Ale áno, oklamali nás

Denník Postoj zverejnil kritický článok, v ktorom reagoval na komentár Daga Daniša na Štandarde s názvom Oklamali nás. Na Slovensku neostal ani jeden systém Patriot. Daniš v článku upozorňuje na skutočnosť, že na Slovensku nezostal ani jeden zo štyroch sľúbených spojeneckých protivzdušných systémov Patriot, ktoré mali chrániť slovenské nebo po odovzdaní našej protivzdušnej batérie S-300 Ukrajine. Okrem toho sa článok Postoja snaží vyvrátiť aj ďalšie kritické postrehy Daga Daniša, ktoré sa týkajú krokov ministerstva obrany. Tvrdenia v komentári Štandardu označuje za prostoduché, nepoctivé či absurdné. Tieto obvinenia si zaslúžia reakciu.

Postoju prekáža najmä to, že Daniš pri kritike odchodu Patriotov údajne zamlčiava, že ich nahradil taliansky systém SAMP/T Mamba. Jeho prítomnosť na Slovensku Daniš v krátkosti spomenul, redaktorovi Postoja sa to však nezdalo dostatočné. Podľa Postoja bola obmena Patriotov za SAMP/T Mamba normálnym procesom, ktorý Daniš škandalizuje. Postoj následne obsiahlo opisuje technické parametre talianskeho systému s argumentom, že je lepší ako bývalý slovenský systém S-300. O žiadne oklamanie ľudí vraj preto nemôže ísť.

Ako nás oklamali

A teraz sa prenesme do 8. apríla 2022, keď Slovensko darovalo svoje S-300 Ukrajine. Aby upokojil verejnosť, vtedajší minister obrany Jaroslav Naď prišiel na Facebooku s týmto vyhlásením:

„V priebehu budúceho týždňa na Slovensko dorazí už štvrtá batéria systému Patriot. Dve poskytli Nemci a jednu Holanďania, túto štvrtú poskytnú naši americkí spojenci. […] Všetky batérie budú postupne rozmiestnené tak, aby pokryli územie Slovenska a budú tu dovtedy, kým to bude potrebné. […] Štyri batérie špičkového systému Patriot v najmodernejšej verzii PAC 3 poskytujú neporovnateľne vyšší obranný potenciál ako jeden nemodernizovaný systém S-300 z roku 1987. Ide teda o jednoznačné posilnenie obrany Slovenska.“

Postoj síce (správne) konštatuje, že SAMP/T je porovnateľný so systémom Patriot, ale práve to je problém. Namiesto štyroch Naďom sľúbených Patriotov, z toho dvoch na Sliači, zostal na Slovensku len jeden jediný taliansky systém.

Pri svojom obsiahlom opise technických parametrov SAMP/T redaktor Postoja uvádza, že systém „ponúka tú výhodu, že sám dokáže pokryť okolo seba až 360 stupňov, čo Patriot nedokáže“. Pritom ale nedopovie, čo pre našu krajinu a bezpečnosť znamená, že tento systém je umiestnený na západe Slovenska na leteckej základni v Kuchyni. Dopovedzme to, pretože to má zásadný význam: SAMP/T má dostrel okolo 100 kilometrov. Znamená to, že dokáže chrániť Bratislavu, ale inak je jeho umiestnenie výhodné pre Viedeň a Brno, ale už nie pre Sliač či Košice a vôbec zvyšok krajiny. Realita je taká, že talianska Mamba stred a východ Slovenska nechráni.

A uvedomuje si to aj prezidentka Čaputová, ktorá práve o tomto probléme hovorila po ceste na samit do Vilniusu. Je to totiž vážny problém.

Teraz sa vráťme k tvrdeniu, že sme boli oklamaní.

Náš starý systém protivzdušnej obrany S-300 sme odovzdávali s uistením ministra Naďa, že slovenský vzdušný priestor budú chrániť štyri batérie systému Patriot, ktoré pokryjú územie Slovenska dovtedy, pokým to bude potrebné. Po roku sme zostali s jedným porovnateľným systémom, ktorý chráni len časť západného Slovenska.

Nechajme na čitateľovi, aby si vyhodnotil, kto tu klame.

Vlastná protivzdušná obrana a náhrada za migy

Následne Postoj problematizuje Danišovo konštatovanie, že zabezpečovať protiraketovú obranu Slovenska je úloha slovenskej vlády. „Škoda len, že si nezistil, že Slovensko sa už nachádza v prvej fáze akvizičného procesu vlastného systému PVO a spolu s ďalšími európskymi štátmi,“ píše o iniciatíve European Sky Shield.

Ale komentár Štandardu predsa netvrdil, že rezort obrany neplánuje zaobstarať nové protivzdušné systémy. Kritizoval súčasný stav. Aj tu však vyvstáva otázka, či postup ministerstva v tomto volebnom období nie je skôr dôvod na kritiku než na pochvalu. Podľa plánu rozvoja obrany z roku 2017 sme totiž mali modernizáciu PVO systémov začať riešiť už v roku 2020. Z tohto pohľadu ministerstvo obrany mešká.

Článok ďalej odmieta Danišovo tvrdenie, že Slovensko nemá od EÚ nárok na finančnú kompenzáciu odovzdaných stíhačiek MiG-29. Opiera sa o uistenie ministerstva obrany, ktoré sa vyjadrilo, že „MO SR v uplynulých mesiacoch doručilo EÚ všetky potrebné dokumenty, na základe ktorých má SR nárok na poskytnutie refundácie z Európskeho mierového nástroja. Celková výška refundácie bude určená rovnakým postupom, akým sme už dvakrát finančnú kompenzáciu za poskytnutie vojenskej pomoci Ukrajine získali“.

Postoj dodáva, že ide o správu, ktorú šírili rôzne konšpiračné stránky blízke ĽSNS a Republike a „svoju cestu si našla aj do článku Štandardu“.

Je pravdou, že oficiálne odmietnutie kompenzácie za migy od EÚ neprišlo. Štandard však ešte v apríli na základe informácií dvoch dôveryhodných zdrojov z prostredia ministerstva obrany informoval, že o odmietnutí kompenzácie panujú vážne obavy. Ak by sa tak stalo, nešlo by však o neochotu spojencov, ale o dôsledok toho, že Slovensko konalo na vlastnú päsť.

Nie je pritom pravda, že tieto obavy sa šíria len medzi „ĽSNS a Republikou“. Naposledy potvrdil túto obavu pre Štandard bývalý veľvyslanec v USA a poslanec Hlasu Peter Kmec. „Šíria sa informácie, že letectvo nie je zakomponované do prefinancovania z Európskeho mierového nástroja, lebo spojenci sa zatiaľ nedohodli o poskytovaní vzdušných síl Ukrajine. Skôr to vyzerá, že za migy peniaze nedostaneme,“ uviedol.  

Pozoruhodná je pritom genéza vládnych výrokov. V auguste 2022 Naď tvrdil, že za stíhačky dostaneme až 300 miliónov eur. Vo februári a marci už Heger s Naďom spomínali len 200 miliónov alebo 50 percent pôvodnej sumy (čo je už 150 miliónov) z mierového nástroja Európskej únie. Aj rezort v odpovedi pre Postoj tvrdí, že celková výška refundácie „bude určená“. Zostáva pritom dúfať, že ministerstvo nezahmlieva rovnako, ako to robilo pri kauze meškania rekonštrukcie letiska Sliač, ktorú Štandard otvoril na základe získania interného dokumentu ministerstva. Vyplývalo z neho pritom vážne riziko, že nové stíhačky F-16 nemusia zo Sliača vzlietať ani v roku 2024.

Pripomeňme, že odovzdanie stíhačiek Ukrajine bola a stále je medzi spojencami kontroverzná otázka. Existuje totiž obava, že by stroje mohli byť použité na útoky hlboko v Rusku a tým vyprovokovať Moskvu k jadrovej odvete. Spory medzi spojencami sú natoľko vážne, že keď britský minister Ben Wallace začal tlačiť na výcvik ukrajinských pilotov na americké stíhačky F-16 bez predchádzajúceho súhlasu USA, americký prezident Joe Biden zablokoval jeho kandidatúru na post generálneho tajomníka NATO.

Naď s Hegerom pôvodne za migy z EÚ sľubovali 300 miliónov eur z EÚ, s týmto argumentom darovanie stíhačiek presadili aj napriek porušeniu ústavy. Doteraz neprišlo ani euro, naše zdroje a poslanec Kmec hovoria, že je to neisté. Neprekvapuje nás, že ministerstvo obrany stále problém nepripúšťa, je to napokon najmä ich zodpovednosť, problém tu ale zjavne je.

A problém je aj s vrtuľníkmi

Postoj má problém aj s tým, že Daniš označil za zbytočnú plánovanú kúpu flotily 12 bojových vrtuľníkov AH-1Z Viper. Za stroje má Slovensko zaplatiť 340 miliónov dolárov a zvyšok, teda asi 660 miliónov dolárov, by sme dostali darom od Američanov. Ide pritom o vrtuľníky, ktorých časť už Američania majú na sklade a pôvodne boli určené pre inú krajinu. Hovorí sa o Pakistane, s ktorým sa pre politické spory obchod neuskutočnil.

Postoj argumentuje, že ide o špičkové moderné vrtuľníky, ktoré budú vhodné pre hornatý slovenský terén. Dodávajú, že tento typ zbraní sa osvedčil vo vojne na Ukrajine.

Článok má vo všetkých týchto bodoch pravdu, v tom ale predsa vôbec nie je podstata problému. Nijaká moderná zbraň nie je sama osebe zbytočná, otázka však je, či ide o správne nastavenie priorít a či Vipery nie sú pre našu armádu zbytočne drahým luxusom.

Štandard už upozornil, že rezort obrany nemal nákup vrtuľníkov v pláne, až pokým nám ich neponúkli Američania. Len minulý rok sa bývalý minister Naď totiž podpísal pod Dlhodobý plán rozvoja rezortu Ministerstva obrany SR s výhľadom do roku 2035, v ktorom sa s týmto typom techniky nepočíta.

Existujú pritom vážne obavy, že financie venované na vrtuľníky budú chýbať pri budovaní iných priorít. Ide predovšetkým o vybudovanie ťažkej mechanizovanej brigády, ku ktorej sa Slovensko zaviazalo voči NATO. Táto obava je o to väčšia, že vrtuľníky sú podľa Kontrolného úradu americkej vlády finančne veľmi náročné na údržbu.

Sťažujú sa na to aj v Česku, ktoré tiež tieto stroje nakupuje. Rozdiel medzi Slovenskom a Českom je pritom zásadný. Časť servisných a opravárenských prác na vrtuľníkoch totiž bude v ich prípade vykonávať štátny podnik LOM Praha. Ako však Štandard upozornil, zapojenie slovenského obranného priemyslu bude pravdepodobne nulové, pričom nie je predpoklad, že dôjde k transferu servisného strediska na Slovensko.

Nakoniec ešte spomeňme, že Postoj za absurdný označuje Danišov argument, že Vipery nepotrebujeme, pretože už máme Black Hawky. „To je úplne absurdné tvrdenie. Black Hawky totiž nie sú žiadnymi bojovými vrtuľníkmi (attack helicopter, AH), ale viacúčelovými vrtuľníkmi (utility helicopter, preto aj ich označenie UH-60). Môžu síce niesť ľahkú výzbroj – guľomet –, ale ich hlavná úloha je preprava vojakov či ľahšieho materiálu,“ píše Postoj.

V skutočnosti to však žiadne absurdné tvrdenie nie je. Samotný Naď ešte v štúdii z roku 2016 ako ideálne ekonomické riešenie presadzoval práve dokúpenie bojovej verzie vrtuľníkov UH-60 Black Hawk.

„Z hľadiska možností a potrieb Vzdušných síl OS SR možno za najefektívnejšie riešenie považovať dokúpenie bojovej verzie vrtuľníkov UH-60 pod označením BattleHawk. Minimálny počiatočný počet takýchto strojov sa odhaduje na štyri až šesť kusov (nad rámec stanoveného počtu 18 viacúčelových vrtuľníkov), pričom v prípade iného typu by minimálne počty bojových vrtuľníkov museli byť vyššie, čo by bolo finančne náročné,“ píše sa v Naďovej štúdii SSPI.   

Ako rozumná kompenzácia by sa preto namiesto Viperov javila skôr dodávka vrtuľníkov BattleHawk, za ktoré by už Slovensko nemuselo priplácať dodatočných 340 miliónov, nehovoriac o drahom servise. Prípadne iná podpora spôsobilostí, ktorých budovanie rezort obrany Naďovým podpisom len nedávno odsúhlasil. Takto to totiž nevyzerá ako sebavedomé rozhodnutie vlády, ktorá má s Washingtonom dobré vzťahy, ale ako zúfalé konanie krajiny, ktorá berie to, čo zostalo v sklade.

Celkom zbytočne. Preto ešte raz opakujeme: ale áno, oklamali nás. Zodpovednosť za to nesú primárne Naď s Hegerom, ktorí sú krytí prezidentkou Čaputovou a zvyškom bývalej vlády.