7 dní v kocke: Prituhuje. Lipšicovi ľudia prevalcovali vládu aj prezidentku

1. Vyľakaná prezidentka

Na úvod pár slov k fotografii. Je z marca 2023. Na animácii, ktorú použilo policajné prezídium, Ján Kuciak a Martina Kušnírová z neba prosia vedenie polície a vyšetrovateľov NAKA, aby sa nevzdávali.

Neuveriteľné. Niektorí ľudia sa neštítia vytĺkať body z čohokoľvek.

A teraz k veci. To, čo v posledných dňoch predviedli „silovici“ z NAKA, policajného prezídia a vedenia inšpekcie, môžeme pokojne označiť za malý policajný puč. Policajný klan s väzbami na Lipšicovu špeciálnu prokuratúru odstránil ministra vnútra. A zahnal do kúta premiéra aj vyľakanú prezidentku.

Stačilo im na to pár hodín.

Na odstavení Šimka je zarážajúce, že nikto nebol schopný vysvetliť dôvod. Ódor vajatal, Čaputová recyklovala frázy o dôvere a stabilite, Hamran sa hral na záhadného. Vláda a jeden z jej kľúčových ministrov sa zosypali bez toho, aby niekto nahlas pomenoval príčiny.

Je to pochopiteľné. O motívoch sa nehovorilo preto, že sú neobhájiteľné. Premiér aj prezidentka sa ich pokúšali zamlčať. Našťastie neúspešne.

Pomenoval ich Šimko. Tvrdí, že konflikt sa začal vtedy, keď mal problém vymenovať trestne stíhaného vyšetrovateľa do vedúcej funkcie v policajnej inšpekcii. A v tomto môžeme Šimkovi veriť.

Nešlo o malý personálny problém, ale o principiálnu tému. Je predsa nehorázne, aby trestne stíhaný Pavol Ďurka nastúpil do úradu, ktorý vyšetruje zločiny v polícii.

Výhrady ministra však veľa neznamenali. Proti Šimkovi sa postavila vplyvná skupina v NAKA okolo čurillovcov, policajného prezidenta Hamrana a riaditeľa inšpekcie Juhása. Viacerí menovaní sú považovaní za Lipšicových ľudí v polícii. Presadili si prestup stíhaného Ďurku na inšpekciu. A prezidentke pohrozili odchodom, ak si neuprace ministra vnútra.

Koncovku príbehu vystihol Mikuláš Dzurinda. Prezidentka a premiér sa podľa neho zľakli bájky o odchode policajtov a „báli sa postaviť na stranu pravdy“.

Je to presne tak. Vyšetrovatelia NAKA, policajný prezident aj šéf inšpekcie majú obavy z volieb a zmeny vlády. A betónujú si pozície. Reči o ich hromadnom protestnom odchode boli nezmysly. Slúžili len ako kladivo na vládu a prezidentku.

Kladivo im poslúžilo dobre. Rozbilo hlavu ministrovi vnútra, ktorý sa priveľa vypytoval. A podržalo trestne stíhaných čurillovcov pri pokusoch obsadiť inšpekciu.

Výsledky sú perverzné. V stredu sme sa dozvedeli, že vedenie polície môže zlikvidovať ministra vnútra. Alebo vydierať vládu. A len preto, aby posunulo stíhaného vyšetrovateľa na policajnú inšpekciu.

Nie, prezidentka naozaj nemohla vysvetliť dôvody odchodu Šimka. Nešlo by to.

Mohla ho len poslušne vykopnúť a rýchlo zatiahnuť oponu.

2. Právo a pravda

V tomto konflikte pritom nešlo len o politiku. Išlo aj o právo a pravdu. Tie boli celkom jednoznačne na strane Šimka.

Názory na čurillovcov a Pavla Ďurku sú rôzne. Provládne médiá ich vnímajú ako hrdinov a fakt, že sú stíhaní, považujú za nepodstatný. Iní v nich zas vidia politickú úderku polície a špeciálnej prokuratúry.

Názory a polemiky však môžeme pokojne nechať bokom. Dôležité sú fakty. A dôležité sú aj pravidlá. Zákony.

Najskôr pár poznámok k faktom. Vyšetrovatelia z tímu čurillovcov sú od roku 2021 trestne stíhaní pre podozrenia, že manipulovali výpoveďami svedkov a zneužívali svoje právomoci. Iste, s podozreniami a nahrávkami prišla celkom účelovo tajná služba – v rámci vojny v polícii. Lenže dôkazy neboli vyfabulované, ale reálne a dosť silné na to, aby inšpekcia začala trestné stíhanie. Bratislavská krajská prokuratúra žiadala väzobné stíhanie. Sudca s tým súhlasil. Neskôr síce čurillovcov prepustili, no stíhaní sú dodnes.

Teraz pár poznámok k zákonu a pravidlám. Zákon tvrdí, že policajt, ktorý je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, „sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby“. Áno, stačí na to len podozrenie, nie odsúdenie. Dôvod: polícia má byť vzorom čistoty. Navyše stíhaní policajti musia byť dočasne odstavení aj preto, aby nemohli ovplyvňovať trestné konanie.

Pre skupinu čurillovcov však zákon neplatil. Pracovali ďalej bez obmedzení. „Naši ľudia“ boli vždy viac ako zákon. A je to tak aj dnes.

Najnovšie sa dokonca čurillovci rozhodli, že obsadia širšie vedenie inšpekcie, teda úradu, ktorý ich stíha.

Keď sa pod to minister vnútra odmietol podpísať, právo aj pravda boli na jeho strane. Minister je povinný dozerať na to, aby polícia dodržiavala zákon. Bez ohľadu na balady, ktoré o čurillovcoch a Pavlovi Ďurkovi spievajú progresívne médiá.

Šimko sa zachoval tak, ako káže zákon, slušnosť a poriadok. A ak ho za to premiér a prezidentka odstavili, je to škandál, ktorý by sme nemali nechať vyšumieť.

Jediné, čo sa dá Šimkovi vyčítať, je jeho mäkká povaha. Je tak trochu babrák. Nedokázal sa zastať samého seba. Neurobil to ani na začiatku sporu, ani na konci, po odvolaní, keď sa krútil v poklonách na všetky strany. Ešte aj na Hamranovu (ktorý Šimka deň na to, vo štvrtok, opľul ďalšími hlúpymi obvineniami).

Možno to bolo tým, že Šimko chcel byť verný aj prezidentke Čaputovej, ktorú úprimne obdivuje, aj princípom a pravde.

A to nejde.

3. Fiona a nahnevaní Francúzi

Absurdné spory sa neriešili len v Bratislave, ale aj o dom ďalej, v Bruseli. Európska komisia prišla so šibnutým nápadom. Post šéfky Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž ponúkla Američanke Mortonovej, ktorá v minulosti pracovala pre Apple, Microsoft a Amazon.

Ide o mimoriadne dôležitý úrad, ktorý má okrem iného bojovať proti monopolným a oligopolným praktikám amerických digitálnych gigantov ako Microsoft, Apple, Google, Amazon… Politika Únie sa má na tomto fronte sprísniť. Nadnárodných hráčov čakajú tvrdšie regulácie alebo miliardové pokuty.

Nápad posadiť do funkcie Američanku s väzbami na americkú IT oligarchiu pôsobil ako zlý vtip. Proti návrhu eurokomisie sa postavili lídri frakcií europarlamentu. A spolu s nimi aj francúzska vláda.

Nakoniec do sporu vstúpil aj francúzsky prezident Macron. Vyhlásil, že nominácia nie je v súlade s princípom „strategickej autonómie Európy“. Francúzsko presadzuje väčšiu autonómiu EÚ od Spojených štátov na viacerých úrovniach: bezpečnostnej, obchodnej, technologickej. A v tomto si zaslúži podporu. Ak má Únia robiť suverénnejšiu politiku, nemôže kľúčový protimonopolný post zveriť Američanke, ku ktorej má otvorené dvere oligarchia z Microsoftu či Applu.

Je zarážajúce, že sa o takejto samozrejmosti vôbec viedla nejaká európska polemika. Ešte pred pár rokmi by bol takýto nápad nemysliteľný.

Dnes, v ére hybridnej vojny, keď sú rozhodujúcimi európskymi hráčmi Británia a Spojené štáty, sa z toho stáva oficiálna línia eurokomisie. Na nominácii Američanky trvala aj napriek výhradám členských štátov a europoslancov.

Spor sa uzavrel až oznámením Fiony Scottovej Mortonovej, že zo súťaže odstupuje.

Smutné.

A varovné. Potvrdzuje sa, že na politiku eurokomisie už nemajú rozhodujúci vplyv Nemecko s Francúzskom ani tzv. západné jadro (ktoré prakticky neexistuje), ale iní, mimoeurópski hráči.

Lebo sú v čase vojny silnejší.

Dobrou správou je, že nie všetko im prechádza. Pretože nie všetci Európania majú dušu vazala.

4. Vlajočkári

Na záver ešte pár slov k dúhovým „vlajočkárom“, ktorí zaťahujú štátne úrady do kultúrnych vojen. Najnovšie obsadili ministerstvo spravodlivosti. Tím Dubovcovej vyvesil dúhovú vlajku na podporu sobotného dúhového pochodu.

Nič proti aktivistom, vlajočkárom, pochodom… V slobodnej spoločnosti sa môže ktokoľvek hlásiť k progresívnej či dúhovej agende. Je tu však jedna výnimka: štát. A štátne úrady. Tie sa podľa Ústavy SR nesmú viazať na nijakú ideológiu.

Ak to robia, porušujú tým ústavné princípy.

Tie nie sú samoúčelné. Ústava ich spomína preto, aby sa úrady, ktoré sú zo zákona nestranné, nezneužívali na politický či ideologický boj. Alebo aby sa nezaťahovali do kultúrno-etických vojen.

Mimochodom, presne toto sľubovala dočasná Ódorova vláda. Pochválila sa, že nebude spoločnosť otravovať kultúrnymi konfliktmi. Vyhlásila sa za vládu odborníkov.

Dlho jej to nevydržalo.

Samozrejme, ľudia ako Dubovcová tvrdia, že nepodporujú nijakú ideológiu, ale práva, ktoré sú univerzálne. A ľudské práva predsa musí garantovať každá vláda. Dokonca aj vtedy, keď je väčšina spoločnosti proti.

Nedávno nám to vysvetlil zástupca eurokomisie na Slovensku Vladimír Šucha. Slováci majú podľa neho pokazené gény. Lebo odmietajú rodovú a transrodovú agendu. K jej prijatiu ich vraj treba dotlačiť.

Téza, že rodová politika vlastne nie je ideológia, ale sféra práv, nie je len klamstvo. Je to trik, ktorý má urobiť z okrajovej, menšinovej politickej agendy povinnú výzvu pre celú spoločnosť. Či dokonca pre celý svet.

Problém dúhovej agendy je v tom, že má v sebe zakódovaný program permanentnej revolúcie. Začínala sa drobnými požiadavkami na spoločenské akceptovanie homosexuality, čo je už dávno realitou. Pokračovala priberaním ďalších znakov k LGBT komunite (dnes je to LGBTIQ+), požiadavkami na adopcie detí „queer pármi“.

Najnovšie pretláča rodové a transrodové experimenty s pohlavnou identitou, ktorá má byť voliteľná. Aj pre deti. Rodičia, ktorí namietajú, narážajú na problémy s gender aktivistami.

S čím prídu zajtra, netuší nikto.

Nie, dúhová agenda už dávno nie je o právach pre sexuálne menšiny. Je o rozklade prirodzenej identity človeka, rodín, overeného spoločenského poriadku. A o pokusoch zavádzať nové, importované normy, ktoré sú väčšine domácej spoločnosti cudzie.

Je príznačné, že pod túto pirátsku politiku sa podpisuje progresívna ministerka, za ktorou nestojí ani parlament, ani volič.