Hamran pestuje nebezpečnú metódu. Ódor by ho mal odvolať

Poučenie z ústrednej politickej témy končiaceho sa týždňa znie, že prezidentku a premiéra opili rožkom. Ódor by mal Hamrana odvolať. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Situácia na ministerstve vnútra a v štáte je vážna. Ukázala to i štvrtková tlačovka vedenia Policajného zboru za účasti policajného prezidenta, šéfa inšpekčnej služby a ďalších funkcionárov.

Namiesto toho, aby organizátori prevratu na vnútre boli ticho spokojní so svojím úspechom, rozhodli sa ešte osláviť víťazstvo tlačovkou. Na tlačovke odznelo z úst policajných funkcionárov mnoho až šokujúcich demagogických výrokov. Pozrel som si to a poviem vám, bolo to choré. Tí ľudia nemajú celkom ujasnené, čím sú a čím nie sú. Hovorí sa tomu, že sa necítia.

Hamranova metóda

K základnej metóde policajného prezidenta Štefana Hamrana patrilo ustarostene predstierať problém, ktorý chce vyriešiť, respektíve hrozbu, ktorej chce zabrániť, pričom ten problém, respektíve hrozba neexistovali. Nie je to priame klamstvo, je to „len“ zavádzanie, a tým je to ešte rafinovanejšie.

Súčasťou metódy je i spoliehanie sa na neinformovanosť verejnosti, ktorá má dosť svojich starostí, a na neinformovanosť niektorých novinárov, ktorí by sa mali o vlastnú informovanosť starať o čosi lepšie, ale nestarajú sa. Občas Hamran vyslovene robí z ľudí hlupákov.

K metóde patrí i predstieranie zrážky princípov. Žiadnu zrážku princípov som však nevidel. Ak teda Hamran nemal na mysli jediný princíp, podľa ktorého má pravdu vždy on.

Hamranom vyslovená domnienka, že v spore sa jedná možno i o generačný konflikt, je už len také drobné chrapúnstvo ako čerešnička na torte. Ako keby Šimko mal byť predstaviteľom nejakých dávnych temných čias, no a teraz prichádzajú „hamranovci“. Absurdné.

Poďme k jednotlivostiam tlačovky.

Podľa Hamrana kritizovať políciu môže iba on, minister nie

Na začiatku sa Hamran sťažuje na status bývalého ministra Šimka, v ktorom Šimko v súvislosti s vraždou v Dubnici kritizuje nemenovaného policajta za nesplnenie si povinnosti. Hamran hovorí, že to „poškodilo renomé celého policajného zboru a všetkých slušných policajtov“.

Čo to znamená? Kritika jedného policajta je poškodzovaním celej polície? Veď to nesedí. Renomé nepoškodzuje predsa kritika nešvárov, ale tie nešváry.

Veď sám Hamran predsa spomína nešváry v polícii. Na tej istej tlačovke spomínal už súdom právoplatne odsúdených policajtov. Keď nastupoval pred dvomi rokmi do funkcie, nešetril kritikou. Hovoril o temných silách v polícii, krytí korupcie, a to už bolo po jeden a pol roku pôsobenia ministra Mikulca. Vytkol mu niekto, že kazí renomé polície a všetkých slušných policajtov? Isteže to vtedy hovoril ako nový vo funkcii, ktorý chce veci zlepšiť. No a minister Šimko ako nový vo funkcii vyslovil kritickú poznámku v statuse s nejakým iným zámerom?

Tak podľa akého princípu teda Hamran kritizuje Šimka? No podľa svojho kuriózneho presvedčenia, že políciu môže kritizovať iba on, policajný prezident, ale minister vnútra nie. Doslova tak.

Ale to je ešte nič. Teraz si pozrime najväčšiu Hamranovu nepríčetnosť. 

Podľa Hamrana Policajný zbor neriadi minister, ale on

Hamran na tlačovke potom riešil paragraf 6 zákona o Policajnom zbore. Prišiel s teóriou, ako sa to celé doteraz zle vykladalo, vraj všetci pozerajú len na odsek 1, ale že tu je i odsek 2, no a on že to dá na pravú mieru. Aké to bolo baláchanie, svedčí tento výrok, ku ktorému sa dopracoval: „Policajný zbor neriadi minister. Policajný zbor riadi policajný prezident.“

Obe vety sú nepravdivé, dokonca priamo bludné.    

Po prvé Policajný zbor riadi minister, lebo odsek 1 hovorí, že Policajný zbor je ministrovi podriadený. Po druhé policajný prezident riadi len niektoré policajné útvary, ale nie všetky. Neriadi napríklad Úrad inšpekčnej služby, neriadi Úrad na ochranu ústavných činiteľov, atď.

O pár minút neskôr sa Hamran čiastočne skorigoval, ale už sa z klbka nevymotal.  

Jednoducho, minister vnútra je jediný, ktorý riadi celý Policajný zbor, a to z vyššej úrovne, než z akej policajný prezident riadi svoje podriadené útvary. Odsek 2 paragrafu 6 iba hovorí, že minister je pri riadení povinný rešpektovať predpísanú štruktúru Policajného zboru.

S tým predsa minister Šimko nemal ani najmenší problém. 

Kto to však všetko vysvetlí policajnému prezidentovi?

Samozrejme, Hamran bojuje za nezávislosť vyšetrovateľov

V rámci metódy boja proti hrozbám, ktoré neexistujú, Hamran dlhé minúty bojoval za rozviazané ruky vyšetrovateľov, teda za ich procesnú nezávislosť. Teda všetko za veci, ktoré nikto ani na sekundu nespochybnil. Najmä ich nikdy ani na sekundu nespochybnil Ivan Šimko.

Ak toto Hamran robí, tak podsúva verejnosti, že tieto princípy sú ohrozené. Nie, nie sú. Stále podsúva podozrenie, že Šimko tieto princípy nejako spochybňoval. Nie, nespochybňoval. A týmto prístupom Hamran zavádza.

Hamranova démonizácia banality

Úplne neprípustné je to, ako Hamran démonizoval banálnu udalosť, ktorou je vyžiadanie informácie ministrom o stave vyšetrovania konkrétneho prípadu. Hamran tu opäť podsúva, ako keby šlo o čosi nezvyčajné, temné, až protizákonné. Robí to tak zľahka, ale dookola a dookola. Vraj nikdy predtým takú požiadavku písomnej informácie pre ministra nedostali.

Nuž, Hamran ako policajný prezident zažil pred Šimkom doteraz iba jedného ministra, a to Mikulca, ktorý považoval za cnosť, že si nič nezisťuje. Zdravý rozum hovorí, že ten, kto riadi a má zodpovednosť, a to je minister, musí mať aj informácie v primeranom rozsahu. Je to bežná vec. Inak sa zodpovedne riadiť nedá. Je to samozrejmosť. Ale Hamran to posúva do polohy čohosi podozrivého.

Je zaujímavé, ako Hamran spomína, že minister dostal písomnú správu v tom rozsahu, ako bol informovaný aj samotný Hamran. Tak keď niečo vie Hamran, ktorý žiadne vyšetrovanie ako vyšetrovateľ nevedie, prečo démonizuje skutočnosť, keď tú istú informáciu dostane minister?

Minister si potom zavolal Hamrana. Opäť sa na tlačovke mihne malá manipulácia, keď to Hamran nazve „zavolaním na koberec“. Čo to hovorí? Keď minister zavolá policajta, to je nejaký nepriateľský akt?

Keď mal Hamran námietku proti prítomnosti nepovolanej osoby na stretnutí s ministrom (jednalo sa o Jozefa Bíreša, tiež člena vlády), prečo ministra jednoducho neupozornil na nevhodnosť prítomnosti tej tretej osoby? Ako Šimka poznám, Hamranovu námietku by rešpektoval. Namiesto toho Hamran vydal dramatický zákaz, aby ktokoľvek z vedenia polície išiel informovať ministra. Namiesto normálneho vyriešenia problému radšej potom informuje celú verejnosť a robí z toho verejnú drámu. A Šimko, ten je opäť akýsi podozrivý. A princípy sú ohrozené, Občan je vydesený, či náhodou Šimko nechce vyzrádzať mafii. Šimko!

Je to ťažká manipulácia, prevedená s úplnou ľahkosťou.

Žijeme v čase, kedy pomaly každé uznesenie, v ktorom NAKA niekoho obviní, sa bleskovo a do podrobností ocitne v médiách. Tých informácií je toľko, že ich nestíhame čítať. Zdá sa, že len minister má byť tým blbcom, ktorý nemá nič vedieť, len byť za všetko zodpovedný. Do akej komédie sme sa to dostali?

Falošný jazyk šéfa inšpekcie

Zvláštny jazyk mal aj na tlačovke prítomný šéf inšpekcie Juhás. Hovoril o tom, že Šimko nesúhlasil s ustanovením Ďurku do funkcie na inšpekcii a nesúhlasil ani s tým, keď to urobil Juhás. A že Šimko sa chcel v tejto veci radiť s generálnou prokuratúrou. Nevieme presne, či Šimko mal pochybnosti o zákonnosti Ďurkovho ustanovenia do funkcie alebo v čom sa chcel radiť.

Zvláštny je však Juhásov jazyk, keď hovorí, že pre neho je neprijateľné, aby o personálnych veciach na Úrade inšpekčnej služby rozhodoval niekto iný ako Úrad inšpekčnej služby. Rozhodoval niekto iný? Veď prokuratúra nikoho na inšpekcii neustanoví do funkcie. Urobí tak vždy minister alebo zodpovedný nadriadený na inšpekcii. Ale prokuratúra zo zákona vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v orgánoch verejnej správy. A keď sa chce minister s prokuratúrou poradiť, čo je Juhása do toho?

Zaujímavé bolo, ako Juhás spomenul, že Šimkova nespokojnosť s Ďurkom prišla potom, ako sa k možnému zaradeniu Ďurku na inšpekciu kriticky vyjadrila „jedna z politických strán“. Čo sem zase Juhás pletie politiku? Šimkovi, ktorý vedel, že ministrom bude iba do októbra, mohlo byť úplne jedno, čo si myslí „jedna z politických strán“. Ale Juhás jemne podsúva, že Šimko konal pod tlakom.

A tak bol Šimko opäť potretý vrstvičkou slizu podozrenia. Títo policajní funkcionári robia politiku.

V čom je situácia v polícii nebezpečná

Ako vznikla táto situácia v polícii? Vidíme dva nebezpečné trendy. Na strane jednej trendom sú ťažké útoky Fica na policajtov NAKA. A Fico veľakrát zveličuje. Najmä, keď tvrdí, že všetky tie známe obvinenia sú vykonštruované.

Sú tu trestné stíhania, kedy policajti stíhajú policajtov, ktorí vedú vyšetrovania. Stíhaný bol policajný prezident Kovařík a odstúpil. Stíhaní sú „čurillovci“, kam patrí i Ďurka.

Ak sa to len trochu dalo, tak som sa týchto policajtov zastával. Vznesenie obvinenia voči Kovaříkovi pred dvomi rokmi som označil za „kovbojské“. V prípade čurillovcov som bol tiež skeptický voči ich trestnému stíhaniu a vyslovil som domnienku, či by nestačili disciplinárne tresty.

Dokonca som vytýkal vedeniu ministerstva, že nechalo padnúť Kovaříka. Veď som sa ho zastal viac ako minister Mikulec a prezidentka Čaputová.

Lenže Fico, hoci nehovorí pravdu vo všetkom, niekedy pravdu má. Niektoré trestné stíhania naozaj boli nezmyselné, niektoré lajdácke, a niekedy sa policajti NAKA naozaj dopúšťali neetického konania.

A druhým nebezpečným trendom je to, že predstavitelia nedávnej vlády, Matovič, Heger, politici OĽaNO, minister Mikulec a ďalší si nedokázali priznať, že nie všetko je v trestných stíhaniach v poriadku.

Keď sa stal policajným prezidentom Hamran, de facto mediálne nahradil Mikulca a na suplovanie ministra si zvykol. A stal sa predstaviteľom tohto druhého trendu, ktorého základom je viera v neomylnosť hamranovcov.

Tento druhý trend už po odvolaní Šimka prerástol do neprípustných rozmerov. To, že Fico v kritike polície prekračuje hranicu medzi pravdou a lžou, nikoho neoprávňuje, aby potláčal tú kritiku polície, ktorá sa zakladá na pravde.

A nikoho to neoprávňuje k tomu, aby politicky likvidoval ministra, ktorý bol úplným protipólom Fica. 

Každý z tých dvoch trendov, aj Ficova prehnaná kritika polície, aj nekritická obhajoba polície, je nebezpečný. Preto, keby sa definitívne presadil ktorýkoľvek z nich, bolo by to zlé, lebo za obomi sa skrýva riadna dávka nepravdy.  

Poďme teraz na najvyššiu úroveň štátu.

Funkcionári polície opili prezidentku a premiéra rožkom

Hamran a spol. opili prezidentku a premiéra rožkom. Proste ich oklamali. Žiadny exodus policajtov nehrozil a Šimko sa ničoho nedopustil. Prezidentka a premiér ukázali nevídanú slabosť, keď dovolili, aby sa skupina funkcionárov správala k ich ministrovi ako k nejakej handre. Minister sa takmer ani nebránil, čo mu mám za zlé, ale v zásade odišiel dôstojne. Ale premiér a prezidentka vyzerajú ako Hamranove bábky. A štát vyzerá trápne.

Policajní funkcionári ukázali, ako sa to robí. Žiadne zbrane, žiaden krik. Stačí trochu intríg a štylizovať sa do úlohy obete.

Škody, ktoré boli spôsobom, ako došlo k Šimkovej politickej likvidácii, napáchané, zatiaľ možno ešte ani nevieme vyhodnotiť.

Keď premiér Ódor pochopí, čo vlastne s prezidentkou spáchali, mal by Hamrana odvolať. Premiér bol poverený riadením ministerstva vnútra a môže to kedykoľvek urobiť. Ak to neurobí, mal by Hamranovi aspoň prikázať, nech sa už ako policajt  vyjadruje len k rýdzo policajným veciam, nie k politickým súvislostiam. Hamran mu síce vo štvrtok odkázal, že minister Policajný zbor neriadi (to už neodkazoval Šimkovi, ktorý už nebol ministrom, ale Ódorovi), tak nech ho Ódor vyvedie z omylu.

Áno, na Slovensku sa čas od času stáva, že niektoré politické sily by si rady sprivatizovali políciu tak, aby slúžila najmä im. Zväčšujú svoj vplyv politickými manipuláciami. Toto je všeobecne známe. Čo nie je také známe, je skutočnosť, že čas od času sa v polícii objavia funkcionári, ktorí sa zase dopúšťajú policajno-funkcionárskych manipulácií, ktorými zväčšujú svoj vplyv. A ani to nemá mať v demokratickom právnom štáte miesto.