Uzavretím bohoslužieb počas pandémie sa Slovensko zaradilo medzi výnimočné miesta v Európe, ktoré v mene boja proti COVIDU-19 neváhali až takto drakonicky obmedziť náboženskú slobodu. Na Slovensku sa to vnímalo ako súčasť uzavretia podnikov, reštaurácií či fitnescentier – a takto to vnímala aj časť domácich politických elít.
Mnohé európske súdy však zatvorenie kostolov, predstavujúce obmedzenie náboženskej slobody, považujú za vážny zásah do základných práv a slobôd, ktorý nemožno dávať na rovnakú úroveň ako obmedzenie spočívajúce v obmedzenom prístupe do nákupných centier.
Pracujete najmä ako advokát v súkromnej právnickej kancelárii, ktorej ste partnerom. Ako ste však nadviazali spoluprácu s Jánom Figeľom, v ktorého mene ste podali podnet na Európsky súd pre ľudské práva?
S Jánom Figeľom spolupracujeme už dlhšie, od čias, keď vykonával funkciu predsedu KDH. Obrátil sa na mňa aj v roku 2021, keď počas pandémie došlo k úplnému uzavretiu kostolov, v ktorých sa nesmeli vykonávať sväté omše. Takéto opatrenie sa mu nepozdávalo, rovnako ako ani jeho prirovnávanie k zatváraniu obchodných prevádzok. Spolu s Maricou Pirošíkovou, expertkou v ľudskoprávnej oblasti, s ktorou na prípade aj naďalej spolupracujem, sme vyhodnotili existujúcu právnu situáciu a na jej základe sme sa so sťažnosťou priamo obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Prečo priamo Štrasburg?
Z dôvodu, že vládou prijaté proticovidové opatrenia nebolo možné zo strany Jána Figeľa napadnúť na slovenských súdoch. Naša advokátska kancelária zastupuje Jána Figeľa, ktorý figuruje ako sťažovateľ.
V akom stave je konanie?
Štrasburský súd začal koncom roka 2022 vo veci konať. V priebehu tohto roka sa k podanej sťažnosti vyjadrila vláda Slovenskej republiky. Momentálne spracúvame k vyjadreniu vlády právne stanovisko.
Štrasburg teda naznačuje, že úplné zablokovanie bohoslužieb mohlo predstavovať zásah do náboženskej slobody?
Zatiaľ k tejto otázke nezaujal stanovisko, dôležité však je, že podanú sťažnosť neodmietol. Minimálne našu sťažnosť vyhodnotil tak, že sa ňou treba zaoberať.
V Európe je niekoľko krajín, ktoré chceli zaviesť zákaz bohoslužieb, ale domáce ústavné súdy im to neschválili...
V Škótsku najvyšší súd zrušil zákaz bohoslužieb. S ohľadom na ťažiskový charakter svätej omše pre život veriacich odmietol ako nedostatočnú náhradu spočívajúcu v možnosti online účasti na bohoslužbách. Úplný zákaz bohoslužieb neprešiel testom ústavnosti ani pred ústavnými súdmi v Nemecku a vo Francúzsku. Vo Francúzsku súd pritom odmietol klásť zásahy do náboženskej slobody na rovnakú úroveň so zákazmi navštevovať reštaurácie alebo divadlá.
Čo na to však hovorí slovenská súdna prax?
Meritórna rozhodovacia prax slovenských súdov k zákazu bohoslužieb počas pandémie – až na jednu výnimku – neexistuje. Vo všeobecnosti však platí, že v našom právnom poriadku sa nerozlišuje medzi základnými právami a slobodami. Neexistuje v nich právna hierarchia. Ústavný súd opakovane konštatoval, že sú si všetky rovnocenné. Podľa medzinárodných dohovorov to tak ale úplne nie je, a to pokiaľ ide o možnosti obmedzovania niektorých základných práv a slobôd v krízových situáciách. Náboženská sloboda patrí pritom práve medzi tie základné práva a slobody, ktorých obsah vrátane možnosti ich obmedzovania by sa počas krízových situácií nemal meniť... Vyplýva to priamo z medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorým je Slovenská republika viazaná. Na Slovensku sa však tejto okolnosti nedostáva zodpovedajúcej právnej pozornosti.
V tomto kontexte sú preto významné spomínané rozhodnutia ústavných súdov z iných krajín. Tie pritom, už len tým, že boli vydávané, zároveň potvrdzujú aj to, že iné európske krajiny nebránili prieskumu vnútroštátnych protipandemických opatrení vlastnými súdmi.
U nás to možné nebolo?
Bohužiaľ, na Slovensku to možné nebolo. Protipandemické opatrenia sa totiž prijímali takým spôsobom, že ich nebolo možné napadnúť zo strany občanov na súde. Mohol ich napadnúť iba generálny prokurátor, skupina poslancov, vláda či prezidentka. Treba pritom uviesť, že na začiatku pandémie boli občania oprávnení napadnúť opatrenia Úradu verejného zdravotníctva na správnom súde (čo konštatoval Ústavný súd avšak bez toho, aby k tomu existovala príslušná legislatíva, ako tomu bolo napríklad v Českej republike). Slovenská republika však na jeseň roku 2020 legislatívu sprísnila tak, že im túto možnosť odňala. Keďže pritom išlo o opatrenia, ktoré zasahovali do základných práv a slobôd, Slovensko bolo povinné pripustiť voči nim účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnymi súdmi. Nakoľko sa tak nestalo, porušilo tým podľa nášho názoru Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ako však argumentujete na európskych súdoch?
Využívame všetku použiteľnú judikatúru. Viac by som sa však k tomu, s ohľadom na to, že ide o živý prípad, bližšie nevyjadroval. V každom prípade zastávame názor, že meritórne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v našej veci môže mať charakter precedensu aj pre iné krajiny.
Znamená to, že Úrad verejného zdravotníctva sa pri vydávaní pandemických vyhlášok akoby vyňal spod práva, ktoré by dokázalo kontrolovať ich súlad s Ústavou?
Ako som spomínal, súdy nemali právomoc posudzovať zákonnosť či ústavnosť prijatých opatrení na základe žalôb či sťažností občanov. Možnosť súdnej kontroly protipandemických opatrení bola preto zásadne obmedzená.
Podnet zároveň išiel aj na našu domácu Generálnu prokuratúru. Ako to dopadlo tam?
Generálny prokurátor v čase nášho podnetu podal na Ústavný súd SR návrh na začatie konania ohľadne predĺženia núdzového stavu z marca 2021. Nakoľko s týmto svojím podaním na Ústavom súde neuspel, náš podnet odložil, aj keď pritom prezentoval svoje výhrady k ústavnosti postupu vlády či Úradu verejného zdravotníctva.
Ústavný právnik Radoslav Procházka povedal, že naša vláda cez covidové obdobie pri obmedzovaní občianskych práv síce presadzovala podobné opatrenia ako iné štáty v Európe, ale na rozdiel od iných vlád si nerobila starosti s ich zákonným zdôvodnením. Súdy sa tak nemali čoho chytiť, ak by chceli preverovať ich súlad s Ústavou. Za normálnych okolností by tak mali konštatovať svojvôľu a opatrenie zrušiť.
Áno, ale tu sa vychádza z rôzneho prístupu, ako sme sa bavili už skôr. V iných krajinách to bolo tak, že príslušný úrad prijal opatrenia, ktoré boli preskúmateľné domácim súdom. Ak pritom štátny orgán obmedzí základné právo alebo slobodu, má svoje rozhodnutie v zmysle procesných princípov logicky odôvodniť a na základe dôkazov vysvetliť, prečo boli opatrenia nevyhnutné.
Na Slovensku bola odlišná situácia. V princípe sa ako právny základ pre opatrenia použilo špecifické uznesenie vlády, ktorého prijatie bolo odôvodnené predkladacou správou s doplňujúcimi podkladmi, nie štandardným odôvodnením, na ktoré sa vzťahujú podstatne prísnejšie kritéria. Rovnako aj Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva, ktorá má povahu všeobecne záväzného právneho predpisu, následne iba nadväzovala na uznesenie vlády.
Podrobné zdôvodnenie, ktoré by odôvodňovalo obmedzenie napríklad náboženskej slobody na základe dôkazov a odborných stanovísk, na Slovensku neexistovalo. To by sa dalo považovať za právnu svojvôľu. S týmto výrokom pána Procházku teda súhlasím.
Neznamená to potom, že sme tu mali pri prijímaní pandemických opatrení vlastne stav bezprávia?
Tak by som to nenazval, keďže postup bol v zásade legálny. Len nebol taký precízny, ako by si to požiadavky na ochranu základných práv a slobôd, ako aj Ústava, vyžadovali.
Procházka tiež povedal, že súdy by vzhľadom na neexistujúce zdôvodnenie pandemických opatrení mohli reagovať a konštatovať svojvôľu. K tomu však nedošlo. Procházka naznačil, že sa to báli urobiť, keďže sa obávali, že sa preto rozsype celý zdravotný systém. Radšej to preto nechali tak.
Viem si predstaviť takúto motiváciu v prístupe k danej problematike zo strany Ústavného súdu. Napokon, naznačuje ho aj jeho stanovisko k vážnemu právnemu problému, na ktorý je potrebné poukázať. Na Slovensku platí ústavný zákon č. 227/2002 o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. V tomto ústavnom zákone je presne stanovené, ktoré základné práva a slobody možno počas núdzového stavu vyhláseného z dôvodu pandémie obmedziť.
Verte alebo nie, ústavodarca medzi základné práva a slobody obmedziteľné počas pandémie nezahrnul náboženskú slobodu. Samotný ústavný zákon teda nepredpokladal, že by sa v čase pandémie mohla obmedziť náboženská sloboda. Napriek tomu náboženská sloboda prijatými opatreniami obmedzená bola. Štát ju obmedzil v rámci obmedzenia slobody pohybu.
Ústavný súd sa k tejto okolnosti považoval za potrebné vyjadriť v rozhodnutí, ktorým nevyhovel už spomenutému návrhu generálneho prokurátora, ktorým spochybnil predĺženie núdzového stavu z marca 2021. Podľa Ústavného súdu štát môže obmedziť cez jedno základné právo (v danom prípade slobodu pohybu) aj ďalšie základné práva, ktorých obmedzenie ústavný zákon v čase pandémie nepredpokladá. Dôvodom je potreba zabezpečenia efektívneho boja s pandémiou. Práve z tohto benevolentného prístupu, s ktorým sme sa pri rozhodnutiach súdov z iných krajín nestretli, možno usúdiť, že sudcovia nemali veľkú ochotu zasahovať do protipandemických opatrení. Či sa však sudcovia báli zodpovednosti za kolaps zdravotného systému, k tomu sa vyjadriť nedokážem. V každom prípade v iných krajinách, v ktorých boli protipandemické opatrenia rušené, ku kolapsu zdravotníctva nedošlo.
Mohli sa však súdy na tento problém pripraviť?
Súdy môžu postupovať iba tak, ako im to umožňuje legislatíva prijímaná zákonodarnou mocou. To platí aj pre ich rozhodovaciu činnosť počas krízových situácií. Právna úprava regulujúca takéto situácie bola pritom prijímaná v čase, keď sa nedali presne odhadnúť dosahy pandémie na spoločenské vzťahy, pričom pripomínam, že ústavný zákon, ktorý som spomínal, bol prijatý v roku 2002.
Prvá vlna pandémie nás preto určite zastihla legislatívne nie dostatočne pripravených. Určitá zhovievavosť zo strany súdnej moci preto bola určite na mieste. To však bolo v prvej polovici roku 2020. My sa, s ohľadom na podanú sťažnosť, ale bavíme o konci roka 2020 a o roku 2021, keď už štát mohol a mal zohľadniť skúsenosti z prvej vlny pandémie pri svojej legislatívnej činnosti, ako aj pri prijímaní opatrení. Za tejto situácie už na prílišnú zhovievavosť najmä zo strany Ústavného súdu priestor nebol s tým, že aj k otázke svojvôle, o ktorej sa bavíme, mohol pristúpiť odlišne.
V Nemecku vtedajšia kancelárka Angela Merkelová povedala, že nad zákazom bohoslužieb ani neuvažujú, pretože by to narazilo na ústavné a ľudskoprávne princípy, ktoré sú v Nemecku vzhľadom na minulosť nedotknuteľné. Mala pravdu?
Podľa môjho názoru pravdu mala, aj keď mi nie je známy kontext tohto jej vyjadrenia, keďže, ako som spomínal, Spolkový ústavný súd sa so zákazom bohoslužieb v Nemecku zaoberal. Bez ohľadu na to sa tu však dostávame k širšej téme, ktorá už nie je len o náboženskej slobode, ale všeobecne o úcte k základným právam a slobodám. Nemecko v dôsledku kolapsu Weimarskej republiky a následných hrôz druhej svetovej vojny založilo svoju Ústavu aj na tom, že základné práva a slobody sú nezrušiteľné. Na Slovensku takýto prístup k základným právam a slobodám absentuje, čo zrejme súvisí aj s naším vzťahom k vlastnej štátnosti. Niekedy mám pocit, že úpravu základných práv a slobôd máme v našej ústave len z dôvodu, že je obsiahnutá aj v ústavách iných krajín. Akoby sme ju ani nevnímali ako civilizačný výdobytok, ktorý by sme mali chrániť voči štátnej moci.
Potvrdzuje to u nás aj medzi odborníkmi rozšírený názor, podľa ktorého je možné ústavným zákonom meniť čokoľvek. Akoby základné práva a slobody nemali hlbší prirodzenoprávny základ, ktorý pozitívnoprávnu úpravu presahuje.
Prebehla u nás v tomto smere odborná diskusia?
U nás sme sa k takejto diskusii ani len nedostali. Vláda jednoducho rozhodla o obmedzení základných práv a slobôd počas pandémie a Ústavný súd rozhodnutia vlády akceptoval.
Nie je to aj tým, ako hovorí starý rímsky princíp, že „právo vychováva“? Ja som sa bežne stretával s tým, že ľudia považovali bohoslužby za rovnaké obmedzenie, ako bolo zatvorenie kín, divadiel, reštaurácií či dokonca fitnescentier. Ak jedni nesmú chodiť do kina, prečo by iní mali mať dovolené zabávať sa v kostole. Akoby to bolo čosi rovnocenné. Ak potom ani Ústavný súd nerozlišuje medzi základným právom a obmedzením slobody nakupovať, nevychádza to z našej mentality, ktorá vzájomne ovplyvňuje aj uvažovanie súdov?
Aj ja som sa stretol s týmto prístupom. Zákon č. 355/2007 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia umožňuje z dôvodu ochrany verejného zdravia zakázať hromadné podujatia. Priamo nespomína zákaz bohoslužieb v kostoloch. V záujme presadenia protipadnemických opatrení sa preto prijal výklad, ktorý aj bohoslužby považoval za hromadné podujatie. A práve tým sa bohoslužby do určitej miery diskreditovali, keďže sa ocitli na úrovni fitnescentier. Mnohí ľudia to následne tak aj vnímali, právo ich k tomu, ako vravíte, „vychovalo“. Najmä sekulárne zmýšľajúci ľudia. Fitko a kostol je to isté, je to len iný druh voľnočasovej aktivity, tak v čom je problém?
Prečo nám chýba takéto základné pochopenie a porozumenie ľudskoprávnych princípov?
Myslím, že je to dôsledok desaťročí komunizmu, ktorý sa snažil vymazať historické vedomie a tradície. Jedným z dôsledkov je aj chabé spoločenské porozumenie pre kľúčové ústavné princípy.
Na druhej strane, keď ide o ľudské práva, nedalo sa veľmi nadväzovať ani na predchádzajúci režim vojnovej Slovenskej republiky...
To určite nie. Skôr ide o to, že u nás od cyrilometodských čias a po celé obdobie Rakúsko-Uhorska prebiehal istý kontinuálny vývoj, v ktorom sa štát budoval na kresťanskom základe. To do veľkej miery platilo aj počas prvej Československej republiky s tým, že v priebehu posledných storočí sa do popredia dostával aj koncept ľudských práv, ktorý podľa môjho názoru nie náhodou vznikol práve v kresťanskej časti sveta. Vojnové obdobie bolo v tejto súvislosti skôr krátkou aj keď veľmi tragickou epizódou.
Komunizmus sa však pokúšal založiť nové chápanie štátu aj spoločnosti a prostredníctvom školstva sa snažil úplne zdiskreditovať naše dejiny. Tomuto agresívnemu vývoju sme boli vystavení 40 rokov a jeho dôsledky pociťujeme dodnes. K tomu pristupuje neexistencia vlastnej štátnosti v minulosti. Jednoducho, akoby nám chýbali korene, o ktoré by sme sa opreli v ťažších časoch, a rovnako aj vedomie, koľko úsilia bolo potrebné v našom civilizačnom priestore vynaložiť na to, aby sa podarilo presadiť fundamentálne práva a slobody. My ku garanciám základných práv a slobôd pristupujeme príliš ležérne a ľahkovážne. Je celkovo smutné si uvedomovať, že náš vzťah k histórii, a teda aj vlastnej identite, je aj v porovnaní s Maďarskom či Poľskom veľmi slabý. Akoby sme my Slováci žili v tejto oblasti nie 1 300, ale len posledných 30 rokov.
U nás platí presvedčenie, že cirkev má akési privilégiá a dešpekt k náboženskej slobode bol zrejme aj odrazom odporu voči nej. Aj televízia Markíza mala počas pandémie populistickú reportáž o tom, ako si cirkev vyžaduje otvorenie bohoslužieb na úkor iných „prevádzok“. Nemecký príklad však ukazuje, že to nie je o privilégiách, ani o náboženskej slobode, ale o ľudských právach ako takých.
Presne tak. Určite by sme sa nemali rozprávať o nejakých privilégiách, ale o základných právach garantovaných Ústavou. Aj spomínaná relácia v Markíze len dosvedčuje, že naša citlivosť na porušovanie základných práv a slobôd je na veľmi nízkej úrovni. Treba opakovane prízvukovať, že ide o hodnoty, na ktorých je naša spoločnosť postavená, a preto by sme za ne mali bojovať a štátu dovoliť ich obmedzenie iba v naozaj nevyhnutnom rozsahu s prihliadnutím na všetky okolnosti.
Slovenskí biskupi počas pandémie poslušne spolupracovali so štátom, no keď sa neskôr ozvali proti zákazu bohoslužieb, argumentovali aj tým, že liturgia je vrcholom života cirkvi a zároveň prameňom všetkej jej sily. To malo posilniť pozíciu, že úplný zákaz bohoslužieb neobmedzuje náboženstvo len v akomsi okrajovom aspekte, ale v samotnom jadre vyznávania kultu, a tým fakticky likviduje náboženskú slobodu v podstatnom aspekte. Naopak, ministerstvo spravodlivosti to videlo len ako čiastočné obmedzenie. Čo na to hovorí právne hľadisko?
Samozrejme, musí sa brať ohľad na to, ako sa liturgia vníma, a to nielen v katolíckej cirkvi, ale aj v pravoslávnej. Na túto okolnosť prihliadal už spomínaný súd v Škótsku. Nedá sa povedať, že by došlo k úplnej derogácii náboženskej slobody, pretože naša Ústava hovorí, že náboženské presvedčenie sa môže praktizovať aj individuálne. Realizovali sa streamované omše, existovala teda snaha kompenzovať zákaz verejných bohoslužieb. Nič to však nemení na tom, že ich zákaz predstavoval výrazný zásah do náboženskej slobody, ktorá obsahuje aj právo ju prejavovať verejne, ktorý sa derogácii približoval. Veríme, že povahu takéhoto zásahu do náboženskej slobody vyhodnotí vo svojom rozsudku štrasburský súd.
Faktom je, že COVID-19 sa šíril poľahky vzduchom aerosólovým spôsobom, mal vysoký faktor nákazlivosti. Kostoly sú na Slovensku plnšie ako v západnej Európe, pričom ich navštevujú v nadpriemernej miere starší, teda voči chorobe rizikovejší ľudia. Navyše v ňom trávia počas bohoslužby celú hodinu v statickej pozícii voči ostatným veriacim. Na začiatku pandémie sa tak javilo ako rozumné, ak sa omše zavreli spolu s ostatnými rizikovými miestami. Čo na to hovorí Ústava pri takýchto okolnostiach?
Ústava predpokladá, že náboženskú slobodu je možné obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Musí byť však zachovaná nevyhnutnosť a musí to byť realizované riadnym zákonným spôsobom. V Ústave sa teda nachádza právny predpoklad, že právo na náboženskú slobodu bude, povedzme, v záujme ochrany verejného zdravia obmedzené. Ak by sa však malo pristúpiť k úplnému zákazu, tak nejde len o obmedzenie. Akékoľvek obmedzenie musí v každom prípade spĺňať podmienku nevyhnutnosti, a tá musí byť preukázaná. V tom čase už prebiehalo testovanie, a ak by sa na omšiach zúčastňovali len ľudia s platným testom do 24 hodín, alebo tí, ktorí prekonali covid, riziko by sa podstatne znížilo. Realizovali sa tiež hygienické opatrenia. Nerozumiem, prečo by za takýchto okolností nemali byť verejné bohoslužby umožnené.
Do úvahy treba brať aj to, že sme v záujme ochrany verejného zdravia na Slovensku pristúpili k hromadnému testovaniu. To prvé bolo začiatkom novembra 2020, keď mutácie covidu neboli až také nákazlivé. Ale neskôr, v januári 2021, sa už covid šíril nezadržateľným spôsobom a nákazlivejšie mutácie nás postavili pred relevantné pochybnosti, či hromadné testovanie neprispelo skôr k šíreniu nákazy ako k jej bráneniu. Aký mal v takej situácii zmysel napríklad zákaz verejných bohoslužieb? Takýto postup nesvedčí o veľmi konzistentnom prístupe štátu k tejto problematike.
Viacero úradov verejného zdravotníctva v Európe konštatovalo, že v kostoloch je pri dodržiavaní pandemických opatrení veľmi nízke riziko nákazy. Mal by Ústavný súd reagovať aj na nové vedecké poznanie, ak sa ukáže, že princíp nevyhnutnosti sa nenaplnil?
Ústavný súd nekoná ex offo, nemôže teda reagovať sám od seba, ale iba na základe podnetu kvalifikovaných subjektov, ktoré sme spomínali. Vláda by však mala na nové vedecké poznatky pri výkone svojej pôsobnosti prihliadať, a mala by tomu prispôsobiť aj svoje pandemické opatrenia. Ak vedecký výskum smeruje k záveru, že prijaté opatrenia sú neopodstatnené, mala by od nich upustiť. Ak by to neurobila, generálny prokurátor, poslanci či prezidentka by mali prijaté opatrenia napadnúť.
V tejto súvislosti treba poukázať na ďalší problém. Ústavný súd má len veľmi krátku lehotu na vyhodnotenie ústavnosti vyhláseného či predĺženého núdzového stavu z dôvodu pandémie. Je to len desať dní, počas ktorých nemá možnosť vykonať seriózne dokazovanie, ktoré by aj dôsledne vyhodnotil.
Ak porušovanie práv prešlo počas pandémie príliš ľahko, nehrozí potom, že sa môžu základné práva obmedzovať aj pri iných krízových situáciách v budúcnosti?
To riziko tu určite je. Ľahkovážny prístup, či už zo strany výkonnej alebo súdnej moci, môže byť precedensom, kvôli ktorému môže dochádzať k obmedzovaniu základných práv a slobôd aj počas iných krízových situácií. Predísť tomu môže najmä výchova, ktorá ďalším generáciám vštepí presvedčenie, že základné práva a slobody predstavujú fundamentálny základ pre zdravé fungovanie spoločnosti. Ide však o beh na dlhé trate.
Foto – Matúš Zajac