Pohľad na cenu paradajkovej polievky Campbell's v amerických dolároch odkrýva toľko ekonomických príbehov, že by vydali na samostatný predmet na škole. Všimnite si napríklad, ako vyzerá cenová stabilita, ktorá je údajným primárnym cieľom centrálnych bánk (tá americká vznikla v roku 1913). Príliš sa im nedarí.
Cena konzervy kondenzovanej paradajkovej polievky Campbell's od roku 1898 v amerických dolároch.
Nejeden ekonóm a centrálny bankár by namietol, že to je jedno, že hodnota dolára prudko klesá. Cieľ centrálnej banky je, aby klesala predpovedateľne stabilne. Túto námietku som adresoval už v mojej knihe Zlé peniaze – sprievodca krízou (2015):
„Čo tam po tom, že klesá. Hlavne, že klesá stabilne,“ odpovedal by na túto kritiku zlých peňazí centrálny bankár. Cenová stabilita a schopnosť ľudí predpovedať vývoj kúpnej sily peňazí používaných v ekonomike v budúcnosti je dôležitá. Slovami bývalého šéfa americkej centrálnej banky Bena Bernankeho stabilné ceny „umožňujú ľuďom spoliehať sa na dolár ako meradlo hodnoty, keď vstupujú do dlhodobých zmluvných vzťahov, robia dlhodobé plány, alebo si požičiavajú či niekomu požičiavajú na dlhé obdobie.
Založením Fedu sa skutočne znížila štandardná odchýlka výkyvov v medziročnej cenovej inflácii, čím sa zjednodušila ich krátkodobá predpovedateľnosť. No nebolo to zadarmo. Pre existenciu centrálnych bánk sa celkom vytratila prirodzená cenová deflácia vyplývajúca z rastu produktivity, ktorá v dlhodobom horizonte neutralizovala epizódy cenovej inflácie. Výsledkom je už spomínaný dlhodobý rýchly rast cien a výrazné skomplikovanie predpovedí vývoja cenovej hladiny s predlžujúcim sa časovým horizontom.
Ľudia a najmä podnikatelia tak síce vidia lepšie na rok dopredu, no na rozdiel od minulosti už nevedia ani približne povedať, koľko bude stáť dolár či euro v reálnych statkoch spotrebného koša o päť, či nebodaj o desať rokov. Rast miery neistoty ilustruje fakt, že z dlhopisových trhov sa vytratili extrémne dlhé, 30- alebo 100-ročné podnikové dlhopisy, ktoré boli pred založením Fedu bežné. Málokto si trúfne odhadovať ich cenu v horizonte dekád pri takej miere zneužívania inflácie na fiškálne ciele. Stabilitu cien v horizonte dôležitom pre podnikateľské plány a investície centrálne banky napriek proklamovaným cieľom zhoršili. „Ide o ďalší pokles kvality peňazí oproti situácii pred prebratím kontroly ich produkcie štátom.“
Okrem dramatického skoku cien po tom, ako šéf americkej centrálnej banky v pandémii podľa jeho vlastných slov „zaplavil systém peniazmi“ na grafe dobre vidno aj obdobie, keď politici odtrhli dolár zo zlatej reťaze a narodili sa skutočne zlé, ničím neobmedzené peniaze. Ceny po storočí nudy zrazu explodovali a ľudia stratili možnosť sporiť v peniazoch.
Keď som graf zavesil na X (pôvodne Twitter), dostal som okrem výhrady voči definícii cenovej stability aj ďalšiu námietku: „Od roku 1970 sa platy v USA zvýšili desaťnásobne, takže reálne tá plechovica nezdražila.“
Aj v tomto prípade ide o veľmi obľúbenú odpoveď na moju kritiku inflácie vyvolávanej centrálnou bankou. Naposledy som to počúval a čítal v prvej polovici roka 2021, keď som varoval pred príchodom vysokej inflácie. Keďže ide o rozšírený omyl, aj ten som popísal už v mojej knihe z roku 2015:
„Na prebiehajúcej nečakanej inflácii a vyrábaní kúpnej sily komerčnými bankami zarába ten, kto ich získa prvý do peňaženky alebo na účet. Na úkor tých, ktorí sa k peniazom dostanú neskôr. Ak robotník pracuje za starú výplatu v čase, keď iný zamestnávateľ už v ekonomike míňa peniaze z novovytvoreného úveru v ekonomike, stáva sa chudobnejším. So starou mzdou bude v obchode s prekvapením sledovať rastúce ceny, čo znamená, že jeho rodina si napriek rovnakému príjmu kúpi menej.
Makroekonóm v centrálnej banke bude mať radosť a hovoriť niečo o odstraňovaní nominálnych rigidít (k téme lepkavých miezd sa ešte vrátime), no zamestnanec za toto opatrenie zaplatí poklesom životnej úrovne. To, že v ďalších rokoch možno vyrokuje zvýšenie mzdy o minuloročné tempo rastu spotrebiteľských cien, nič nezmení na tom, že kým sa mu to podarilo, nevedomky pracoval za neprimerane nízku mzdu v ekonomike s peňažnou zásobou nafúknutou infláciou.
Tento druh prerozdelenia smerom k prvým príjemcom úverov v podobe kapitalistov alebo podnikateľov vo forme takzvaných „nútených úspor“ spotrebiteľov začína byť pre masy zreteľný až v neskorých fázach rastu vyvolaného peňažnou infláciou. Zrazu skokovo rastúce ceny spotrebiteľských statkov s niekoľkoročným meškaním konečne začnú odrážať inflačné snaženie centrálnej banky a komerčných bánk. Jedným druhom poistenia je skorý nákup reálnych a finančných aktív, ktorých ceny z inflácie získavajú najviac. Na to však potrebujete úspory a finančnú gramotnosť, ktoré mnohým chudobným chýbajú.
Pokles reálnych miezd vinou cenovej inflácie rozbehnutej centrálnou bankou, ktorý Slovákom zobral štvrtinu hodnoty ich peňažných celoživotných úspor a pracujúcu chudobu vrátil v reálnych mzdách do roku 2018, je poslednou ilustráciou negatívnych dôsledkov monetárnych ilúzií z centrálnej banky. Ňou spravované peniaze z nás všetkých spravili investujúcich špekulantov. Ešte aj konzervy paradajkovej polievky sú na sporenie lepšie než zlé peniaze.