Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba (vlastným menom Walter Rosenberg) boli v nacistickom koncentračnom tábore v Poľsku do 7. apríla 1944. V ten deň podvečer sa skryli medzi drevá na dvore prísne stráženého areálu a prečkali tam tri dni, pokým príslušníci SS prestali po nich pátrať. Na štvrtý deň sa im podarilo ujsť a pešo prejsť asi 100-kilometrovú vyčerpávajúcu a nebezpečnú cestu po štátne hranice a na Slovensko. Ďalej putovali vlakom až do Žiliny. V bývalom židovskom starobinci vypovedali pred takzvanou Židovskou pracovnou radou o tábore smrti a o všetkom, čo sa tam dialo.
„13. apríla 1942 bola naša skupina, ktorá pozostávala z 1 000 mužov, naložená do vagónov v zbernom tábore v Seredi. Dvere vozňov boli uzatvorené, tak sme nevedeli zistiť smer jazdy, a keď boli po dlhej dobe otvorené, zistili sme, že sme už prekročili slovenské hranice a sme vo Zwardoni. Potiaľto bol vlak strážený mužmi Hlinkovej gardy, ktorých tu vystriedali príslušníci SS. Potom odpojili niekoľko vozňov z nášho vlaku a pokračovali sme ďalej v noci do Osvienčimu, kde nás odstavili na vedľajšiu koľaj. Dôvod, prečo boli niektoré vozne odpojené, bol zrejme nedostatok miesta v Osvienčime. Mimochodom, pripojili ich k nám o niekoľko dní neskôr. Hneď po príchode sme boli zoradení do päťradov a počítali nás. Bolo nás tam 643. Po približne 20-minútovej chôdzi s ťažkou batožinou (boli sme zo Slovenska dobre zásobení) sme sa dostali do koncentračného tábora v Osvienčime.
Boli sme zavedení do veľkého baraku, kde na jednej jeho strane sme odovzdali všetku našu batožinu a na druhej strane baraku sme sa vyzliekli úplne donaha a nechali tam i cennosti. Nahí sme potom prešli do vedľajšieho baraku, kde nám oholili hlavy, telá a dezinfikovali nás lyzolom. Pri východe dostal každý muž číslo, ktoré začínali od čísla 28 600 a pokračovali priebežne ďalej. S týmto číslom v dlani sme boli nahnaní do tretieho baraku, kde sa konala registrácia. Pozostávala z vytetovania prideleného čísla z druhého baraku na ľavú stranu hrude. Sprevádzala to vykonávaná brutalita, pričom mnohí z nás omdleli," takto spomínal Alfred Wetzler na ich príchod do koncentračného tábora.
O období jednej z mnohých epidémií v tábore Rudolf Vrba vypovedal: „Medzi júlom a septembrom 1942 zúrila v Osvienčime epidémia škvrnitého týfusu, najmä v ženskom tábore v Brzezinke. Nikto z chorých nedostal lekárske ošetrenie a v prvej fáze epidémie bolo veľa zabitých fenolovou injekciou, a neskôr boli vo veľkom splynovaní. Niektorí z 15 000 až 20 000, väčšinou Židov, zomreli počas týchto dvoch mesiacov. Dievčenské tábory trpeli najviac, pretože neboli vybavené sociálnymi zariadeniami, a tie úbohé nešťastnice boli pokryté všami. Každý týždeň sa konala veľká ‚selekcia‘ a dievčatá museli nastúpiť nahé pred „výberovú komisiu", bez ohľadu na poveternostné podmienky. Čakali v smrteľnom strachu, či budú vybrané alebo dostanú na ďalší týždeň milosť. Samovraždy boli časté a väčšinou boli spáchané tak, že sa hodili na drôty plotu vnútorného reťazca s vysokým napätím.“
