Transgender je najväčší podvod, hovorí muž, ktorý sa podieľal aj na vesmírnom programe Apollo. Zmenou pohlavia prešiel dvakrát

Tri. Prvá – keď som mal dva roky, mama ma udrela veľkým predmetom. Ako päť-šesťročného ma raz otec zmlátil doskou z podlahy. Druhá bola, keď ma sexuálne obťažoval adoptívny brat otca, môj strýko. Tretia, tá najdôležitejšia – babička ma obliekala do dievčenských šiat. Bola krajčírka a z nejakého dôvodu si zmyslela ušiť mi purpurové šatočky. Ľudia väčšinou nechápu, že obliekať chlapca do dievčenských šiat a rozplývať sa nad tým, ako rozkošne v nich vyzerá, je zneužitie dieťaťa, psychické a emočné. Takáto psychická trauma vo vás zostane dlhšie ako tržná rana alebo modrina. Babička ma takto „trénovala“ dva a pol roka bez toho, aby o tom rodičia alebo vôbec ktokoľvek vedel. Raz som si dievčenské šaty zobral so sebou domov, a keď som bol sám, začal som sa do nich obliekať.

Prečo? Páčilo sa vám to?

Z toho, čo dnes vieme o fungovaní mozgu, usudzujem, že tým, že som bol ako chlapec bitý a sexuálne zneužívaný, zatiaľ čo u babičky ma nikto nebil, som podvedome vnímal, že purpurové šaty mi dávajú bezpečie. Oblečiem sa do dievčenských šiat – nikto ma nebije. Z výskumov vieme, že ACEs môžu meniť detský mozog v tom mieste, kde sa utvára identita. A súčasne – malé dieťa absolútne nie je vybavené chápať niečo také abstraktné, ako sú budúce následky svojich činov. A v tomto prípade boli obrovské. Ešte po 78 rokoch som tým poznačený. Nakoniec, preto sme sa dnes stretli.

Takže v útlom veku vás obliekali ako dievčatko, vyrástli ste na mladého muža, založili si rodinu, mali dve deti. Kedy potom prišiel ten pocit, že nie ste vo svojej koži?

Do dievčenského som sa obliekal sám a tajne, v podstate od chvíle, keď ma to naučila babička. Keď som mal trinásť, začal som sa zahrávať so ženským menom, privátne. Nikomu som sa s tým nezveroval, ženskú identitu som si žil sám pre seba. Prvýkrát som to povedal až psychoterapeutovi, ktorý mi odporučil hormóny a operáciu. Vtedy som mal 42 rokov. Vo verejnom priestore vtedy nebol nikto, kto by ma (tak ako to robím ja dnes) pred zmenou pohlavia varoval. Svojmu terapeutovi som pochopiteľne veril.

Predpokladám, že v USA bola v roku 1983 zmena pohlavia ešte dosť zriedkavá.

Kdeže. Lekár, ktorý mi robil chirurgický zákrok, už predtým vykonal okolo 3-tisíc týchto operácií. Celkovo ich urobil 5,5 tisíca. Prvý som naozaj nebol. Ako som neskôr zistil, jeden endokrinológ, homosexuál a aktivista, človek, ktorý na rodovej klinike podával mužom ženské hormóny (počas šiestich rokov zhruba piatim stovkám mužov), vystúpil už v roku 1979 pred terapeutmi a varoval ich: nepredpisujte týmto ľuďom hormóny, prináša to – citujem – nadmernú škodu a zbytočné samovraždy. Ja sám vraciam endokrinologickú licenciu a stávam sa psychiatrom, aby som mohol naozaj pomáhať ľuďom s problémami.

O mnoho rokov neskôr, vtedy som bol Laura, mal som cez štyridsať, som študoval psychológiu na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz a zrazu som narazil na knihy o psychologických poruchách. Z nich som sa dozvedel o takzvaných komorbídnych poruchách, čo sú všetky vaše ďalšie ochorenia a poruchy, ktorými trpíte. Schizofrénia, telesná dysmorfia, teda stav, keď z nejakého dôvodu nemáte radi telo, v ktorom sa nachádzate. Ďalšou komorbídnou poruchou je mnohopočetná porucha osobnosti, bipolárna porucha, obsedantno-kompulzívna porucha, ale aj depresia alebo úzkosť. V Santa Cruz som sa dočítal, že tieto poruchy sa dajú liečiť – bez hormónov a bez chirurgie. 

Keby sme najprv ľuďom, ktorí majú nejaký problém sebaprijatia, sami so sebou sa stotožniť, pomáhali nájsť a identifikovať v sebe tieto komorbidity a potom by sme ich liečili, to by bola skutočná pomoc. Ísť s nimi do detstva, zisťovať, koľko ACEs si v sebe nesú. To je základ. 

Ako to bolo vo vašom prípade?

V mojom prípade som si psychoterapiou pomáhal zbaviť sa svojich ACEs asi dva roky. Niektorí terapeuti mi pomáhali zadarmo, iným za mňa platili ľudia z môjho okolia. Ja sám som nemal žiadne peniaze, istý čas som bol dokonca bezdomovec, totálne som zbankrotoval. Prespával som v malom tiráckom prívese. (Ozýva sa Heyerova žena: skúšal si aj iné veci, ako zmierniť svoju bolesť.) Áno, manželka naráža na to, že predtým som sa niekoľko rokov pokúšal o terapiu po svojom: alkohol, kokaín a podobne.

Keď vám v takom zbedačenom stave lekár oznámi, že potrebujete hormonálnu terapiu, poviete si: Bože, som alkoholik, feťák. Tu je konečne niečo, čo by mohlo zabrať. Ale keby mi ten terapeut namiesto návrhu na tranzíciu povedal: ak vezmeme do úvahy vašu minulosť, mali by ste sa liečiť u psychiatra na mnohopočetnú poruchu osobnosti – nemusel som nikdy brať žiadne lieky, žiadne hormóny, nenechal by som si odrezať žiadnu časť tela a ušetril by som si štyridsať rokov mizérie. Prial by som si, aby mohli byť od toho ušetrení aspoň iní.

Možno teraz zo mňa hovorí Neameričan, ale neprisudzujete traumám z detstva priveľký význam?

Ale mne sa naozaj často stáva, že s ľuďmi, ktorí už tranzíciou prešli, ľutujú to a ozvú sa mi, potom spoločne identifikujeme jeden, dva či tri ACEs. Následne sa traumy zbavia a sami mi potom hovoria, aké ľahké by bolo vyhnúť sa hormonálnej terapii a zákroku, keby mali rozumnejšieho lekára. Tým nehovorím, že každý, u koho spätne diagnostikujeme ACEs, bol alebo je kandidát na zmenu pohlavia. Veľká časť ľudí sa s traumami z útleho detstva nejako sama vyrovná, ďalšia časť končí vo väzení, iní v protialkoholických liečebniach...

Zo skúsenosti odhadujem, ale nemám to podložené štúdiami, že 60 až 70 percent ľudí s rodovou poruchou bolo v detstve sexuálne zneužívaných, obťažovaných, že ich prinajmenšom niekto obchytkával, eroticky hladil. Existuje teória, myslím, že dosť presvedčivá, podľa ktorej sa sexuálne zneužívané deti práve preto chcú zbaviť genitálií, ktoré boli „predmetom“ ich zneužívania. Niekto vás v detstve obťažoval, vám sa to nepáčilo, šup – necháte si odrezať genitálie a už vás nikto obťažovať nebude. Tranzícia je ako ochrana.

Často sa predpokladá, že mladí ľudia, ktorí sa zahrávajú so zmenou pohlavia, sú v skutočnosti latentní homosexuáli, len to nevedia a zmätok v sebe riešia touto cestou.

To je lož. Ja som napríklad homosexuálne sklony nikdy nemal. Proste som trpel následkom tráum z detstva a až ako päťdesiatnik som sa z nich mohol liečiť. Ale je pravdou, že niektoré sexuálne poruchy zvykneme zvaľovať na rodovú dysfóriu. Napríklad autogynefília: mnoho mužov, ktorí sa identifikujú ako ženy, oblečú sa do ženských šiat, pozrú sa na seba v zrkadle, a tým sa sexuálne vzrušia – sú heterosexuáli. Je ich veľa, ale väčšinou si nechcú priznať, že trpia autogynefíliou, a radšej o sebe budú tvrdiť: ja som transgender.

Iný príklad je fetišistický transvestizmus: pri tejto poruche sa muži, menej často ženy, sexuálne vzrušia pohľadom na nejaký prvok oblečenia, typicky na spodnú bielizeň. Tiež sa často považujú za transgender. Ale to nie je pravda. Skutočná žena sa ráno pri obliekaní nevzruší. Sme až posadnutí tým, že robíme z ľudí, ktorí trpia najrôznejšími poruchami, transgender. 

Viete, že človek po tranzícii má 19-krát vyššiu pravdepodobnosť, že spácha samovraždu? A my namiesto toho, aby sme účinne pomáhali liečiť ich komorbídne poruchy, predpisujeme im hormóny, ktoré nepotrebujú, a operujeme ich. Je to celé podvod, jedna veľká lož. Nikomu za celú históriu ľudstva sa nepodarilo zmeniť si pohlavie, ani to nejde. V momente, keď sa spermie muža stretnú v tele ženy s vajíčkom, vzniká muž alebo žena. Do 72 hodín je rozhodnuté. Vaše pohlavie bolo určené a už sa s tým do konca života nedá nič robiť. To je biológia, s ňou žiadna kopa hormónov a operačných zákrokov nič nezmôže. Z toho všetkého logicky vyplýva, že medzi nami nie sú žiadni transsexuáli a transľudia, že nie je žiadna rodová dysfória.

Ale rodová dysfória je dnes základný pojem a predpoklad pre hormonálnu terapiu.

Do roku 2013 sa to vo vplyvných lekárskych časopisoch nazývalo porucha rodovej identity. Čiže lekár, u ktorého ste hľadali pomoc, musel skúmať, aká porucha vás vedie k tomu, že cítite túžbu po takejto zmene. Nové názvoslovie bolo zavedené z dôvodu ľahšieho prístupu k hormónom a k chirurgii. Len čo vám totiž stanovia diagnózu rodovej dysfórie, nič vám nebráni začať brať hormóny ešte v ten deň. A už sa nachádzate na ceste k zákroku.

Z tisícky ľudí, čo sa so mnou podelili o svoje skúsenosti, nikto netrpel skutočnou rodovou dysfóriou, napokon ani ja nie. V skutočnosti dnes nevyrábame transsexuálov, len feminizovaných mužov a maskulinizované ženy. Vieme dosiahnuť, aby muž vyzeral ako žena. Ale ženou sa stať nemôže. A naopak, žena sa nemôže stať mužom. Telesná konštitúcia ženy je odlišná, napríklad má širšie boky ako muž, aby mohla porodiť dieťa. Muž rodiť nemôže, ani nemá v prsiach mlieko, aby mohol dojčiť. Podávaním hormónov ho len odľudšťujeme.

Ak sa názvoslovie zmenilo preto, aby sa ľuďom ľahšie predpisovali hormóny a mohli by ich rýchlejšie poslať na operáciu, čí to bol nápad?

Primárne farmaceutického priemyslu. Každý človek, ktorého získajú pre hormonálnu terapiu, obzvlášť dieťa alebo mladý človek, pre nich predstavuje 100- až 200-tisíc dolárov. Liečbu máte do konca života. Tu nejde o pomoc ľuďom, ale o zisk.

Psychoterapia asi bude lacnejšia ako hormonálna terapia.

Sú to, samozrejme, dva úplne odlišné procesy. Z hľadiska liekov je psychoterapia väčšinou lacnejšia. Veľa týchto porúch si nevyžaduje žiadne lieky, ale dlhodobú psychoterapiu, často až s prekvapivo dobrými výsledkami. Stáva sa dokonca, že človeka, ktorý trpel ACEs trebárs od pätnástich do sedemdesiatich rokov, sa podarí vyliečiť počas jedného terapeutického sedenia.

Je farmaceutický priemysel v USA taký silný, aby bol schopný presadiť pri diagnóze zmenu názvu?

Farmaceutický priemysel je taký silný, že napríklad dokázal presadiť svoju predstavu, ako sa má liečiť covid. Inkasoval od vlády USA a ďalších vlád vo svete desiatky miliárd dolárov. Z nich potom časť prevedie na účet politických strán, v prípade Spojených štátov na účet Demokratickej strany. Farmaceutický priemysel je súčasťou politickej moci a je úplne neuveriteľné, kam to môže viesť. 

Masívne predpisujeme hormonálnu liečbu ľuďom, ktorí ju absolútne nepotrebujú. Ako spoločnosť sme sa rozhodli tisícom mladých ľudí zničiť život, vziať im schopnosť stať sa otcom alebo matkou... Výsledkom operácie u chlapca je, že nemôže mať spermie, u dievčaťa, že už nikdy neporodí dieťa. Proti sebe tu stoja zisky firiem a niečo, čo hraničí až s ohrozením reprodukcie spoločnosti.

Myslíte, že to chcú dosiahnuť – aby sa rodilo menej detí?

Možno, niektorí. Ako je známe, viceprezidentka Kamala Harrisová nedávno hovorila o obmedzení populácie, a keď z toho bol rozruch, Biely dom tvrdil, že chcela povedať: obmedziť nie populáciu, ale znečisťovanie prírody [anglicky polution – pozn. red.]. V poriadku. Ale som si istý, že sú osoby, ktoré si vyložene želajú znížiť počet ľudí na Zemi, napríklad George Soros a niektoré ďalšie osoby zo sveta veľkých peňazí.

Korporátne alebo finančné záujmy sú povedzme jeden motív. Vidíte aj nejaké ďalšie?

Iste, je tu silná túžba zničiť tradičnú rodinu. Tá je ideologická, chcú odstrániť tradičné hodnoty. Síce môžu mať iné ciele ako svet veľkých peňazí a farmaceutický priemysel, ale nakoniec sa dopĺňajú a vo výsledku je to nesmierne silné hnutie. Osobne nechápem, ako môže akýkoľvek poslanec v ktorejkoľvek krajine na svete byť schopný hlasovať za to, aby sa mladým chlapcom na požiadanie odrezávali genitálie a aby sa na požiadanie poškodzovali mladé dievčatá. Je to úplne mimo môjho chápania.

Podsúva sa otázka, či to práve s tým tlakom na umožnenie zmeny pohlavia už v detskom veku neprehnali, či neprekročili červenú čiaru, keď sa už verejnosť rozčúli a prejde do protiútoku.

V Amerike sa akási protiofenzíva už prejavuje, ale sú to zatiaľ väčšinou len malé enklávy odporu. Nedávno som vystupoval pred združením rodičov v jednom menšom meste. Sto ľudí si ma prišlo vypočuť, ale vonku demonštrovalo tristo ďalších proti mne. Pritom hlásanie tejto loby je úplne a viditeľne scestné. Za mňa najväčší lekársky podvod, čo si pamätám. Ale totálne. A napriek tomu to presadzujú vlády, podporujú celebrity.

Ako rozšírená je dnes v Amerike túžba po zmene pohlavia?

Čísla nepoznáme, ale s istotou môžem povedať, že po roku 2013 (od zmeny názvoslovia) počet prípadov raketovo rastie. V roku 2014 takmer neboli v Amerike rodové kliniky. Medzitým sú všade, skutočne. Veľká známa organizácia Plánované rodičovstvo [Planned Parenthood – mimovládna skupina za právo ženy na potrat – pozn. red.] dnes rozdáva hormóny doslova ako pečivo. Tu si našli nové pole pôsobnosti. Je to strašné a neuveriteľné, že sme v Amerike schopní zaobchádzať s deťmi takýmto spôsobom. Ochrancovia zvierat sú s ochranou psov a mačiek ďalej, než sme s ochranou detí. Chce sa mi z toho plakať. O zmene pohlavia u detí sa dnes učí v štátnych školách, dokonca už v škôlke. Rozdávajú deťom inštrukcie, ako na to.

S akou úspešnosťou?

Spoľahlivé čísla nemá nikto. Ale z rôznych štúdií vyplýva, že v amerických verejných školách sa dnes k LGBTQ+ hlási niečo medzi tretinou a polovicou žiakov. Čo neznamená, že každé tretie alebo každé druhé dieťa si zmení pohlavie, no na druhej strane to poskytuje istý obraz o miere indoktrinácie na školách. Dôsledky vidím vo svojej práci. Jeden z mladíkov (ktorí nás kontaktujú) mi rozprával, že v pätnástich sa stal závislým od pornografie, a síce od transgenderovej pornografie. V osemnástich podstúpil operáciu –prepadol totiž predstave, že závislosťou od pornografie sa mu zmenil rod. Kontaktoval ma, vtedy mal devätnásť, so slovami: pripadám si ako frankensteinovské monštrum, môžete mi, prosím, pomôcť s detranzíciou?

Máme doslova tony príbehov dievčat, ktoré prepadli TikToku do takej miery, že chcú žiť výlučne na internete – a začnú sa obliekať do opačného odevu, identifikovať sa ako transgenderové osoby, len aby získali väčšie publikum a zarobili trochu peňazí. Asi pochopíte, prečo mi prekáža, keď prezident Biden v takejto situácii pokojne vyhlási: osemročné deti by už mali mať povolenú hormonálnu terapiu a operáciu. A inštaluje do štátnych funkcií ľudí, ktorí majú dohliadnuť na zmenu politiky. Ten keby sa mi dostal do rúk.

https://www.youtube.com/watch?v=9lpkrPLHHHY

Prečo to Biden robí? Je už starý a donedávna bol v kultúrnych otázkach pomerne konzervatívny.

Sú za tým peniaze. Robí to pre stranu. Kedykoľvek vyhlási niečo na podporu LGBT agendy, tečú do Demokratickej strany peniaze od veľkých darcov. Prezident môže svojej strane zarobiť milióny dolárov za deň, stačí nejaký vhodný výrok. Ide o nepredstaviteľné peniaze, stovky miliónov dolárov. Pre vašu predstavu: keď ja idem svedčiť na súd v nejakej kauze zmeny pohlavia, svedčím, samozrejme, zadarmo. Protistrana má skupinu ľudí, ktorí dostávajú až 80-tisíc dolárov ročne len za to, aby boli k dispozícii, kedykoľvek bude treba svedčiť v prospech zmeny pohlavia.

Z čoho vlastne pozostáva návrat k pôvodnej identite, detranzícia?

Smutné je, že svoje pohlavné orgány už späť nedostanete. Jediné, čo môžete urobiť, je návrat do reality aspoň mentálne. V Srbsku je istá klinika, ktorá sa špecializuje na rekonštrukciu genitálií, jazdia tam ľudia z celého sveta. Problém je, že nové genitálie nefungujú, ako hovorím, sú skôr ako ozdoba na vianočný stromček. Táto ujma sa už nedá zvrátiť. Svoje poslanie – a mám 82, dlho už tu nebudem – beriem tak, že mám zabrániť čo možno najviac prípadom, keď sa ľudia zbytočne mrzačia a potom to ťažko ľutujú.

Najvyšší správny súd v Česku v podstate z konzervatívnych pohnútok rozhodol, že na zmenu pohlavia v občianskom preukaze je chirurgický zákrok nutný. Keď vás teraz počúvam, napadá mi, či by nebolo lepšie tú podmienku chirurgického zákroku zrušiť, aby sa navrátilci mohli vracať nepoškodení.

Áno. Až na to, že by sa vôbec nemalo povoľovať meniť si rod. Bodka. Veď to ničí rodiny, jednotlivých ľudí.

Tu vám niekto namietne, že sú aj ľudia, ktorým zmena pohlavia pomohla a po tejto zmene sa cítia lepšie. Tým by ste tú zmenu k lepšiemu zakázali?

Mňa kontaktujú ľudia, ktorí zostávajú v novej identite, a napriek tomu zmenu ľutujú – pätnásť, dvadsať, niekedy aj štyridsať rokov po operácii. Asi by som povedal, že v živote každého človeka po tranzícii najskôr prichádza obdobie, keď sa cíti lepšie až skvele. Mne sa tiež niekoľko prvých rokov, keď som bol Laura, darilo. Prestal som piť, skončil som s drogami, napokon – odvtedy som čistý. Ale rovnako raz v živote človeka po tranzícii príde chvíľa, keď tú zmenu začne ľutovať. Ľuďom, ktorí si zmenu pohlavia pochvaľujú, hovorím: ešte ste nedošli k poslednej kapitole príbehu. Ste v piatej z desiatich. Ja poznám aj tú záverečnú.

Walt Heyer (1940)

Rodák z Los Angeles. Ako dvadsaťdvaročný sa oženil, s manželkou mali dve deti. Pracoval ako dizajnový inžinier firmy North American Aviation Automatics (NAAA), ktorá bola zmluvným partnerom NASA, a Heyer sa v rámci NAAA podieľal na vesmírnom programe Apollo. Neskôr získal manažérsku funkciu v americkej pobočke Honda Motor. Rozpadla sa mu rodina, zmenil pohlavie a v rokoch 1983 – 1991 bol Laurou Jansenovou. Vyštudoval psychológiu, pracoval vo federálnej agentúre pre poistenie vkladov, vrátil sa k mužskej identite, pred 26 rokmi sa druhýkrát oženil. Posledných pätnásť rokov je antitransrodovým aktivistom. Prevádzkuje webovú stránku Sexchangeregret.com. Žije v Severnej Karolíne.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.