Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba (vlastným menom Walter Rosenberg) boli v nacistickom koncentračnom tábore v Poľsku do 7. apríla 1944. V ten deň podvečer sa skryli medzi drevá na dvore prísne stráženého areálu a prečkali tam tri dni, pokým príslušníci SS prestali po nich pátrať. Na štvrtý deň sa im podarilo ujsť a pešo prejsť asi 100-kilometrovú vyčerpávajúcu a nebezpečnú cestu po štátne hranice a na Slovensko. Ďalej putovali vlakom až do Žiliny. V bývalom židovskom starobinci vypovedali pred takzvanou Židovskou pracovnou radou o tábore smrti a o všetkom, čo sa tam dialo.
„13. apríla 1942 bola naša skupina, ktorá pozostávala z 1 000 mužov, naložená do vagónov v zbernom tábore v Seredi. Dvere vozňov boli uzatvorené, tak sme nevedeli zistiť smer jazdy, a keď boli po dlhej dobe otvorené, zistili sme, že sme už prekročili slovenské hranice a sme vo Zwardoni. Potiaľto bol vlak strážený mužmi Hlinkovej gardy, ktorých tu vystriedali príslušníci SS. Potom odpojili niekoľko vozňov z nášho vlaku a pokračovali sme ďalej v noci do Osvienčimu, kde nás odstavili na vedľajšiu koľaj. Dôvod, prečo boli niektoré vozne odpojené, bol zrejme nedostatok miesta v Osvienčime. Mimochodom, pripojili ich k nám o niekoľko dní neskôr. Hneď po príchode sme boli zoradení do päťradov a počítali nás. Bolo nás tam 643. Po približne 20-minútovej chôdzi s ťažkou batožinou (boli sme zo Slovenska dobre zásobení) sme sa dostali do koncentračného tábora v Osvienčime.
Boli sme zavedení do veľkého baraku, kde na jednej jeho strane sme odovzdali všetku našu batožinu a na druhej strane baraku sme sa vyzliekli úplne donaha a nechali tam i cennosti. Nahí sme potom prešli do vedľajšieho baraku, kde nám oholili hlavy, telá a dezinfikovali nás lyzolom. Pri východe dostal každý muž číslo, ktoré začínali od čísla 28 600 a pokračovali priebežne ďalej. S týmto číslom v dlani sme boli nahnaní do tretieho baraku, kde sa konala registrácia. Pozostávala z vytetovania prideleného čísla z druhého baraku na ľavú stranu hrude. Sprevádzala to vykonávaná brutalita, pričom mnohí z nás omdleli," takto spomínal Alfred Wetzler na ich príchod do koncentračného tábora.
O období jednej z mnohých epidémií v tábore Rudolf Vrba vypovedal: „Medzi júlom a septembrom 1942 zúrila v Osvienčime epidémia škvrnitého týfusu, najmä v ženskom tábore v Brzezinke. Nikto z chorých nedostal lekárske ošetrenie a v prvej fáze epidémie bolo veľa zabitých fenolovou injekciou, a neskôr boli vo veľkom splynovaní. Niektorí z 15 000 až 20 000, väčšinou Židov, zomreli počas týchto dvoch mesiacov. Dievčenské tábory trpeli najviac, pretože neboli vybavené sociálnymi zariadeniami, a tie úbohé nešťastnice boli pokryté všami. Každý týždeň sa konala veľká ‚selekcia‘ a dievčatá museli nastúpiť nahé pred „výberovú komisiu", bez ohľadu na poveternostné podmienky. Čakali v smrteľnom strachu, či budú vybrané alebo dostanú na ďalší týždeň milosť. Samovraždy boli časté a väčšinou boli spáchané tak, že sa hodili na drôty plotu vnútorného reťazca s vysokým napätím.“
Svedectvá oboch utečencov zneli tak neuveriteľne, že ich vypočúvali každého samostatne, aby porovnali a overili pravdivosť. Na základe oboch výpovedí bola spísaná takzvaná Osvienčimská správa, preložená do ďalších jazykov a rozoslaná na Západ, aby sa zabránilo ďalším deportáciám. Celý text ich správy uvádza na svojej stránke Ústav pamäti národa.
Pochod za poznaním smutnej histórie.
Podľa prieskumu agentúry AKO, ktorý si dalo vypracovať Múzeum SNP v Banskej Bystrici, považujú až štyri percentá mladých ľudí na Slovensku vo veku od pätnásť do dvadsať rokov holokaust za správnu vec, ako uviedla na stránke slovenská pobočka ICEJ (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem). Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa organizátori pochodu snažia zvyšovať informovanosť o holokauste v mladej populácii a poukazovať na závažné dôsledky rasových predsudkov a extrémizmu. Podujatie organizuje česká a slovenská pobočka ICEJ v spolupráci s iniciátorom projektu Fedorom Gálom.
„Pripomíname hrdinov minulosti pre generácie budúcnosti,“ znie motto memoriálu, ktorý sa ako spomienka na odvážny čin Vrbu a Wetzlera koná každoročne v júli a v auguste. Prvý pochod začal v pondelok 16. júla, druhý bude od 6. augusta. Je rozložený do šiestich dní a vedie cestou, ktorá kopíruje trasu úteku oboch hrdinov. Pochod vyštartoval v pondelok ráno z Osvienčimu po tom, ako boli účastníci oboznámení s historickými faktami a okolnosťami úteku Vrbu a Wetzlera. Po trase sa na jednotlivých miestach, ktoré sa viažu k úteku, budú čítať úryvky z kníh Alfréda Wetzlera: Čo Dante nevidel a Rudolfa Vrbu: Utiekol som z Osvienčimu. Vo štvrtok v rámci odpočinkového dňa bude hosťom večerného programu sociológ Michal Vašečka.
Posledný úsek cesty zo Skalitého do Žiliny účastníci absolvujú vlakom. V Žiline navštívia Pamätnú izbu Wetzlera a Vrbu, kde obaja vydali svedectvo o hrôzach a genocíde v Osvienčime. Záverečný slávnostný program sa bude konať už tradične v Neologickej synagóge v Žiline a je prístupný širokej verejnosti. Účastníci pochodu reflektujú svoje zážitky z cesty, bude odovzdaná plaketa VWM a súčasťou večera bude komorný koncert, ktorý v sobotu ukončí spomienkové podujatie.
Orientačná cesta po trase úteku
Od roku 2021 začali organizátori s výstavbou orientačnej cesty po trase úteku Vrbu a Wetzlera. Cieľom projektu je umožniť individuálnym záujemcom či skupinám absolvovať pochod kedykoľvek aj samým. Na slovenskej strane boli už v roku 2021 osadené prvé informačné tabule. „Rozhodujúca časť trasy je na poľskej strane a teraz sme vo fáze nadväzovania kontaktov s relevantnými autoritami v Poľsku. Rokovali sme o tom s doterajším veľvyslancom Poľskej republiky v SR s Krzystofom Strzalkom, ktorý nás veľmi ochotne nakontaktoval na partnerov na poľskej strane. Práve počas pochodu sa chceme stretnúť so zástupcami miestnych inštitúcií, s ktorými by sme radi spolupracovali pri trvalom vytyčovaní trasy – digitálnej aj fyzickej,“ povedal nám Peter Švec z ICEJ Slovensko. Súčasťou projektu má byť aj webová stránka trasy úteku a vyznačenia orientačnej mapy v mapách.cz.