o lenivosti vyvolali rozpaky. Vraj to nezohľadňuje zlomenosť ľudí, ktorí sa vrátili na pracoviská. Hovorí sa o náraste chorobnosti fyzickej i psychickej. A nie je nakoniec správne pracovať menej a viac sa venovať rodine? Do toho sa čoraz častejšie ozýva požiadavka na štvordňový pracovný týždeň. 

S pozoruhodným príspevkom sa do debaty zapojila nemecká publicistka Teresa Bückerová. Napísala bestseller Všetok čas. Otázka moci a slobody (2022), v ktorom sa pozastavuje nad neschopnosťou uvedomiť si, že voľný čas nie je stratený čas. Opak je pravdou: práve vtedy sa dejú udalosti pre náš život najpodstatnejšie.

Než sa zameriame na spomínanú knihu, zastavme sa pri jednom nefunkčnom pojme. Počas pandémie – čo Bückerová už reflektuje – vyšlo najavo, aký nefunkčný je pojem „work-life-balance“, teda úsilie o rovnováhu medzi prácou a voľným časom. Zamestnanci totiž pracujú aj v čase, keď majú takzvaný voľný čas, ale rovnako sa počas pracovnej doby zabávajú, napríklad tým, že sa občas ponoria do debaty na Facebooku či vybavujú on-line nákupy. Sociológovia toto preskupovanie práce a voľného času označili ako „work-life-blending“, spájanie života s prácou, k čomu výraznou mierou prispela aj práca z domu, home-office.

Na spojení „work-life-blending“ je pozoruhodná ešte jedna okolnosť. Máme sklon nazývať prácou aj činnosti, ktoré by sme donedávna za prácu neoznačovali. Príkladom je status umelca. Zástancovia tvrdia, že aj písať básne je práca, a teda by sa mala platiť. Je to typický výkon, pri ktorom ťažko odlíšite, kedy začína práca a kedy voľný čas. Nie preto, že by sme nevedeli, kedy píšeme a kedy nie. Ide skôr o to, že v prípade básnika je „voľný čas“ materiálom pre „prácu“, čo má úplne iný význam, ak hovoríme o voľnom čase napríklad vodiča autobusu či zdravotnej sestry.

Ešte výraznejší je terminologický posun „care-work“, ktorý možno do slovenčiny preložiť ako prácu starostlivosti. Zahŕňa domáce práce, ale aj starostlivosť o deti či nevládne osoby. Práve týmto typom zamestnania sa vo svojej knihe Všetok čas zaoberá spomínaná Bückerová. Použitie spojenia „práca starostlivosti o rodinu“ poukazuje na prácu, ktorú vykonávajú prevažne ženy vo svojom „voľnom“ čase. Presnejšie, v krajinách OECD sa ženy tejto práci venujú v priemere až o dve hodiny denne dlhšie ako muži.

Niekomu sa takéto spojenie môže priečiť. Je prechádzka s dieťaťom skôr „práca starostlivosti“ alebo už voľný čas? Ale dôvody sú zrejmé. Autorka ilustruje, ako sme napriek rečiam o lenivosti vyťažení. Keď ideme domov, nečaká nás „voľný čas“, ale písanie e-mailov, varenie či školské úlohy detí.

Prácou zbedačená elita

Nielenže nežijeme v spoločnosti lenivosti, žijeme uprostred spoločnosti, ktorá prácu fetišizuje. Svedčí o tom aj fakt, že sa nevieme definovať inak ako prácou. Navyše, sme na to hrdí. Nemať čas je v statusoch symbol. Ani ľudia s vyšším spoločenským postavením nepracujú menej, ale viac. Minimálne zo štatistík v západnej Európe vyplýva, že čím lepšie sú ľudia zabezpečení, tým viac majú nadčasov. Choroby z povolania a prepracovania sú na vzostupe, zvlášť vo vyšších socioekonomických triedach.

Čiže tí, ktorí sa majú najlepšie, sú na tom najhoršie? Isteže nie. Ľudia z vyšších tried slobodnejšie narábajú s najvyššou hodnotou: časom. Lepšie situovaní sa síce nechávajú zotročiť výkonom, ale majú na výber. Navyše, často si „nakupujú“ čas tým, že si zaplatia výpomoc v domácnosti, najčastejšie nie preto, aby mali viac voľného času, ale aby mohli viac pracovať.

Podľa Bückerovej, ktorú mnohí nazývajú nástupkyňou Alice Schwarzerovej, ikony nemeckého feminizmu, je príznačné, že sú to ženy, ktoré majú menšiu vládu nad svojím časom. Vykonávajú väčšinu domácich prác a mužom tak poskytujú podmienky, aby sa prepracovávali. Podľa autorky to nie je legitímna voľba žien, že sa nezúčastňujú na tom, čo sami považujú za fetiš zárobkovej práce, skôr sú to patriarchálne štruktúry: mužský čas je považovaný za hodnotnejší ako ženský.

Ale čo je vytúžený cieľ? Splnomocnenie tvárou v tvár času. Nakoniec ide vraj o zriadenie spoločnosti, v ktorej bude každý zdravý dospelý pracovať ideálne štyri dni v týždni, každý sa bude rovnakou mierou podieľať na práci starostlivosti a každý bude mať dostatok voľného času. Predovšetkým mimo rodiny aj zárobkovej činnosti. Čas, ktorý venuje starostlivosti o seba samého alebo investuje do priateľstva.

Žiadne odporúčania, ako to docieliť bez ekonomického prepadu štátov, autorka nenavrhuje. Čo nie je nutne kritika. Je legitímne písať sčasti aj utopické úvahy. Napokon, myslieť utopicky, teda nezávisle od aktuálneho spoločenského zriadenia, je jedna z významných vlastností myslenia. Vďaka tomu môžeme odhaliť zvláštnosti doby, ktoré si nevšimneme, ak sa zasekneme v prítomnosti.

Autorke sa to v mnohých ohľadoch podarilo. Pravdu má asi v tom, že v západných spoločnostiach vznikla výrazná menšina, ktorá bravúrne zvláda svoje vysoko špecializované zamestnania, ale tápe, keď si má vyprať ponožky. Treba však dodať, že sa to netýka len mužov.

Autorka by si asi neporozumela s kanadským psychológom a konzervatívcom Jordanom Petersonom, ale v jednom podstatnom názore sa zhodnú. Nech sa všetci pre začiatok naučia ustlať si posteľ. Bückerová spresňuje: nenechajte za seba upratovať ženy ani najaté pracovné sily. Podporujeme tým trh sociálne a finančne nezabezpečených žien, ktoré sa starajú o naše domácnosti, zatiaľ čo my prichádzame o svoj život pri výkone takzvanej cennejšej práce, ktorej často obetujeme svoje zdravie, vzťahy i zmysel.

Práca: celoživotná škola demokracie

Je vytúženým cieľom obmedzovať zárobkovú prácu? O tom možno pochybovať. Úvahy presunieme k ďalšiemu pozoruhodnému príspevku o súčasnom svete práce. Jeho autorom je nemecký hudobník a spisovateľ Thorsten Nagelschmidt.

V románe Práca (2020) sa zameriava na nočných vtákov. Protagonistami sú zdravotné sestry, barmani, ale aj drogoví díleri – tiež pozoruhodné rozšírenie pojmu práce. Nagelschmidt, ktorý si počas spracúvania rešerší vyskúšal mnohé nočné zamestnania, napísal niečo ako chválospev na robotníkov noci. A človeku na základe tohto románu napadne – čo tak sa skúsiť pozrieť na to z opačnej perspektívy, ako píše Bückerová?

Čo tak nazvať prácu starostlivosťou, a nie starostlivosť prácou?

Čo tým myslím, osvetlí Nagelschmidt v rozhovore. „Prekvapilo ma, ako dobre spolu rôzni ľudia v týchto odboroch vychádzali. Presné pravidlá pritom neexistovali. Keď som pracoval napríklad ako recepčný v ubytovni, stretával som sa s utečencami, ktorí naškriabali 12,50 eura za noc, do toho prichádzali extravagantní návštevníci fashion weeku alebo postarší turisti. Zamestnanci presne vedeli, ako s kým zaobchádzať. O čo trápnejšie potom vyznievajú dlhoročné susedské spory zo štvrtí, ktoré sú blahobytom sociálne zhumpľované.“

Tento zvláštny cit nočných robotníkov sa dostal do knihy, priznajme si, v zromantizovanej podobe. Čitateľ sa stretáva s vyhadzovačom, ktorý vie, že vstup je možné odoprieť, ale ponižovať vyhodeného je tabu, v knihe vystupuje policajt, ktorý udržuje priateľské vzťahy s bývalými delikventmi, alebo díler, ktorý vedie svojich zákazníkov k tomu, aby si v byte upratovali.

Ak vychádzame z Nagelschmidta, vyzerá to, že zárobková práca nás nemusí odsekávať od vzťahov, tiež je chybou, ak ju vnímame len z perspektívy výkonu. Je samozrejmé, že podlieha systémovým tlakom, ale všeličo je na nás. My rozhodujeme, či budeme ako Nagelschmidtov policajt podporovať v mladšej kolegyni sebadôveru, alebo ju rozdrvíme svojou autoritou. Práca nás vedie k zodpovednosti za ľudí, s ktorými sa inak nestretávame. 

Okrem verejných škôl neexistuje iné miesto ako práca, ktoré nás núti pestovať kontakty mimo nášho sociálneho prostredia a spoločne hľadať riešenia naprieč názorovým rozdielom, často aj priepastným. V tom je kľúčový význam práce nielen pre obživu. So zveličením možno tvrdiť, že práca je alebo by mohla byť celoživotná škola porozumenia. Jej význam presahuje otázky ekonomického rastu.

Obe knihy sú pozoruhodné a možno ich zhrnúť do jednoduchých odporúčaní. Teresa Bückerová vyzýva: „Nekupujte si čas, aby ste mohli pracovať viac. Upratujte po sebe sami.“ A Thorsten Nagelschmidt nám vštepuje imperatív: „Miluj svojho nepriateľa alebo nebuď trápny – nepreháňaj spory.“ Banality? Iste. Banálne odporúčania bývajú pravdivé, ľahko sa myslia, ťažko uskutočňujú. Niečo ako dobrý život.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.