Celý konflikt sa točí okolo členstva Ukrajiny v NATO. Jednou z mojich osobných skúseností je to, s akou ľahkovážnosťou politici, ale i ľudia všeobecne pristupujú k problematike rozširovania nejakého vojenského paktu. Napríklad tým, ako ľahkovážne a niekedy až chybne odpovedajú na niektoré základné otázky. Pritom skúsenosť hovorí, že je to niekedy otázka vojny a mieru.
Má krajina právo na vstup do vojenského paktu?
Hovorme najprv o krajinách a paktoch všeobecne, nie konkrétne. Položme si teda najprv otázku: má krajina právo na vstup do vojenského paktu?
Moja skúsenosť hovorí jednak to, že nemálo nepozorných odpovedajúcich okamžite odpovie, že áno. Zabudnú, že na vstup treba dovolenie či pozvanie tých krajín, ktoré už v pakte sú. Ak sú na to upozornení, tak sa, samozrejme, opravia a doplnia odpoveď, že áno, samozrejme, za predpokladu, že členské krajiny paktu súhlasia, tak áno.
Prikročme k ďalšej otázke.
Majú členské krajiny paktu morálnu povinnosť prijať ďalšiu krajinu?
Majú členské krajiny vojenského paktu morálnu povinnosť prijať do paktu i ďalšiu krajinu uchádzajúcu sa o členstvo? Aj tu mám skúsenosť, ako ľahko i niektorí skúsení politici odpovedali, že samozrejme áno. Obyčajne odpoveď znela asi tak, že prečo nie? Veď vraj kto chce, nech sa stane členom.
Ako keby išlo o členstvo v nejakom klube, ktorého členovia hrajú karty. Ako keby prijatím novej členskej krajiny sa jej spory, konflikty, nepriateľstvá nestali aj bremenom dovtedajších členských krajín. Zmysel vojenského paktu je jediný. Prísť na pomoc napadnutej členskej krajine. Členská krajina sa zaväzuje ísť do vojny v prípade napadnutia inej krajiny.
Zvyčajne sa nestretávam s tým, že by sa opýtaný zamýšľal nad tým, aké spory so susedmi vedie krajina uchádzajúca sa o členstvo.
Už po vypuknutí rusko-ukrajinskej vojny v roku 2022 som sa rozprával s jedným známym o členstve Ukrajiny v NATO a onen známy mi odpovedal onou spomenutou odpoveďou – otázkou. Vraj prečo by nemohla byť v NATO? Napadla mi odpoveď. No prečo? Zapni si televízne správy... Preto. Lebo je to vojnotvorná idea. Lebo je z toho vojna. Ale len mi to napadlo, nepovedal som mu to takto.
Zámer vstúpiť do vojenského paktu totiž môže privodiť vojnu. V prípade Ukrajiny a NATO to mnohí predpovedali a aj sa tak stalo. Preto vo všeobecnosti nie je morálnou povinnosťou uchádzačskú krajinu prijať.
Teraz sa vráťme k pôvodnej prvej otázke.
Má každá krajina právo uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte?
Keď sme si ujasnili, že na členstvo uchádzačskej krajiny treba súhlas dovtedajších členov, tak pozmeňme prvú otázku. Má každá krajina právo uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte?
Spomeňme si na karibskú raketovú krízu v roku 1962
V roku 1962 hodlal Sovietsky zväz na komunistickej Kube rozmiestniť rakety s jadrovými hlavicami, ktoré by dokázali zasiahnuť veľké územie USA v priebehu pár minút. Sovietske lode plávali cez Atlantik so zbraňami na Kubu. Americký prezident Kennedy reagoval vyhlásením karantény, čo znamenalo, že ak sa Sovieti nezastavia, Američania začnú paľbu. Celý svet napäto sledoval, či nedôjde k svetovej vojne. Sovieti sa zastavili a vrátili sa.
Všetci slobodymilovní ľudia stáli na strane Ameriky a nenájde sa nikto, kto by tvrdil, že Američania nemali právo sovietsku flotilu zastaviť.
A pritom šlo zo strany Kuby a Sovietskeho zväzu o spoločné rozhodnutie dvoch suverénnych štátov. A zdá sa, že sa zhodujeme, že na také rozhodnutie právo nemali. Lebo ohrozovali bezpečnosť tretej krajiny.
Formálne nešlo o vstup Kuby, amerického suseda, do vojenského paktu s veľmocou nepriateľskou voči USA. Ale neformálne to bolo presne to. Kuba neformálne hodlala vstúpiť so Sovietskym zväzom do dvojčlenného paktu, dotiahnutého do konečných dôsledkov, ktorými bolo rozmiestnenie jadrových zbraní na Kube.
V prípade formálnych paktov sa to robí na viacero ťahov. Rozmiestnenie zbraní sa nerobí v prvom kroku, ale neskôr v niektorom z ďalších krokov.
Táto historická skúsenosť nám naznačuje, že s právom na vstup do vojenského paktu to nie je také jednoduché.
Foto: NATO/flickr.com
Čo hovoria medzinárodné dokumenty?
Má teda krajina právo vstúpiť do vojenského paktu, rozumej uchádzať sa o členstvo? Čo hovoria medzinárodné dokumenty?
Tie dávajú jasnú odpoveď. Áno, krajina také právo má. Citujme z Charty pre európsku bezpečnosť, ktorá je súčasťou Istanbulského dokumentu 1999 Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Pozrime sa na bod 8 Charty. Má päť viet, z dôvodu prehľadnosti si ich očíslujme:
„(1) Každý účastnícky štát má rovnaké právo na bezpečnosť. (2) Znovu zdôrazňujeme základné právo každého účastníckeho štátu slobodne si zvoliť, alebo zmeniť svoje bezpečnostné usporiadanie vrátane spojeneckých zmlúv, podľa vývoja. (3) Každý štát má tiež právo na neutralitu. (4) Každý účastnícky štát bude v tomto zmysle rešpektovať práva všetkých ostatných, štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. (5) V rámci OBSE nebude mať žiaden štát, skupina štátov alebo organizácia prednostnú zodpovednosť za udržiavanie mieru a stability v oblasti OBSE a ani žiadna časť oblasti OBSE nebude považovaná za oblasť vplyvu.“
Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov
Počuli ste už niekedy o tomto bode 8 Charty pre európsku bezpečnosť? V diskusiách v mainstreamových médiách zrejme nie. Lebo tam je to proste v týchto časoch tabu.
A povedzme si prečo. Bod 8 obsahuje päť viet. Tá druhá a tretia veta odseku 8 potvrdzujú to, čo si inštinktívne myslíme a prajeme si, aby to tak bolo. A síce, aby si každá krajina mohla slobodne vstupovať alebo nevstupovať do zmluvných spojenectiev (rozumej do vojenských paktov).
Avšak štvrtá veta nás vyvedie z laického omylu, že toto právo krajiny je absolútne, teda neobmedzené. Nie je to tak.
V štvrtej vete sa totiž hovorí: „... štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov.“
Počuli ste niekedy túto vetu? Drvivá časť čitateľov zrejme nie. Tú vetu bolo možné počuť tesne pred ruskou inváziou na Ukrajinu, vtedy, keď Rusko zaslalo kategorickú žiadosť USA a NATO, aby sa Ukrajina nestala členskou krajinou NATO. Rusko okrem iného argumentovalo práve vyššie uvedenou formuláciou zo štvrtej vety. Tým dávalo Rusko najavo svoje presvedčenie, že vstup Ukrajiny do NATO považuje za ohrozenie svojej bezpečnosti. A Rusko je tiež členom OBSE. Rovnako ako USA, všetky krajiny NATO a aj Ukrajina. Všetci by sa teda mali bodu 8 držať.
Štvrtá veta je obmedzením práva na vstup do paktu
Štvrtá veta bodu 8 vyvažuje druhú vetu. Nepopiera ju, ale dáva jej určité limity, pričom vychádza z politickej skúsenosti ľudstva. Z absolútneho práva robí právo relatívne. A je apelom na zodpovednosť a zdravý rozum.
Problém so štvrtou vetou bodu 8
Isteže, je tu problém s výkladom vety „... štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov“. Čo všetko spadá do pojmu bezpečnosť štátu? Aká aktivita jedného štátu alebo skupiny štátov sa dá považovať za ohrozenie iného štátu? Čo jeden štát považuje za svoje ohrozenie, iný môže považovať za niečo nevinné.
Rozmiestnenie jadrových rakiet na Kube v roku 1962 predstavovalo bezprostredné ohrozenie bezpečnosti USA, preto postup Kennedyho schvaľujeme. Amerikou zamýšľané členstvo v NATO neznamenalo akútne bezprostredné ohrozenie pre Rusko, preto inváziu na Ukrajinu neschvaľujeme. K nejakému ohrozeniu Ruska však smerovalo.
Je tu i otázka, kto v prípade názorového sporu rozhodne, čie členstvo v pakte ohrozuje čiu bezpečnosť. Niet toho, kto by to rozsúdil. Napokon, ak sú v spore zainteresované veľmoci, kto rozsúdi spor veľmocí?
V každom prípade však význam odseku 8 spočíva v tom, že jeho štvrtá veta nás nabáda k zodpovednej diskusii.
Videli ste takú diskusiu o členstve Ukrajiny v NATO u nás? Nie.
Diskusia, ktorá u nás nebola
Dozvedeli sa naši občania v predvečer vojny na Ukrajine, že Rusko vznáša svoje námietky voči členstvu Ukrajiny v NATO na základe odseku 8 Charty pre európsku bezpečnosť? Naše médiá o tom neinformovali. Všimol som si jedinú výnimku. Informoval o tom portál Hlavné správy, ktorý bol potom, krátko po začiatku ruskej invázie, na niekoľko mesiacov zakázaný.
To je charakteristika dnešných čias. Niekedy, keď sa chcete dostať k informácii zásadného významu, ste odkázaní na návštevu médií, ktoré hlavný prúd označuje za dezinformačné.
Z úst slovenských politikov som po invázii o bode 8 Charty počul iba raz, spomínal ju poslanec Blanár zo strany Smer.
Bezpečnosť iných a sféra vplyvu
Komplexnosť odseku 8 ilustruje i vzájomné napätie medzi štvrtou a piatou vetou. Štvrtá prikazuje členstvom v pakte neohroziť bezpečnosť inej krajiny. Piata veta zakazuje v OBSE sféry vplyvu. Lenže čo vidíme? Keď sa jedna krajina odvoláva na štvrtú vetu (dajme tomu, keď Rusko protestuje proti členstvu Ukrajiny v NATO), môže sa jej stať, že ju obvinia, že v skutočnosti jej ide iba o zachovanie svojej sféry vplyvu (ako je obviňované Rusko, že Ukrajinu považuje za sféru svojho vplyvu).
Kedy ide o správnu ochranu vlastnej bezpečnosti podľa štvrtej vety a kedy o neprípustné budovanie sféry vplyvu, ktorú zakazuje piata veta, rovnako nie je jednoduché rozhodnúť a nemá to sudcu.
Od medzinárodného práva teraz prejdime k realite, ktorú vytvárajú veľmoci. Vo svete veľmocí je všetko ešte horšie.
Monroeova doktrína
Od dvadsiatych rokov 19. storočia sa zahraničná politika USA riadi doktrínou prezidenta Jamesa Monroea, ktorý jej princípy predniesol v Kongrese v prejave o stave Únie 2. decembra 1823. Prvým princípom bol antikolonializmus, druhým odmietnutie zasahovania európskych mocností do záležitostí oboch Amerík. Tretí princíp zase vyvažoval ten prvý, lebo USA sa zaväzovali zase k tomu, že ony, naopak, nebudú zasahovať do európskych záležitostí.
V priebehu 19. storočia USA zosilneli natoľko, že si dokázali Monroeovu doktrínu aj v praxi presadiť. V praxi išlo o likvidovanie vplyvu Španielska, Francúzska a Veľkej Británie a neskôr i cisárskeho Nemecka na Severnú i Južnú Ameriku. Stalo sa tak za cenu vojny so Španielskom, ktoré malo záujmy na Kube. Graham Allison vo svojej významnej knihe Osudová pasca píše, že koncom 19. storočia hrozila aj vojna USA s Veľkou Britániou. Tá však vtedy ustúpila a dnes ju mohol Allison v knihe uvádzať ako jeden zo štyroch prípadov, keď sa od roku 1500 konflikt medzi vychádzajúcou veľmocou a slabnúcou veľmocou neskončil vojnou. Prípadov, keď sa to vojnou skončilo, bolo, bohužiaľ, dvanásť.
Každý, kto si prečíta Allisonovu knihu, pochopí, že USA sa správali tak, že chápali západnú pologuľu ako sféru svojho vplyvu.
Platí Monroeova doktrína i dnes?
V čase studenej vojny, v čase globálneho vplyvu sovietskeho komunizmu, predstavitelia USA sa neostýchali v (naozaj správnej) politike zadržiavania komunizmu občas sa odvolať na Monroeovu doktrínu. Či to bolo v otázke karibskej krízy na Kube, alebo neskôr v otázke amerického vyzbrojovania „Contras“, ktorí bojovali proti Sovietmi podporovanému režimu Daniela Ortegu v Nikarague.
A platí pre Ameriku Monroeova doktrína i dnes? No podľa toho, ktorý z vymenovaných princípov máme na mysli. Kolonializmus je dávno mŕtvy, takže ten prvý nie je aktuálny. A tretí je mŕtvy tiež už viac ako sto rokov. Amerika nielenže zasahuje v Európe, ale na celom svete.
Ale ten druhý, s ktorým je Monroeova doktrína spájaná najviac, stále platí.
Prihlásil sa k nej v roku 2018 prvý Trumpov minister zahraničných vecí Rex Tillerson, ktorý ju spomínal jedným dychom spolu s varovaním pred čínskymi ekonomickými ambíciami na americkom kontinente.
Ako príklad opretia sa o Monroeovu doktrínu bez toho, že by bola priamo spomenutá, možno spomenúť Trumpovu zmienku o možnej americkej vojenskej intervencii vo Venezuele potom, čo riaditeľ CIA Mike Pompeo tvrdil, že vo Venezuele zasahujú Rusi a Iránci.
V tejto súvislosti je užitočné spomenúť epizódku z minulého roka, keď námestník ministra zahraničných vecí USA Daniel Kritenbrink nevylúčil, že by USA mohli vojensky napadnúť Šalamúnove ostrovy, ak tamojšia vláda umožní Číne vybudovať na ostrovoch vojenskú základňu. Šalamúnove ostrovy ležia na východ od Novej Guiney a od amerického pobrežia ich delí takmer celý Tichý oceán.
A v diskusiách o Ukrajine sa často stretávame s otázkou: myslíte si, že USA by sa nečinne prizerali, ako Čína uzatvára vojenský pakt s Mexikom? Samozrejme, že by sa len neprizerali. Veď to je Monroeova doktrína.
Navyše došlo k posunutiu Monroeovej doktríny. USA zasahujú prakticky všade, ale môžu tak činiť iba ony.
Foto: NATO/flickr.com
Svet veľmocí
Medzi medzinárodným právom a praxou globálnej politiky nie je vždy súlad. Jeden z najznámejších akademikov venujúcich sa globálnej politike John Mearsheimer rád poukazuje na to, že tento nesúlad plynie z toho, že veľmoci sú jednoducho z iného cesta ako menšie a malé štáty.
Mearsheimer vždy dodáva, že spôsoby, ako sa veľmoci správajú, ho netešia, a že on ich iba popisuje. Nasledujem jeho príklad a zdôrazňujem, že keď hovorím, ako sa veľmoci správajú, neznamená to, že s tým súhlasím. Treba to zdôrazniť, lebo v týchto časoch panuje odporný zvyk pripisovať poslom zlých správ, že ich tie zlé správy tešia.
Mearsheimer hovorí, že veľmoci sú mimoriadne žiarlivé na svoje postavenie. Dodávam, že z toho plynie, že svoju vlastnú bezpečnosť teda chápu niekedy aj ako bezpečnosť svojho mimoriadneho postavenia. Preto si ju koncipujú značne široko. Teda za zníženie svojej bezpečnosti povedzme v zmysle štvrtej vety bodu 8 Charty pre bezpečnosť v Európe považujú nielen hrozbu vojenského napadnutia, ale i stratu alebo oslabenie výnimočného veľmocenského postavenia.
Mearsheimer tvrdí, že veľmoci rady podporia vznešené slová o mieri a spolupráci v medzinárodných zmluvách, ale ak im hrozí strata ich postavenia, tak ich bez váhania porušia.
Mearsheimer nám zdôrazňuje jednu vec, ktorú laická verejnosť inštinktívne nerada prijíma. Hovorí, že ak nám nejaká veľmoc tvrdí, že ju našou politikou ohrozujeme, tak pre zachovanie mieru nie je podstatné, či my ju naozaj chceme ohroziť alebo nie. Ak to tá veľmoc vehementne opakuje, tak to nemáme ignorovať, ale musíme rátať s tým, že tá veľmoc zaútočí, a rozhodnúť, či nám naplnenie našich zámerov stojí za vojnu.
Katastrofálna vojna na Ukrajine vznikla potom, čo Západ ignoroval tvrdenia Ruska, že členstvom Ukrajiny v NATO sa cíti ohrozené. Rusi to hovorili od roku 2008 od samitu NATO v Bukurešti, ktorý Ukrajine to členstvo sľúbil, až do posledných týždňov pred inváziou. Štrnásť rokov.
A najmä Mearsheimer zdôrazňuje, že veľmoci sú pri napĺňaní svojich cieľov nesmierne bezohľadné. Aj o svojej krajine USA hovorí, že je bezohľadná. Amerika bezohľadne vťahovala Európu, najmä Ukrajinu, do konfliktu s Ruskom a teraz nie je schopná zúboženú Ukrajinu pred Ruskom ubrániť. Bezohľadnosť Ruska vidíme v priamom prenose.
A ja by som dodal, že občas veľmoci neodhadnú, čo sú schopné dosiahnuť a čo už je nad ich sily.
Prečo to tak dopadlo
Kde sme urobili chybu? Spoliehali sme sa na medzinárodné právo. To je dôležité, ale nie vždy nás ochráni pred realitou veľmocí.
Navyše sme ignorovali časť toho práva, ktorá nás mala varovať.
Nepočúvali sme, čo kto hovorí, a nepoužívali sme zdravý rozum.
Dvojaký meter, ktorý sme používali, bol do očí bijúci a oberal nás o integritu.
Od roku 2008 sme riskovali vojnu presadzovaním členstva krajiny v NATO, pričom v tej krajine členstvo podporovalo asi 20 percent obyvateľov a proti bolo 60 percent. Áno, reč je o Ukrajine.
Nie sme schopní priznať si omyl.
Nie sme schopní zmeniť kurz.
Pritom je na to najvyšší čas.