Pre pripomenutie, krátky avšak intenzívny run vkladateľov na niekoľko amerických bánk pred pár mesiacmi spôsobil ich rýchly a prekvapivý kolaps. Problémom bolo, že obzvlášť SVB poskytovala svoje služby primárne podnikom a fondom zo Silicon Valley. Drvivá väčšina vkladov v nej preto ďaleko presahovala limit fondu na ochranu vkladov. Ten v USA chráni vklady len do výšky 250-tisíc dolárov. Situáciu upokojil až prísľub prezidenta, že Fed vyplatí všetky vklady, bez ohľadu na ich výšku.
Tento krok otvoril otázku, či by teda nemalo byť ochranou pokrytých viac vkladov, než umožňuje súčasný limit. Samotný americký fond na ochranu vkladov, presnejšie Federal Deposit Insurance Corporation (FDIC), vydal v máji 2023 dokument, v ktorom argumentoval za zvýšenie tejto hranice.
Na niečo také by však potreboval oveľa viac zdrojov, než má v súčasnosti. Spomínaný kolaps bánk znížil zdroje vo FDIC z 128 miliárd dolárov na konci roka 2022 na 116 miliárd v marci 2023. To sa na prvý pohľad nezdá veľa, no znamená to 1,1-percentné pokrytie poistených vkladov aktívami FDIC. To je najmenej od roku 2015 a menej než 1,35 percenta, čo je zákonné minimum.
Situácia v eurozóne je komplikovanejšia. Krach švajčiarskej Credit Suisse v marci 2023 (a takmer krach gigantickej Deutsche Bank v rovnakom čase) pripomenul, ako je zraniteľný aj európsky finančný sektor.
Európski vkladatelia sú krytí národnými schémami poistenia vkladov. Od roku 2015 sa buduje spoločný fond na ochranu vkladov pre celú eurozónu ako súčasť vytvorenia bankovej únie. Takzvanú European deposit insurance scheme (EDIS) sa ešte nepodarilo vytvoriť, ale v roku 2024 by mali mať európske banky k dispozícii 55 miliárd eur v Deposit Guarantee Schemes a 80 miliárd eur v Single Resolution Fund, vytvorenom bankami a podopretom eurovalom (ESM). Teda za predpokladu, že nové pravidlá ratifikujú aj Taliani, ktorí hlasovanie o nich čerstvo odsunuli až na november.
Aby banky mohli spomínané zdroje využiť, musia však splniť európske pravidlá na bail-out bánk. Tie napríklad požadujú absorpciu strát veriteľmi (takzvaný bail-in). Taká je aspoň (zložitá) teória záchrany bánk a ochrany vkladov. Prax však ukazuje, že ak nastanú rozsiahlejšie problémy, pravidlá idú aj tak bokom a zachraňuje sa hlava-nehlava. Príklad ignorancie pravidiel v USA sme už popísali vyššie. V eurozóne je takým príkladom záchrana talianskej banky Monte dei Paschi di Siena z roku 2017, keď sa žiaden poriadny bail-in nekonal.
Štátom garantovaná ochrana bankových vkladov pritom nie je jednoznačne prospešná politika. Na jednej strane si môžeme povedať, že vkladateľ môže byť rád za ochranu svojich peňazí, ideálne bezlimitnú. No ekonómia vie, že nič nie je zadarmo. V tomto prípade je nákladom morálny hazard. Ignorovanie finančného zdravia banky jej klientmi je síce pohodlné pre jednotlivcov, no nákladné pre ekonomiku. Vytvára to prostredie, v ktorom sa oplatí byť „zlý“.
