Pochádzate spod Tatier, liezol váš dedko aj otec. Prikladáte tomu váhu, myslíte, že aj to vás ovplyvnilo v tom, že ste dnes prvou horskou vodkyňou na Slovensku?
Pôvod zrejme nebude začínať dedkom ani otcom. Aj keď náš otec lyžoval a liezol, celý život sa venoval modelárstvu. Deda som nezažila vo veku, v ktorom by som si ho mohla pamätať, takže mám všetky spomienky iba z fotiek. To však posilnilo moju radosť, že sa horskému športu predo mnou venoval aj niekto z mojej rodiny a je to medzi nami.
Takže isté gény tam predsa len sú.
Možno to nemám len po nich, ale aj po mamke, ktorá sa športom venovala odmlada. Mám pocit, že nám dala do vienka po športovej stránke viac.
Vaším prvým lezeckým výstrojom boli vraj kopačky s odrezanými štopľami a magnézium ste si na gramáž chodili kupovať do nemocnice.
Som postkomunistické dieťa, ktoré čiastočne vyrastalo ešte v socializme. Bolo to obdobie tesne po revolúcii, keď nebol dostatok športového tovaru. Teraz je to iné, v športových obchodoch už dostanete všetko. Vtedy nebolo naozaj takmer nič, čiže kopačky boli medzi lezcami veľmi populárne. Boli to jediné možné topánky súce na lezenie.
Prečo?
Pretože sú z gumy a tá má na skale určité trenie. Dokonca sme si kupovali aj "bačkorky", kárované papuče našich dedkov a babiek. Medzi staršími lezcami, nie tatranskými, ale tými, ktorí liezli napríklad na skalkách a v iných oblastiach, to bol rozšírený tovar.
A čo magnézium?
Magnézium tiež nebolo ľahko dostupné kdekoľvek. Doma na šijacom stroji som si naň šila neuveriteľne krásne vrecko. Pamätám si, že mi raz sestra doniesla magnézium zo zahraničia ako darček, to teda bolo!
To vám slúžilo protišmykovo na lepší úchyt pri lezení?
Presne tak. Používajú ho gymnasti aj lezci. Nielen na umelých stenách. Je to bežná súčasť športových lezcov.
To, že si dnes vieme všeličo kúpiť za pomerne dostupné ceny, je podľa vás výhoda alebo je to aj riziko? Kvalitný výstroj totiž môže vzbudzovať pocit nezlomného turistu. Ako to vnímate z pohľadu horskej vodkyne?
Je to teraz taký fenomén, že si všetci môžu dovoliť kúpiť rôzny namakaný alebo najdrahší materiál a cítia sa sebavedomejšie. Nie je to, samozrejme, pravidlo, ale takýchto ľudí je omnoho viac ako kedysi. Samo osebe nie je zlé mať kvalitný materiál, umožňuje to napríklad rýchlejší postup a podobne, dôležité však je, aby to človeka bavilo, nezáleží na tom, čo má na sebe oblečené. Ak ho to napĺňa, mal by byť aj dnes schopný vyliezť v kopačkách či károvanej košeli.
Takže materiál je oproti fyzickej kondícii druhoradá záležitosť?
Je to na pomedzí. Treba mať dobrý materiál, na ktorý sa vieme spoľahnúť. Ja ako horský vodca uprednostňujem dobrý a ľahký materiál, taký, ktorý umožní dobre sa zbaliť. Je fajn mať dobrú výstroj, no netreba to preháňať.
Ste prvou horskou vodkyňou na Slovensku, čo už z princípu evokuje záujem. Neznervózňuje vás, keď sa vás každý na to pýta, aké to je ňou byť? Pýtam sa preventívne, pretože aj ja mám v pláne položiť túto otázku (smiech).
Prečo vás to trápi (smiech)?!
Takže áno, znervózňuje.
Je ťažké odpovedať na takúto otázku. Nežijem z toho, že som prvou horskou vodkyňou, ani som to nerobila preto, aby som sa ňou stala. Som rada, že môžem robiť to, čo ma vždy bavilo, že leziem, lyžujem a venujem sa ľuďom v horskom prostredí aj v "upgradovanej" verzii – že vodím. A to, že som prvá, je fajn, no nie som z tých, čo budú žiť z pocitu prvenstva.
Možno sa o tom viac rozpráva. O tom, že aj ženy sú súčasťou tohto povolania. Vo svete je ich omnoho viac. U nás na Slovensku je to možno trošku pomalšie kvôli mnohým iným veciam, ktoré sa týkajú histórie našej krajiny aj histórie horského vodcovstva. Je to ale aj statusom, v ktorom sme žili, že sa všetko istým spôsobom odďaľovalo. Som rada, že som pootvorila dvere aj iným ženám, ktoré sa chcú uberať týmto smerom.
Kurz horského vodcu trvá približne štyri roky. Viete o ďalších kandidátkach, ktoré nastúpili do kurzu?
Vzdelávanie môže trvať dva, tri alebo štyri roky, záleží na tom, v ktorej členskej krajine sa kurz koná a ako husto je osnova nabitá. U nás na Slovensku sa to deje viac kontinuálne, preto kurz trvá medzi tri a pol až štyrmi rokmi. Ašpiranti majú dostatok času na to, aby sa mohli zžiť s úlohou vodcu. Súčasťou vzdelávania je viacero ašpirantských vodení v lete aj v zime. V aktuálnom kurze, ktorý už beží, nie je zatiaľ žiadna žena. Viem o jednej, ktorá to skúšala, ale neprešla prijímacími kolami. V susednom Česku sú momentálne dve baby v kurze, čo je super.
Aký stav je v iných krajinách?
V okolitých krajinách zatiaľ pribudla prvá horská vodkyňa v Poľsku.
Koľko horských vodení už máte za sebou?
Vodím v podstate už tretiu sezónu, zatiaľ sa moje výstupy pohybujú v desiatkach.
O aký výstup zvyknú mať turisti najväčší záujem? Ste pomerne často na Gerlachovskom štíte.
Samozrejme, Gerlachovský štít je medzi klientmi žiadaný najviac. Ľudia chcú ísť na najvyšší končiar v regióne alebo v štáte, je to úplne prirodzené. Vedú naň rôzne výstupové trasy, čiže sa to pre mňa strieda. Keď idem na Gerlach desiatykrát za sebou, vôbec to nevnímam zle, pretože medzitým mám aj rôzne iné vodenia. Vždy je to pestré, vždy s iným človekom a osobnosťou, v inom počasí a v inej nálade. Vďaka tomu je každý výstup napriek známej trase špecifický.
Čo v prípade, keď si horský vodca s klientom po ľudskej stránke nesadne? Stalo sa vám to?
Stalo sa mi to, že som si s osobou nesadla, ale to môžem narátať možno na dvoch prstoch. V jednom prípade to ale bolo úplne zlé. Dotyčná osoba bola z môjho pohľadu problémová a celé sa to nieslo nielen pre mňa, ale aj pre ďalších členov zo skupiny vo veľmi negatívnom duchu. Vtedy som sa prepla do profesionálneho módu, že som tu na to, aby som odvodila túru, nie na prevýchovu ľudí.
Klienti si môžu horského vodcu vybrať. Na Slovensku ich je necelá stovka a s výberom môže pomôcť aj oficiálny web s kompletným zoznamom členov Národnej asociácie horských vodcov Slovenskej republiky. Stretávate sa s názorom typu "radšej pôjdem s mužom, on je silnejší, ak by nastali komplikácie, cítim sa istejšie"?
Neviem, ako to berú klienti, ktorí sa o tom rozprávajú, ako sa rozhodujú, keď ma oslovia, ale tí, ktorí idú na výstup so mnou, vedia, že idú so ženou (smiech). S kolegami vodcami si túry niekedy navzájom dohadzujeme, pretože niekto ich má občas viac a niekto menej. Nestalo sa mi, alebo o tom neviem, že by klienti reagovali, že nechcú ženu, chcú chlapa. Raz som zažila, že sa turisti potešili, že idú s Denisou Šulcovou a to ma potešilo. Sú to ale asi otázky na ľudí, ktorí si plánujú výstup.
Vyberáte si aj vy klientov?
Nie, klientov sa nedá vyberať. Ak je však možnosť výberu, tak vyberám počet klientov na lane, čiže preferujem vodenie maximálne dvoch ľudí.
Ak sa nemýlim, ste niekde na pomedzí ročného výročia úspešného absolvovania kurzu s medzinárodným certifikátom. Prečo medzinárodný a kde všade platí?
Tento medzinárodný certifikát UIAGM (Medzinárodná federácia asociácií horských vodcov) je na svete momentálne najvyššia forma vzdelania horských vodcov. Ak chcete vodiť a urobíte si tento kurz, máte štatút medzinárodného horského vodcu. S týmto certifikátom môžete ísť kdekoľvek do sveta a ste rovnaký horský vodca ako ten, ktorý vzdelávanie ukončil vo Francúzsku, Taliansku alebo v inej členskej krajine. Ide o pomerne vážené a uznávané vzdelanie medzi horolezcami a horskými nadšencami, ktorí sa chcú poberať touto cestou.
UIAGM ale neplatí všade, je to pravda?
Vo svete sú rôzne obmedzenia. Ako horský vodca UIAGM nemáte úplnú voľnosť v pohybe, takže ak máte klienta, ktorý má túžbu navštíviť nejakú krajinu, treba si naštudovať všetky možné obmedzenia a pravidlá, aby vás to potom neprekvapilo. Viem o nejakých obmedzeniach v Severnej Amerike, na Aljaške či v Himalájach.
O tom, že musí mať človek na takéto a iné horské výstupy výbornú fyzickú kondíciu sa asi nemusíme baviť, ale trénovať treba aj hlavu, nie? Ako si cibríte psychickú pohodu?
Keď hovoríme o pohľade horského vodcu a psychickej vyrovnanosti, moja úloha spočíva v prevádzaní a podporovaní ľudí, aby som ich s pokojom dostala tam, kde je to potrebné. Čiže musím ostať pokojná a s pokojom dávať inštrukcie.
Čo pomáha v prípade, keď klientovi bráni psychika pokračovať vo výstupe?
V stresových situáciách je dôležité ostať pokojný, zároveň veľmi jednoznačný. Kolegovia vodcovia môžu mať iné skúsenosti aj iné spôsoby. Z mojej praxe zatiaľ hodnotím, že treba dať jasný pokyn a klientov usmerniť.
Takže v stresových situáciách všeobecne viac pomáha jasné a zreteľné "nohu daj tam, rukou sa chyť tu"?
Určite. Ľudia v teréne nevidia "krok", ktorý vidím ja. Práve preto musím vysvetľovať a udávať pokyny napravo, ešte jeden krok dopredu, teraz trošku doprava. Klienti sa musia sústrediť na niečo jednoznačné.
Boli ste už ako ašpirantka alebo vodkyňa súčasťou hraničnej situácie?
Premýšľam. O môj život ani život mojich kamarátov alebo klientov zatiaľ nešlo, aj keď o nich ide v princípe každý deň. Sú napríklad lezecké situácie, keď má človek prirodzený rešpekt a strach, pretože je niekde vysoko, v ťažkom mieste, alebo príde búrka skôr ako očakával, a musí zlaňovať v totálnom daždi.
Keď sme už spomínali Gerlachovský štít, že je najvyhľadávanejší, dajme si modelovú situáciu. Stretnete sa s klientom pri horskom hoteli Sliezsky dom, začínate vo Velickej doline. Vidíte ho prvýkrát. Overujete si jeho schopnosti vopred alebo vyhráva dôvera, možno prvé dojmy?
Je to každodenná vec, ktorú riešime. Áno, vo väčšine prípadov vidím ľudí prvýkrát, predtým s nimi komunikujem cez email alebo iné správy. Napíšu mi: ja som Jožko Mrkvička, športovec, bol som už tam a tam a chcel by som ísť na Gerlach. Zrazu príde Jožko a vidím tam 120 kilového chlapa a som z toho v miernom šoku. Dôležité je povedať, že to, čo vidím, ale aj čo čítam, môže byť veľký klam. Nemôžem to vyhodnotiť okamžite.
Kedy potom?
Kým sa dostaneme pod nástup, kde sa už viažeme, prejde prvá polhodina alebo trištvrte hodina. Za ten čas sa veľa pýtam, sledujem, ako človek dýcha, ako kráča, ako nastupuje na kamene a aký má celkový pohyb. Tiež aký má čas. Je to taká prvá výpovedná hodnota, vtedy môžem začať predpokladať, aj keď niekedy sa to nepodarí odsledovať na prvý šup. Keď prídeme k naviazaniu na lano, vždy ľudí upozorním na to, že odteraz sme všetci za jedného, jeden za všetkých a keď sa čokoľvek udeje, musíme sa otočiť spoločne. Robím to preto, aby si dopredu uvedomili a vedeli, s akými nástrahami treba rátať. Viem tiež, na aké miesto sa musíme dostať v maximálnom hraničnom čase, keď sa to nepodarí, začína to byť zlé. Ak sa dovtedy klient nerozbehne, treba sa otočiť.
Stáva sa to často?
Stáva sa to. Nechcem povedať, že bežne, no vodcovia musia občas otočiť klientov a ísť späť. Deje sa to z rôznych dôvodov. Niekedy otáčate fyzicky nepripraveného človeka a niekedy dobrého športovca, ktorý má za sebou ťažké týždne v práci a noc šoférovania. Ako vodcovia musíme vyhodnotiť to, či vo výstupe pokračujeme, alebo nie, čisto z bezpečnostných dôvodov. Musíme myslieť nielen na vrchol, ale aj na počasie, čas strávený na túre, denné svetlo a na to, či sú vhodné letové podmienky v rámci nečakanej záchrannej akcie.
Spomínate si aj na konkrétny prípad?
Spomínam si na jeden rodinný výstup. Žena kúpila darčekový poukaz na výstup svojmu manželovi k štyridsiatke. Ten sa z dôvodu pandémie posunul o približne dva roky. Muž vzal so sebou svoju manželku a aj 12-ročného syna, hokejistu. Súhlasila som, pretože deti mám aj ja a viem, že keď športujú, vládzu. Bohužiaľ, výstup pre manželku bol veľmi silový.
Ako to dopadlo?
Žiaľ, nepodarilo sa to. Musela som túru otočiť napriek tomu, že to bol darček a nechcela sklamať manžela ani syna, ktorý sa tešil, ako svojim spoluhráčom na druhý deň povie, kde bol. Pán mi ďakoval, že som to otočila a povedala som to ja, nie on. Manželke to bolo ľúto, ale prijala, že musí ešte potrénovať a kopec si tak viac užije možno nabudúce. Mladému som vysvetlila, že hrá tímový šport a toto je tiež tímové, sme tu jeden za všetkých, nech to učia svojich spoluhráčov. Takže sme tam mali trochu menšiu psychoanalýzu.
Aj vy máte deti, dve dcéry. Viedli ste ich k horám a prírode odmala?
Mala som v tom úplne jasno, že deti budem takto viesť a je asi prirodzené, že rodičia dávajú to, čo vedia. Od začiatku som ich učila všetko, čo sa dalo. Sprostredkovala som im aktivity od gymnastiky, plávania, lyžovania až po hranie na klavír. Nech si neskôr môžu vybrať.
Prezradíte, čo si nakoniec vybrali?
Moja mladšia dcéra sa venuje zjazdovému lyžovaniu, staršia dcéra prešla z lyžovania na volejbal, takže žijeme týmito dvoma športami. Medzitým chodíme plávať, liezť, bicyklovať či na túry.
Kedy je správne začať brať deti na turistiku? Vieme im niečím doslova uškodiť alebo, naopak, aj veľmi pomôcť?
Treba začať s krátkymi výletmi do hôr, uprednostniť chladnejšie dni, nechodiť s deťmi v horúčavách. Jednoducho to robiť tak, aby to deti bavilo, nie aby na hory zanevreli po prvých skúsenostiach. Osobne som chodila s deťmi na miesta, kde sme si mohli oddýchnuť, najesť sa a napiť, čiže na dostupné horské chaty. Keď boli malinké, nosila som ich v šatke, nosiči. Chodili sme k bližším chatám, potom aj k tým vzdialenejším, pomaly a postupne. Čo sa týka nosičov, radím rodičom, aby si to vyskúšali v ľahšom teréne, aby mali svoj pohyb pod kontrolou a potom až chodili do náročnejšieho terénu.
Akým spôsobom si sýtite dušu?
Sú to všetky pohľady na steny, štíty, na chodník, na stromy či na mraky, ako sa prevaľujú. Sú to všetky tie malé drobnosti, ktoré vidíte, momenty, ktoré zažívate. Je to ako vzťah, ten sa takisto skladá z maličkostí.
Viete si predstaviť, z akéhokoľvek dôvodu, že by všetko horské už nebolo súčasťou vášho života?
Je to už dlhodobo moja súčasť, takže asi nie. Viem si predstaviť pracovať aj kdekoľvek inde, mám pedagogické vzdelanie, takže by som mohla pôsobiť aj v škole, no naďalej by som sa venovala svojim športom, určite by som to neuťala.
Takže robiť niečo úplne iné by bolo pre vás srdcom náročné.
Môžem pracovať nejako inak, ale v Tatrách (smiech).