Šimko odchádza, pištoľníci ostávajú

Po prvom opatrnejšom vyjadrení k údajnej neochote polície pomôcť obeti v prípade vraždy nasledoval status, ktorý spustil lavínu kritiky voči osobe ministra. V ňom sa vyjadroval o rozviazaných rukách polície. Nerozumel, čo sa pod týmito výrokmi myslí, keďže si podľa neho polícia nemôže robiť, čo sa jej zachce. Takéto praktiky prirovnal k policajnému štátu a tvrdil, že v demokracii musí byť polícia pod kontrolou politickej moci.

Minister Šimko to odôvodnil potrebou skladania účtov občanom, čo na rozdiel od politikov vraj policajní dôstojníci nerobia. Políciu prirovnal k ľuďom s pištoľami, ktorí patria pod politický dohľad. Dodal, že takáto kontrola polície má byť zo strany dobrej politiky, lebo ona si svoju zodpovednosť uvedomuje.

Okamžite sa vyrojili špekulácie o tom, že tým minister naznačuje politizáciu polície. On sám to označil za zle pochopené slová, ktoré neskôr pomenoval ako vlastnú literárnu tvorbu. Status vysvetľoval tým, že rozviazané ruky by polícia nemala mať absolútne, ale iba vo vzťahu k vyšetrovaniu. Dodal, že polícia by mala byť viazaná ústavou a zákonmi.

Mnohí politici tento status okamžite odsúdili. Predseda OĽaNO Igor Matovič a bývalý minister vnútra Roman Mikulec k tejto téme zvolali tlačovú konferenciu, kde sa ostro ohradili proti takýmto slovám. Na nej označili Šimkove tvrdenia ako zmenu kurzu smerom k mafiánskemu štátu, kde sa nič nevyšetruje a kde si mocní vybavujú trestné konania.

Hoci premiér Ódor tento text ministra označil ako nešťastne formulovaný status bez motivácie politického ovplyvňovania činnosti polície, na tieto slová reagoval negatívne aj prezident policajného zboru Štefan Hamran. On a dvaja viceprezidenti policajného zboru spolu s riaditeľom Národnej kriminálnej agentúry pohrozili svojím odchodom. Hoci minister a policajné špičky mali niekoľko neverejných stretnutí, aby si vyjasnili svoje postoje, k ich zhode nedošlo.

Odvolanie ministra

Vyvrcholenie celej aféry nastalo 19. júla 2023, keď premiér Ódor na tlačovej konferencii oznámil, že Ivan Šimko ako minister končí. Prezidentka mu odňala poverenie a riadenie rezortu ministerstva vnútra pripadlo na premiéra Ódora. Dôvody odňatia poverenia boli nezhody medzi Šimkom a vedením polície, nefungujúca komunikácia, konflikty, ktoré sa zaviazali ako úradnícka vláda utlmovať, ale najmä hrozba odchodu desiatok policajných funkcionárov. Podľa slov prezidentky je potrebné do predčasných volieb zachovať stabilitu v podobe zotrvania súčasného vedenia polície.

Samotný Ivan Šimko na to reagoval slovami, že sa o túto pozíciu neuchádzal, ale presvedčili ho, aby ju prijal. Ospravedlnil sa policajným funkcionárom a zdôraznil, že nikdy nechcel zasahovať do činnosti polície. Rovnako oľutoval nešťastne volené slová na sociálnej sieti, ale naďalej trvá na civilnej kontrole polície a označil to za fundament demokratického zriadenia.

Bývalý minister však ako skutočný dôvod na jeho odvolanie videl čosi iné. Dostal totiž na podpis vymenovanie do vedúcej funkcie v policajnej inšpekcii trestne stíhaného policajta a tento návrh odmietol podpísať. Ako uviedol, minister nie je automat na podpisovanie. S informáciou o danom povýšení ako prvý prišiel predseda Smeru Róbert Fico, keď tvrdil, že obvinený vyšetrovateľ NAKA Pavol Ďurka ide pracovať na Úrad inšpekčnej služby. Túto skutočnosť následne potvrdilo aj ministerstvo vnútra, hoci ide o policajta vyšetrovaného práve inšpekčnou službou v súvislosti so zastrelením Františka Böhma a vymýšľaním obvinenia voči šéfke inšpekčného tímu Oblúk Diane Santusovej.

Rozviazané ruky

Vyjadrenie Ivana Šimka, aj keď bolo mediálne nešťastne koncipované, má svoju vnútornú logiku. V prvom rade nie je pravda, že policajní dôstojníci neskladajú účty. Skladajú ich svojím nadriadeným, ktorí im za to vyvodzujú zodpovednosť. Napríklad aj prepustením zo služobného pomeru v prípade zlyhania. Rovnako nie je pravda, že ozbrojené zložky patria pod politický dohľad. Patria pod odborný dohľad osoby, ktorá má v danej oblasti vzdelanie, prax a príslušné postavenie v zmysle zákona. Politik im má len umožniť vhodné pracovné podmienky.

Tvrdenie, že polícia je v istej miere kontrolovaná politikmi, je pravdivé pri každej vláde. Každá novozvolená koalícia si na ministerský post dosadí svojho nominanta a ten následne menuje a odvoláva policajného prezidenta. Je naivné domnievať sa, že ten nebude názorovo zhodný s ministrom a bude vymenovaný do tejto funkcie. Bola to pritom bývalá koalícia na čele s Eduardom Hegerom, ktorá schválila novelu zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, vďaka ktorej môže šéf rezortu odvolať policajného prezidenta bez udania dôvodu. Rovnako bez udania dôvodu môže minister preradiť nadriadeného zamestnanca polície na inú pozíciu. Teda nie pre objektívne pochybenie, ale pokojne pre politické ciele.

Druhý aspekt statusu, ktorý vyvolal vlnu nevôle, sa týkal rozviazaných rúk polície. Opäť pre verejnosť príťažlivá formulácia, ale polícia ako štátny orgán musí konať iba v zákonných medziach. Žiadna svojvôľa, a to ani pri vyšetrovaní, nie je prípustná. Polícia musí dodržiavať najmä trestný zákon a trestný poriadok, inak to môže viesť k závažným nedostatkom trestného konania, ako je oslobodenie obžalovaného pre procesné chyby alebo konštatovanie porušovania práv najvyššími súdnymi inštanciami. Práve normy trestného práva totiž určujú čistotu a objektivitu procesu.

V prípade konštatovania politikov alebo policajného prezidenta Hamrana, že status by mal naspäť zväzovať ruky polície, je potrebné sa pozrieť na jej slobodu pri bývalej koalícii. Samotný Roman Mikulec mal kauzu pre hodinky v hodnote takmer 40-tisíc eur, ktoré nosil na ruke. Keďže by ťažko vysvetľoval, ako z platu štátneho úradníka dospel k takému luxusu, hodinky označil za repliku. A ako vtedajší minister vnútra sa teda verejne priznal, že porušil zákon. Nelegálny tovar, pod ktorý repliky originálnych značiek patria, totiž nie je možné zo zákona ani kúpiť, ani predať. Hoci išlo o verejne prezentovanú kauzu, polícia nekonala a vec neriešila.

Vyňatí spod pôsobnosti zákona sú zrejme aj elitní policajní vyšetrovatelia NAKA známi ako čurillovci. Títo boli obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. Zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru pritom hovorí jasnou rečou bez možnosti iného výkladu. Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin. Namiesto postavenia mimo službu boli títo policajti odmenení v podobe povýšenia, ako napríklad už spomínaný Pavol Ďurka. Flagrantne porušený zákon v tomto prípade zrejme opäť neprekáža. Je na mieste sa pýtať, prečo to kompetentné orgány neriešia. Určite to nie je z dôvodu neznalosti tohto široko medializovaného prípadu, a preto sa natíska vysvetlenie iba v rovine politickej nevôle.

Aj tieto prípady ukazujú na paradox spomínaného statusu. Na jednej strane musí byť polícia nezávislá od politickej moci, ale zviazaná zákonom a inými právnymi normami. Na druhej strane políciu a jej smerovanie tvorí prostredníctvom jej vrcholových pozícií práve politická moc s konkrétnymi politickými cieľmi.

A zdá sa, že polícia má zviazané ruky, pokiaľ ide o prípady ľudí blízkych danému politickému táboru.