Škandál. V trnavskom detskom domove vraj týrajú deti. Musia sa tam totiž modliť

Reportáž v televízii uviedli, ako inak, dramatickým jazykom, ako sťažnosť na „zvláštne náboženské praktiky“ v trnavskom Centre pre deti a rodiny (ide o moderný politicky korektný názov pre detské domovy).

V čom malo spočívať ono týranie? Deti v centre sa vraj musia modliť a chodiť do kostola. „Modlili sa päť desiatkov ruženca, čo trvá asi 25 minút, deti zaspávali a nemali o to záujem,“ znela výpoveď skrytého anonymného zdroja na kameru. Ukrytie jeho identity navodzuje dojem, akoby vypovedal o krajne neprípustných javoch. Takéto zakrytie svedka sa zvykne používať pri mafiánskych vraždách alebo pri ťažkých podvodoch na ministerstvách.  

Padli aj tvrdé slová o vymývaní mozgov. Deti totiž v centre dostávajú krížik na čelo, modlia sa ráno aj večer, čítajú si z Biblie, situáciu už preveruje kriminálka. Pre podozrenie z „týrania blízkej a zverenej osoby“.

Trestný čin vraj spočíval aj v tom, že „podozrivá“ riaditeľka centra, ktorá vraj deti k duchovnej aktivite vyslovene núti, poslala jedno dieťa k exorcistovi po tom, ako sám o sebe hovoril, že je posadnutý zlým duchom, ktorý ho núti robiť zlo.

Čo sa to presne stalo?

Priznám sa, na základnej škole som mal množstvo originálnych výhovoriek, ale takáto mi nikdy nenapadla. Zrejme ide o príznak novej doby.

Deti vraj mali ísť na púť do Medžugoria, aby zo seba vyhnali satana. Tak im to údajne mali vysveliť. To už znie naozaj neuveriteľne. K tomuto obvineniu sa vyjadrilo skepticky aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny: „Podnety od zamestnancov z Centra pre deti a rodiny intenzívne preverujeme, o pravdivosti niektorých z vami udávaných informácií tak môžeme v tejto fáze len polemizovať. Tie najbizarnejšie však vedenie Centra odmieta,“ povedala zástupkyňa Ústredia pre Markízu.  

Nie je však zrejmé, v čom malo spočívať ono týranie. Deti nudil ruženec, pri ktorom mali 25 minút vydržať? Prirodzene, pre deti je to náročná modlitba. Neveriaci človek v modlitbe nebude vidieť zmysel. Ale ako môže byť samotná modlitba ako výchovná metóda tyraniou?

Deti sa predsa od malého veku musia venovať aj aktivitám, ktoré pestujú disciplínu. Od šiestich rokov musia napríklad vydržať 45-minútové hodiny v škole a to hneď niekoľkokrát za sebou.  

Podivné je aj podozrenie z týrania pri chlapcovi, ktorý mal ísť k exorcistovi. Tu zrejme úradujú aj klasické predsudky a stereotypy, ktoré rôzne médiá šíria o cirkvi. Slovo exorcista znie pre mnohých desivo a temne, hneď si predstavia, že na chlapca sa kdesi v temnotách fary vyrúti nejaký farársky Dracula, a bude nad ním vykonávať dáke šamanské rituály. Pritom exorcista je normálny kňaz, ktorý s daným chlapcom zrejme prehodil duchovné slovko a zrejme sa aj pokúsil o hĺbkový rozhovor. Napokon, on sám sa vraj vyznal, že je posadnutý zlým duchom. Kňaz nad ním maximálne vykonal exorcizmus, čo je však tiež len modlitba.    

Televízia túto investigatívu ťahala aj druhou reportážou. Vyjadrenie riaditeľky sme nedostali, pred kamerami ušla. Môžeme ju za to pokojne skritizovať, pretože ako vedúca predstaviteľka verejnej inštitúcie by mala pred kamerou vystúpiť a svoje kroky obhájiť. Zároveň však možno vyjadriť aj isté pochopenie, už aj politici nie vždy komunikujú s médiami, najmä ak usúdia, že nejde o žurnalistiku ako skôr o inkvizíciu.

Čitateľovi musím priznať, že táto reportáž sa ma dotýka aj osobne.

V spomínanom centre som kedysi ešte na strednej škole pracoval ako dobrovoľník. Je to už takmer dvadsať rokov, súčasných pracovníkov a ani deti nepoznám. Niektoré deti boli vtedy milé, iné komplikované. Inak to nebude ani teraz. Nepochádzajú predsa z ideálneho rodinného prostredia a ich výchova nebola jednoduchá. My dobrovoľníci sme to však mali ľahšie, s deckami sme si zahrali futbal alebo si s nimi zahrali na gitare a zaspievali.

Pre pracovníkov, ktorí sú s nimi celý deň, je to však omnoho ťažšie. Mám veľký rešpekt k ľuďom, ktorí sa na takúto prácu dajú a zvládajú ju – a chápem, ak ju niekedy aj trochu nezvládajú.   

Pripomeňme, že Centrum pre deti a rodiny – po starom „detský domov“ – je inštitúcia, kde končia nevinné deti neposlušných rodičov. Tí sa o svoje ratolesti buď nedokázali postarať, alebo sa o ne starali tak „kvalitne“, že im ich museli sociálne úrady odobrať. V mene týchto detí prišlo udanie za „tyranizujúce“ výchovné metódy. A novinári to, pravdaže, brali úplne vážne. Ide predsa o ohrozovanie detí.

Celá záležitosť otvorila otázku, nakoľko je vhodné a správne v sekulárnych inštitúciách prevádzkovať duchovné metódy výchovy, keďže tieto inštitúcie sú „pre všetkých“ a rodičia detí s kresťanskými rituálmi, prirodzene, nemusia vždy súhlasiť. Lenže tieto ústavy, ktoré sú podobne ako nemocnice či univerzity vynálezom katolíckej cirkvi, majú stáročnú tradíciu pomoci ľuďom prostredníctvom duchovných nástrojov.

Preto dokázali byť také efektívne – opierali sa o najhlbšie ľudské potreby a človeka liečili v súlade s nimi. V sekulárnej dobe, ktorá akýkoľvek náboženský úkon, ku ktorému sú deti vedené, považuje za obmedzovanie ich osobnej autonómie a slobody, sa bude tento kľúčový nástroj zrejme potláčať, prípadne sa skôr či neskôr úplne zakáže. Sekulárna kultúra ho bude musieť nahradiť niečím síce menej efektívnym, ale viac korektným. Zopár dúhových nápadov sa určite nájde.

Pani riaditeľka trnavského centra je zrejme ešte „zo starej školy“ a spoliehala sa na metódy, ktoré používali najmúdrejší budovatelia západnej civilizácie. Napríklad ruženec.  

Pravdaže, nad zmyslom tejto metódy sa dá seriózne polemizovať. Ruženec nie je tak celkom modlitba pre deti. Jeho monotónnosť, ktorá sa zvykne pohŕdavo označovať ako bezmyšlienkovité „odrapkávanie“ Zdravasu, je pritom jeho cieľom aj funkciou. Ide o storočiami overenú metódu meditácie, keď neuvažujete nad slovami odriekanej modlitby, ale ponad ňu kontemplujete tajomstvá viery, ktoré sa viažu ku každému desiatku.  

Ruženec je niečo, na čo treba dozrieť. Chcieť od malých detí, aby sa modlili celý ruženec, nie je možno celkom vhodné. Obzvlášť v sekulárnych inštitúciách. Aj keď aj tu si treba počkať, či sa ho nemodlili iba veriace deti.

Pointa je však inde: robiť z toho týranie detí v hlavných správach najsledovanejšej televízie – to je značne prehnané hodnotenie.