Čo je vašou náplňou práce, pán Martin?
Ako diakon môžem kázať, krstiť a slúžiť určité liturgie. Druhov činností, ktorým sa venujem, môže byť viacero, ale som hlavne kontaktnou osobou v jednej malej farnosti. Štruktúra v našich farnostiach je trochu komplikovaná. Máme veľmi veľké farnosti s piatimi až šiestimi kostolmi a ja som kontaktnou osobou v jednom z nich.
O koľkých veriacich sa približne staráte?
V rámci našej farnosti je momentálne okolo 17-tisíc veriacich, ktorí sú rozdelení medzi jednotlivými kostolmi. Napríklad pri jednom kostole žije 3-tisíc veriacich. V celej farnosti, ktorá zahŕňa šesť takýchto kostolov, je nás vysvätených päť. Traja kňazi a dvaja diakoni. Tí sa starajú o pastoráciu 17-tisíc veriacich.
A aký je počet kňazov v celej diecéze?
Pracujúcich je okolo 95. Máme približne 50 až 60 kňazov vo výslužbe a 95, ktorí sú stále v aktívnej službe. Okrem kňazov máme ešte v Essenskej diecéze 50 diakonov.
Ako by ste opísali situáciu v katolíckej cirkvi v Nemecku a aké sú v nej najväčšie výzvy?
V posledných 30 rokoch je to veľká strata viery, povolaní a pokles poznania toho, o čom viera je. Ako najväčšiu výzvu vidím privádzanie ľudí k opätovnému kontaktu s vierou. Vyučovanie o význame a kráse viery je tá najdôležitejšia úloha v tejto dobe. Cirkev je dnes v Nemecku vnímaná ako staromódna a je negatívne hodnotená z pohľadu káuz sexuálneho zneužívania. V skratke sa berie ako niečo zlé až kriminálne. Takže ľudia stratili dôveru v Cirkev a jej predstaviteľov.
Už ste spomenuli, že veriacich v posledných rokoch ubúda. O akých číslach sa rozprávame?
Za posledných 30 rokov sme skutočne prišli o veľa veriacich. Za našu Essenskú diecézu môžem povedať, že pred 30 rokmi sme mali jeden milión veriacich katolíkov v diecéze a dnes ich je menej ako 700-tisíc. Takže sme za 30 rokov stratili 300-tisíc veriacich.
Pred covidom sme mali 10 percent veriacich v kostole, teraz je to len 5 percent. Takže toto je aktuálna situácia v našej diecéze a taká je aj celkovo v Nemecku. Niektoré diecézy majú viac veriacich, iné menej, ale celkovo trpí úbytkom veriacich celé Nemecko.
Nielenže teda z cirkvi vystupuje veľa veriacich, ale aj tých, čo chodia do kostola, je menej.
Áno. Z tých 300-tisíc veriacich, ktorí odišli za posledných 30 rokov, bolo myslím okolo 70 percent nepraktizujúcich. Ten zvyšok boli praktizujúci katolíci a tvorili polovicu ľudí, ktorí chodili aktívne na bohoslužby.
Ako reagujete, keď sa dozviete, že niekto vystupuje z cirkvi?
Keď sa dozvieme, že niekto vystupuje z cirkvi, vždy mu píšeme list. V niektorých prípadoch dostaneme odpoveď, takže sa nám podarí s ním hovoriť. Vo väčšine prípadov nám títo ľudia ako dôvod povedia, že cirkev je staromódna a nemá miesto v ich živote. V posledných 10 až 15 rokoch boli dôvodom aj medializované škandály cirkvi, pre ktoré sa chceli ľudia od cirkvi dištancovať.
Ľudia odchádzajúci z cirkvi nám aj často hovoria, že v čase, keď cirkev potrebovali a snažili sa nájsť niekoho, kto by im pomohol, nikoho nenašli. Cirkev sa dnes v očiach verejnosti stala len prázdnou inštitúciou bez viery a bez blízkosti človeku.
Sú hlavným dôvodom vystupovania veriacich z cirkvi škandály sexuálneho zneužívania?
Áno, v posledných 10 až 15 rokoch určite. V novinách sa v podstate o ničom inom v súvislosti s cirkvou nepíše ako o odsúdených kňazoch pre sexuálne zneužívanie. Pre ľudí sa to tak stáva najdôležitejším dôvodom odchodu z cirkvi. Veľa ľudí tvrdí, že cirkev už nie je dôveryhodná.
Ako je v Nemecku vnímaný pápež Benedikt XVI., ktorý čelil obvineniu z krytia prípadov zneužívania?
Pápež Benedikt XVI. ešte ako biskup Jozef Ratzinger mal vždy v Nemecku veľmi zložitú pozíciu, pretože z teologického hľadiska vzbudzoval dojem staromódnosti. Posledných 40 rokov bol tvárou konzervatívnej formy katolíckej viery, takže ľudia mali vždy problém identifikovať sa s jeho obrazom cirkvi. V prípadoch sexuálneho zneužívania bol ideálnym kandidátom na ukazovanie prstom. Žiaľ, stal sa tvárou cirkvi, ktorej sa podľa verejnosti nedá dôverovať. Za posledných 30 až 40 rokov je jednoducho pápež Benedikt XVI. stále vnímaný zle.
Pre mňa je to znak toho, že väčšina veriacich v Nemecku chce ísť vlastnou cestou. Hoci vám nepovedia na rovinu, že by sa od Ríma chceli oddeliť, v dôležitých otázkach viery chcú ísť podľa vlastného nemeckého spôsobu.
Hovorí sa o tom aj medzi klerikmi alebo je to skôr názor ľudu?
Hovoria o tom aj biskupi. Niektorí biskupi sú pod tlakom veriacich a boja sa povedať pravdu. Zodpovední za diecézy majú stále menší vplyv a sú pod tlakom ľudí.
Takže ten tlak odluky nemeckej cirkvi prichádza zdola?
Áno, môžeme to tak povedať. Sú však aj pod tlakom zvonka, hlavne z médií.
Aj biskup Georg Bätzing podlieha tomuto tlaku?
Nemám z neho dojem, že by bol pod tlakom. Zdá sa byť presvedčený o správnosti nemeckej cesty. Tlak na ostatných biskupov, ktorí nechcú ísť touto cestou, je veľký. Naďalej sa snažia o jednotu s pápežom, ale čelia veľkému náporu zo strany zvyšku nemeckej cirkvi. Je pre mňa veľmi ťažké byť diakonom v tejto diecéze, pretože som každý deň konfrontovaný s odlišnými názormi.
Akými konkrétne?
Liberálni kresťania v cirkvi chcú zrušiť celibát. Sú presvedčení, že kňazi by mali mať možnosť ženiť sa. Celibát považujú za nenormálny spôsob života a hlavný dôvod, prečo kňazi sexuálne zneužívajú deti. Ďalšou témou je rovnoprávnosť žien a túžba vysvätiť ženy za kňazov. Ak sa tu pokúsite verejne prezentovať iný názor, okamžite vás označia za konzervatívneho a staromódneho. V cirkvi je silne zastúpená aj rodová ideológia, najmä téma požehnávania homosexuálnych párov.
Tí, ktorí sa vyjadrujú proti týmto prevládajúcim názorom, sú za to často napádaní. V nemeckej cirkvi máme niekoľko ľudí, ktorí sa o to pokúšajú a čelia preto verejným útokom.
Čím ďalším sa aktuálne nemecká cirkev začína odďaľovať od Ríma?
Momentálne sa nedeje nič nové. Všetci čakajú na začiatok svetovej synody v októbri. Myslím si, že sa len čaká, aké závery sa tam vyvodia. Sú však už diecézy ako naša, v ktorých môžu ženy napríklad krstiť alebo kázať pri bohoslužbe. V niektorých farnostiach sú dokonca na vedúcich pozíciách, pretože nemáme dostatok kňazov. Sú to ženy, ktoré nie sú vysvätené, ale sú poverené biskupom, aby viedli.
Čo sa stane, ak kritici cirkvi nebudú s výsledkom synody spokojní?
Myslím si, že väčšina bude pokračovať vo svojej ceste, aj keď to povedie k roztržke alebo odlúčeniu od Ríma.
Sú už prítomné náznaky takéhoto scenára?
Oficiálne sa v správe ďalej uvádza, že cirkev v Nemecku sa nechce odlúčiť od Ríma, ale fakty ukazujú niečo iné. Neoficiálne sa hovorí, že Rím je ďaleko a my si robíme veci po svojom. V skutočnosti tu už došlo k rozchodu s Rímom v každodennom živote cirkvi.
V tomto počínaní nevidia problém ani v kontexte veľkého odchodu veriacich?
Väčšina veriacich považuje za správne ísť svojou vlastnou cestou, ale neuvedomujú si dôsledky takéhoto konania. Skoro nikto necíti nutnosť byť v spojení s Rímom.
Dokonca nikoho nezaujímajú ani základné pravdy cirkvi. Napríklad to, že Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii. Nehovorí sa ani o tom, že Boh pôsobí skrze sviatosti. Dôležitým je len spoločenstvo veriacich, ale nie to, ako by sa mal kresťan modliť alebo žiť vieru v každodennom živote. A toto je realita.
Normálna katolícka náuka sa vytráca, ale nielen v posledných rokoch. Je to tak už aspoň 20 rokov. Na druhej strane stále existujú veriaci, ktorí sa snažia žiť a odovzdávať krásu a poklad katolíckej viery, ktorí sa navzájom spájajú a posilňujú. Ale nie je to prípad väčšiny veriacich v Nemecku.
Ako je teda napríklad vnímaná svätá omša?
Svätá omša nie je primárne vnímaná ako miesto stretnutia s Kristom v slove a v Eucharistii, ale ako miesto, kde sa ľudia stretávajú vo viere v Boha. Stretnutie so sebou navzájom je dôležitejšie ako stretnutie so samotným Bohom prostredníctvom sviatostí. Zdá sa mi, akoby nebolo dôležité ísť na omšu, ale byť spolu.
Aká je vaša osobná reakcia na túto situáciu?
Snažím sa byť v kontakte s ľuďmi. Mojou hlavnou úlohou je byť čo najbližšie tým, ktorí to potrebujú, a všímam si, že stále pribúda ľudí, ktorí hľadajú zmysel. Mnohí hľadajú povzbudenie a oporu v ich živote, no cirkev pre nich často nie je možnosť. No majú hlad po poznaní Boha. Pre mňa je veľmi dôležité byť týmto ľuďom nablízku, ale aj priniesť im Boha. Chcem im podať pomocnú ruku a zároveň ukázať, že Boh je skutočný a prítomný v ich živote. Viem, že nemôžem zmeniť svet ani cirkev, ale môžem urobiť svoju prácu dôveryhodnou, a tak pomôcť ľuďom nájsť vieru v Boha.
Čo by podľa vás slovenská cirkev mala robiť pre to, aby sa nedostala do rovnakej situácie ako v Nemecku?
Podľa môjho názoru je najdôležitejšie žiť skrze silu sviatostí. Rovnako je dôležité budovať skupiny, v ktorých sa ľudia stretávajú, aby sa modlili, a skupiny, v ktorých sa vyučuje učenie viery. To je podľa mňa to najdôležitejšie a to je to, čo sme v našich farnostiach za posledných 40 rokov stratili. Stratili sme veriacich, ktorí sa modlia. Máme ich ešte zopár, ale sú vo veľmi malom počte a spravidla sú to starí ľudia. Cirkev potrebuje modlitebné skupinky a ľudí, ktorí sa venujú vyučovaniu právd viery. Ak má týchto ľudí, potom príde aj to ostatné. Ak sa nájdu ľudia ochotní modliť sa, nájdu sa aj tí, ktorí sú ochotní starať sa o blížnych v núdzi a prinášať im Božiu lásku.