Konzervatívci a katolíci sa vzdali skôr než im dal svet za pravdu, chýbajú im lídri

„Katolícky svet nemá žiadnych zástupcov. Nevyformoval intelektuálov ani politikov. Ak sa dnes pozrieme na katolícke myslenie v Taliansku, zistíme, že takmer neexistuje. Je mimo všeobecnej rozpravy a nemá vplyv v médiách,“ píše tamojší novinár Andrea Gagliarducci a sčasti z toho viní pápeža Františka. Podľa žurnalistu sa katolíci zosvetšťujú vo svojom jazyku: dôkazom je prejav talianskeho premiéra a „oddaného“ katolíka Maria Draghiho, proti ktorému mali ostro vystúpiť katolícke médiá.

Ako povedal pápež František: „Prírodné tragédie sú odpoveďou Zeme na naše zlé zaobchádzanie. A myslím si, že keby som sa spýtal Pána, čo on nato, nemyslím si, že by mi povedal, že je to dobrá vec: boli sme to my, kto zničil Pánovo dielo.“ Citát nepochádza z homílie ani z prejavu vysokého preláta, ale z prejavu talianskeho premiéra Maria Draghiho, keď sa pred Senátom predstavil so žiadosťou o dôveru jeho vláde. Citát hovorí veľa vecí a otvára širšiu úvahu.

Draghiho popisovali ako „oddaného“ katolíka, vyzdvihovali jeho formáciu v jezuitskej škole, jeho blízkosť k Vatikánu, dokonca sa zdôraznilo, že pápež František ho vymenoval za člena Pápežskej akadémie vied hneď ako skončil vo funkcii predsedu Európskej centrálnej banky a znovu pripomínal prejav, ktorý predniesol minulý rok na stretnutí hnutia Communione e Liberazione v Rimini, čo bol akýsi jeho programový manifest.

Pokiaľ však ide o výber citátu od pápeža Františka, Draghi nenájde nič lepšie ako pasáž týkajúcu sa ekológie. A je to jasná voľba. Pretože vo svojom prejave pred Senátom – prečítajte si ho a uveríte – Draghi hovoril o ekonómii, ale nikdy nehovoril o demografii. Nikdy nehovoril o otázke života, ktorá je tiež základom pre obnovu krajiny, ale skôr hovoril o rovnosti pohlaví. Nikdy nehovoril o rodine. Najskôr si nárokoval legitimitu svojej vlády, teda vyzval na jednotu, aby sme mohli čeliť kríze, a potom predložil svoju agendu, ktorá je tiež „zelená“, s poznámkou, že problém životného prostredia by mohol byť príčinou pandémie COVID-19. Nebol to prejav katolíckeho politika. Nemohol a nemal byť.

Cirkev nevyformovala intelektuálov ani politikov

Táto téma nie je nepodstatná. Katolícky svet nemá žiadnych zástupcov. Nevyformoval intelektuálov ani politikov. Ak sa dnes pozrieme na katolícke myslenie v Taliansku, zistíme, že takmer neexistuje. Je mimo všeobecnej rozpravy a nemá vplyv v médiách.

Avšak je to preto, lebo samotné katolícke myslenie sa prispôsobilo sekulárnej agende, či skôr sekulárnemu jazyku prisúdilo väčší význam ako jazyku, ktorý katolicizmus rozvíjal po celé storočia. Jazyk, ktorý sa zameriava, ako hovorí Biblia, na pomoc „chudobnému, sirote, vdove“ (teda tým posledným v spoločnosti), ale vychádza z veľmi silného predpokladu, že je to Boh, kto dáva život a ten sa odovzdáva v rodine.

Politika vstupuje do cirkvi a deformuje ju. Pretože starostlivosť o spoločný domov, pozornosť k migrantov či podpora chudobných sú všetky „predposledné“ príčiny. Každý má rád cirkev, ktorá pomáha núdznym. Pomáha štátu, zbaví všetkých zodpovednosti. A v skutočnosti Draghi vo svojom prejave cituje aj údaje katolíckej charity, čím im dáva legitimitu.

Keď má však cirkev hovoriť o posledných veciach počnúc ochranou života a dôstojnosti každého človeka, je vždy umlčaná. Samozrejme, nie je to len vinou pápeža. Je potrebné uznať, že pápež František použil veľmi tvrdé slová na odsúdenie potratov, na obranu rodiny. Jeho prejavy pre Európu vždy naznačujú demografický problém takmer pastoračným spôsobom, no presvedčivo.

Myšlienka politického, konkrétneho, pragmatického jazyka hraničiaceho s cynizmom však naďalej zostáva aj u pápeža Františka, čo preniká do jeho spisov, do jeho myšlienok. Pápež František je prvý, kto verí v cirkev hlboko prítomnú v tejto oblasti – je poľná nemocnica, ako sám hovorí. Možno si neuvedomuje, že poľná nemocnica je vždy v stave núdze a nemôže poskytnúť lieky a riešenia, ale iba všelieky. Pre katolíka je však Kristus liekom, Kristus je riešením. Toto nie je dočasný okamih.

Ak sa pozriete na cirkev v zrkadle, ak sa pozriete na cirkev podľa očakávaní ostatných, vidieť cirkev, ktorej slová sú zbavené významu. Všetko je odkresťančené napriek tomu, že je to hlboko kresťanské. Kristus mizne z obzoru.

„Pouličný pápež nehovorí ako kňaz“

Naozaj chce cirkev takto vnímať samu seba? Nejde len o slová pápeža, ale aj o spôsob, akým samotné katolícke médiá hovoria o živote, histórii, dielach. Pre mnohých je pápež viac ako čokoľvek iné ospravedlnením, odôvodnením toho, že nikto sa skutočne nechce zaviazať a hľadať praktické, konkrétne, pravdivé a kresťanské riešenia.

Platí to pre politikov, platí to vo všetkých oblastiach. Nestačí sa hrať so slovami. Musíte byť intelektuáli, politici, ekonómovia. Treba vedieť analyzovať, vypracovávať a urobiť veci z kresťanského hľadiska. A to dnes v katolíckom svete bohužiaľ chýba.

Nakoniec sa všetko zredukuje na hľadanie, ktoré nevedie k ničomu. V dňoch hneď po Draghiho prejave o vyslovení dôvery napísal kňaz Antonio Spadaro, šéfredaktor (jezuitského časopisu) La Civiltà Cattolica, úvodník v denníku Fatto Quotidiano, v ktorom vysvetlil, že „pouličný pápež nehovorí ako kňaz“.

V článku sa okrem popisu komunikačného spôsobu pápeža Františka vyníma myšlienka, že nájsť nový jazyk znamená, že sa musíme akosi zbaviť jazyka, ktorý poskytol chrbtovú kosť pre život cirkvi: „teologický jazyk riskuje, že sa stane produktom slabosti západného Logos“.

V praxi by teológia mohla spôsobiť nedorozumenia, zatiaľ čo inštinktívny jazyk založený nie na slovách, ale na gestách (ďalší obraz z článku otca Spadara) nemusí vytvárať nedorozumenia, pretože je bližší srdcu ľudí. Páter Spadaro dokonca zachádza tak ďaleko, že hovorí, že pápež František nevystúpi s prejavom, ale s útržkami prejavu, ako sú útržky milostného diskurzu (francúzskeho semiotika) Rolanda Barthesa.

Ide o to, že Barthes bol podľa mňa dosť vystrašený z jazyka a taký vystrašený myšlienkou, že by mal spraviť niečo plné v skutočnom románe, že napísal „Fragmenty milostného diskurzu“. Nevie hovoriť o láske, a tak ju rozdrobí. Nie je to ani kubizmus. Je to cvičenie vo veľkom štýle.

Porovnávať prejav pápeža s rečou Barthesových fragmentov by preto mohlo naznačovať, že pápež neverí v to, čo hovorí, ale hrá sa s tým. A koniec koncov to, že slová vysloví, trochu zrádza príkaz evanjelia hovoriť „áno, áno, nie, nie“, pretože „zvyšok pochádza od zlého“. Povedať, že nehovoríte ako kňaz, v podstate znamená, že chcete byť nepochopený v mene dialógu, v ktorom sa stráca identita.

Konzevatívci sa vzdali predtým, než im dal svet za pravdu

Problém je v tom, že mnoho katolíkov si myslí, že tento dialóg – alebo skôr dialóg vedený týmto spôsobom – je nevyhnutný: princípy možno dať bokom a sú tiež zbytočné. A pragmatické prejavy sú jediné, na ktorých záleží.

To je presne to, čo chce svet, aby si katolíci mysleli. A práve to je základný problém, že Draghi môže citovať pápeža Františka iba o ekologických údajoch, a katolícky svet namiesto toho, aby upozornil na nedostatky prejavu, tento prejav vyvýšil, lebo citoval pápeža, ale nezvážil myšlienky, ktoré sú základom katolíckej náuky.

A tak sa vracia proroctvo filozofa Gianniho Vattima spred niekoľkých rokov v denníku Corriere della Sera:

„Vy katolíci ste sa nebojácne bránili takmer dve storočia obliehaniu zo strany modernosti. Vzdali ste sa tesne predtým ako vám svet dal za pravdu. Ak by ste vydržali ešte chvíľu, ukázalo by sa, že práve vy konzervatívci ste boli „aktualizovaní“ proroci postmodernej budúcnosti. Škoda. Dám vám radu od neveriaceho: ak (sa) naozaj chcete znova meniť, obnovte sa, nereformujte. Ak sa vrátite k tradícii, ktorú vám všetci závidia a ktorú ste zahodili, budete viac ladiť s dnešným svetom, vyjdete z nepodstatnosti, do ktorej ste sa nakoniec dostali tým, že ste sa „aktualizovali“ neskoro. A s akými výsledkami? Koho ste obrátili, odkedy ste sa nás pokúsili dobehnúť na nesprávnej ceste? “

Toto je dnes zrejme veľká otázka a mala by otriasť svedomím katolíckych komunikátorov.

Text vychádza s láskavým dovolením talianskeho novinára Andreu Gagliarducciho. Preklad a editácia: Bohumil Petrík