Potom, ako sa cez víkend vrátil Ivan Šimko na Facebook, aj dnes pridal status, ktorým sa vracia k svojmu odvolaniu.
Bývalý minister vnútra píše:
„To, čo sa stalo, stalo sa a už sa neodstane. Nemám v úmysle sa tým zaoberať viac, než je nevyhnutné. S kým si rozumieme, ten pochopil, kto ma nemá rád, alebo chce niečo iné, neporozumie, ani keby som hovoril jazykom anjelským. To, o čo mi ide predovšetkým, je však naša spoločná budúcnosť.“
Čo má pod tým bývalý minister vnútra na mysli?
Šimko píše:
„Desaťročia som bol jedným z architektov politiky spolupráce konzervatívcov a liberálov. Jedni i druhí vládli iba vtedy, keď to dokázali spoločne. Keď sa mohli i v ťažkých momentoch jedni na druhých vzájomne spoľahnúť. A treba pripomenúť, že to bol vždy čas, keď sa Slovensko posunulo do civilizovaného sveta.“
Je síce pravda, že Šimko patril medzi politikov, ktorí boli aktívni počas vlád liberálov a konzervatívcov, označiť sa však za architekta takejto spolupráce, si vyžaduje istý dôvetok.
Ivan Šimko patril k podporovateľom Mikuláša Dzurindu v KDH, keď sa pokúšal poraziť Jána Čarnogurského. Neskôr patril k politikom SDK a napokon SDKÚ, ktorým išlo o vytlačenie KDH, ale aj vtedy konzervatívnejšej DS s Jánom Langošom na politický okraj. Poslanci KDH a DS opustili SDK práve v konflikte s politikmi, ako Šimko a Dzurinda. Vláda sa napokon rozpadla potom, ako SDKÚ odmietla dodržať podpísanú koaličnú dohodu v téme, na ktorej záležalo strane KDH. Nazvať to príkladom spolupráce si vyžaduje istú, nuž povedzme, zábudlivosť.
Neplatí ani, že by konzervatívci a liberáli nevládli inak, len spoločne. Strana Sieť vstúpila do koalície so Smerom, súčasťou tejto vlády boli aj prominentné liberálne političky, ako Mária Kolíková či Lucia Žitňanská. Príkladov by sme našli viac.
Vráťme sa však k Šimkovmu najnovšiemu statusu a úvahám o budúcnosti:
„Za vlády Igora Matoviča z tejto rokmi budovanej schopnosti spolupráce nezostal kameň na kameni. Letná úradnícka vláda mala byť akýmsi pokusom ukázať, že to predsa len ide, a že to, čo sa stalo predtým, boli len osobné zlyhania jednotlivcov. Moja skúsenosť s prvou, trochu náročnejšou situáciou v tomto experimente však ukázala, že ten problém je možno hlbší. Už sa v takýchto chvíľach na seba spoľahnúť asi nevieme. Nechcem ešte robiť unáhlené závery. Nejde však o akademické úvahy, ale o veľmi vážne strategické predstavy o tom, kto tu s kým môže ešte byť spojencom a v čom. Inak tu fakt hrozí vojna všetkých proti všetkým, v ktorej žiaden národ nemôže obstáť. Treba sa ešte veľa vzájomne rozprávať, veľa premýšľať, ale tieto závery bude treba urobiť.“
Otázkou zostáva, či nás v tomto politickom blúdení močiarom slovenskej politiky dokáže najlepšie sprevádzať práve pán Šimko.
Ale ktovie. Radi sa necháme prekvapiť. Len už by to, pán Šimko, chcelo nejakú konkrétnejšiu vetu o vašom spore s dvomi prezidentmi, Hamranom a Čaputovou.
Nielen trpezlivosť prezidentov, ani trpezlivosť čitateľov nie je bezhraničná.