Keď sa ukázalo, že strany, ktoré vo voľbách získali dôveru voličov, nedokážu vládnuť a Hegerova vláda v polovici decembra padla, na ťahu bola prezidentka, ktorá mala krajine znova prinavrátiť politickú stabilitu. Avšak tá v tejto rozhodujúcej chvíli ukázala skôr politickú slabosť ako silu.
Tá sa prejavila najprv v tom, že dala Hegerovi príliš dlhý čas na hľadanie novej parlamentnej väčšiny. Keď sa potom ukázalo, že Heger žiadnu novú väčšinu nemá, prezidentka opäť nekonala a nechala strany neschopné zložiť vládu, aby si odhlasovali, že patová situácia bude trvať ďalších desať mesiacov. Pričom rovnako dlho mal na premiérskom poste sedieť aj odvolaný Heger.
Politika sa v tom momente zmenila na hru bez pravidiel a prezidentka, ktorá jej ich mala prinavrátiť, sa bála fúknuť do píšťalky.
Paralyzovaná prezidentka sa spamätala až v momente, keď sa prevalila korupčná kauza ministra pôdohospodárstva a Heger mal odrazu sedieť na troch ministerských stoličkách naraz. To bolo priveľa už aj na jej benevolentné pravidlá hry.
A tak sa zdalo, že prezidentka sa napokon odhodlala k ráznemu kroku a vzala situáciu do vlastných rúk. Výsledkom bolo, že konečne odobrala poverenie viesť vládu dávno odvolanému Eduardovi Hegerovi a menovala svoju vládu, ktorej úlohou malo byť doviesť krajinu k predčasným voľbám.
Avšak dnes sa zdá, že aj prezidentská vláda ide v Hegerových šľapajach. Podobne ako Heger ani Ódor nepresvedčil poslancov a nezískal dôveru v parlamente. Preto jeho vláda pôsobí v demisii. To znamená, že prezidentke sa nepodarilo vyriešiť jednu z dvoch hlavných úloh, ktoré mala, teda priniesť vládu „porozumenia“, ktorá by v parlamente získala legitimitu na prevedenie krajiny k predčasným voľbám.
Druhou úlohou bolo zabezpečiť aspoň základné fungovanie ministerstiev tým, že by zaplnila uprázdnené ministerské posty. Po dvoch mesiacoch a štyroch dňoch je jasné, že prezidentke sa nepodarilo splniť ani túto úlohu.
Presne toľko totiž vydržal vo svojej funkcii minister vnútra Ivan Šimko. A keďže prezidentka si nesplnila úlohu číslo jeden a nezískala pre svoju vládu dôveru parlamentu, pripravila tým aj samu seba o kompetenciu menovať nových ministrov. Preto dnes nemá inú možnosť a podobne ako v Hegerovom prípade aj teraz musí začať kumulovať funkcie. Preto je dočasným ministrom vnútra premiér Ľudovít Ódor.
Výsledkom je, že po dvoch mesiacoch prezidentskej vlády je jeden z najdôležitejších ministerských postov opäť neobsadený, teda aj čiastočne nefunkčný.
Navyše ak by pani prezidentka uplatnila rovnaké kritériá ako na Šimka aj na ministra Bíreša, ktorý mal iniciovať stretnutie s policajným prezidentom – čo bol vraj hlavný dôvod, prečo sa Šimko porúčal –, jej vláde by chýbali už dvaja ministri. A Ódor by bol tam, kde bol pred dvoma mesiacmi Heger. Sedel by na troch stoličkách.
Čo by v takom prípade urobila prezidentka? Odvolala by aj Ódorovu vládu a skúsila by to znova?
Ak by v prezidentskom paláci sedel niekto iný, určite by za to čelil zaslúženej mediálnej kritike. To, čo predviedla pani prezidentka, je totiž politická slabosť spojená s babráctvom, ktorého výsledkom je opätovné ochromenie základných orgánov štátu, medzi ktoré ministerstvo vnútra rozhodne patrí.
Ak by v prezidentskom paláci sedel niekto iný, určite by čelil otázkam smerujúcim buď k zlému riešeniu situácie, alebo k tomu, prečo nebol odvolaný aj minister Bíreš. A rovnako by musel odpovedať na otázky o výbere ministra, ktorého treba o dva mesiace odvolať. Niečo také je predsa obrovskou politickou chybou. Chybou, ktorou nás pani prezidentka vrátila do rovnakej vládnej krízy, z akej sa nás snažila vyviesť.
Preto to treba povedať jasne. Už to nie je len o Matovičovi so Sulíkom. Vládna kríza je definitívne zodpovednosťou aj prezidentky Čaputovej.