Čaputovej vláda sa pri prvej skúške zosypala. Je choré, aby si policajný šéf vynucoval odchod ministra vnútra. A aby pritom tak hladko uspel.
Rovnako zvrátené sú dôvody, ktoré k tomu viedli.
Ešte pred týždňom to vyzeralo tak, že za sporom ministra s policajným prezidentom je nešťastný a zle pochopený Šimkov status na Facebooku. Tvrdil v ňom, že polícia nesmie mať celkom voľné ruky a mala by byť pod kontrolou politickej moci, ktorá sa zodpovedá voličom. Nakoniec sa ukázalo, že spor Šimka s Hamranom je hlbší.
Súvisí s vojnou v polícii, presnejšie s jej dohrou. Vyšetrovateľ z tímu čurillovcov Pavol Ďurka prestúpil z NAKA do vedenia policajnej inšpekcie. Napriek tomu, že je trestne stíhaný pre podozrenia z manipulácií pri vyšetrovaní a zo zneužívania právomoci…
Ministra vnútra tieto divoké praktiky zaskočili. Avizoval, že vec preverí. Policajného prezidenta Hamrana to pobúrilo. Oznámil, že je pripravený rezignovať. Krátko nato sa k hrozbe Hamrana pridali ďalší policajti vrátane riaditeľa inšpekcie Juhása.
V tejto fáze mali premiér a prezidentka spor urovnať. Napríklad dočasným prímerím, ktoré by rešpektovali obe strany sporu. Do volieb predsa ostáva už len pár týždňov. No nezvládli to.
Prezidentka sa siláckych póz šéfa polície zľakla. A urobila chybu. Pravdepodobnosť, že Hamran, Juhás a čurillovci by krátko pred voľbami zložili zbrane, odišli z polície a vypratali cestu Ficovi, bola extrémne nízka. Zrejme len blafovali a stupňovali nátlak, aby si udržali pozície.
Výsledok: policajti to prevalcovali. A vláda sa zosypala. Minister vnútra musel skončiť. Potupne a bez presvedčivého vysvetlenia.
V tomto hlúpom konflikte bolo pritom právo na strane Ivana Šimka. Minister je politicky zodpovedný za vedenie polície. Nie preto, že o tom dumal v statuse na Facebooku. Jednoducho preto, že to tvrdí zákon. Policajný zbor je podriadený ministrovi. Ak trestne stíhaní vyšetrovatelia robia personálnu politiku, ktorá je neobhájiteľná, minister má konať. A zastaviť to.
A ak konať nemôže, potom nie je minister. Je len nesvojprávny sekretár.
To isté platí nielen o ministrovi vnútra, ale o celej vláde. Podľa zákona za policajnú inšpekciu politicky zodpovedá vláda.
Samozrejme, aj pri čurillovcoch platí princíp prezumpcie neviny. Sú stíhaní, no neboli odsúdení. Dokonca by sme mohli akceptovať aj tvrdenia provládnych médií, že sú to hrdinovia, ktorí smelo zápasia s mafiou a generálnou prokuratúrou. Fajn, v poriadku. Je to vec názoru.
Lenže to, že sú trestne stíhaní, nie je názor, ale fakt. A nie, nestíha ich generálna prokuratúra. Stíha ich úrad inšpekcie, dozor vykonáva krajská prokuratúra. V roku 2021 dokonca súd súhlasil s väzobným stíhaním Ďurku a jeho kolegov. Neskôr boli prepustení, ale stále sú trestne stíhaní.
Dôkazy sa nedajú len tak zhodiť zo stola. Mali by sa vyhodnotiť na súdnom procese.
Kým sa vec neuzavrie, nikto z trestne stíhaných vyšetrovateľov nemá čo hľadať v širšom vedení policajnej inšpekcie, ktorá vyšetruje zločiny v polícii.
Dôvod: znižovalo by to autoritu a dôveryhodnosť polície, ministra, vlády… A celého zápasu štátu proti zločinu.
Je absurdné, že praktiky čurillovcov a ich snahu ovládnuť inšpekciu nemal kto zastaviť. Na obranu Šimka sa nepostavil nikto.
Ešte horšie je, že pri drobnom náznaku sporu dokázali šéfovia polície zatriasť celou vládou a odstrániť ministra vnútra.
Iste, málokto si robil o prezidentskej vláde ilúzie. Vedeli sme, že bude úsmevne slabá.
No netušili sme, že skončí ako handra na Hamranovej čižme.