Kajúcne tryzny v ukrajinskom Zabolotive. Pokánie ako cesta k uzdraveniu vzťahov a spoločnosti

Jej význam má dve roviny: ľudskú a duchovnú. Na ľudskej úrovni každý vie, aké dôsledky má spáchané zlo, neprávosť, krivda. Nikdy to neprináša nič dobré. Naproti tomu vyjadrenie ľútosti je aktom, ktorý má potenciál negatívne dôsledky v človeku avšak aj v spoločnosti „uvoľniť“ a odstrániť. Určite ste zažili to, že vám niekto vyjadril ľútosť nad tým, čo vám urobil a vy ste vnímali, že to je z jeho strany úprimné, vytvorilo to vo vás túžbu po zmierení a obnovení vzťahu. 

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, dokedy máme robiť pokánie za deportácie židov. Veď to už pápež Ján Pavol II. urobil v roku 2000. Odpoveď je jednoduchá. Kajúcna tryzna nie je cieľ, pokánie je prostriedok na obnovenie vzťahu s Bohom aj s ľuďmi. V našom prípade obnovenie vzťahu so židmi. A tiež mi jeden kňaz raz povedal, že si myslí, že dôvod, prečo ľudia stále chodia s tým istým hriechom na spoveď, je tá, že ich pokánie nebolo urobené zo správnych motívov – čiže z lásky. Pokánie môže zmeniť život človeka, ale vždy len do takej miery, do akej je pokánie hlboké a úprimné.

Aká je tá duchovná rovina?

Boh nás volá do pokánia, ktoré má hlboký zmysel s praktickým dosahom na život náš, aj ďalších generácií. V Biblii mnohokrát vidíme, že krajine Izrael sa nedarilo, trpela vojnami, hladom..., pretože predchádzajúca generácia robila zlé rozhodnutia a páchala hriechy. A Boh zasľúbil, že ak sa ľudia pokoria a odvrátia od svojich zlých ciest, ak oľutujú svoje hriechy, že im odpustí a uzdraví ich zem. (Čítame o tom napríklad v 2. knihe Kronickej, siedmej kapitole, štrnástom verši.) V Starom zákone je veľa príkladov ľudí, ako Daniel, Nehemiáš a ďalších, ktorí sa obracali k Bohu v pokání za svoj národ a prosili, aby Boh odpustil hriechy ich dedov a otcov, aby tým nemuseli trpieť nasledujúce generácie. A tiež si všimnite, že Boh sľubuje aj uzdravenie zeme, nielen vzťahov. On chce naše krajiny požehnať.

Poďme do Zabolotiva. Prečo kajúcna tryzna práve tam? 

Moja známa z Ukrajiny sa dozvedela o kajúcnych tryznách, ktoré sme robili v 18 mestách na Slovensku, a veľmi sa jej to dotklo. Pýtala sa ma, či by sme jej pomohli zorganizovať niečo podobné aj v jej rodnom Zabolotive, kde sa nachádza masový hrob s 1 200 židmi, ktorých v jednom dni počas vojny vystrieľali nacisti. Žiaľ, aj za pomoci ukrajinského obyvateľstva. Tak sme vo februári navštívili Zabolotiv a stretli sa s predstaviteľmi mesta a tamojších cirkví. Rozprávali sme s nimi o tom, aký význam má pokánie pre ich mesto a región, a tiež o tom, že Boh ustanovil autority – tak, ako v rodine otca a matku, v cirkvi – kňazov, v meste – starostu, a že ako autority majú príležitosť ovplyvniť, či bude do mesta prúdiť Božie požehnanie. 

Ako to prijali?

Boli sme potešení z ich otvorenosti, zo strany kňazov aj od primátora mesta. V Zabolotive sú tri cirkvi – pravoslávna, gréckokatolícka a rímskokatolícka. Všetci vyjadrili ochotu do toho ísť, robiť pokánie. My sme im navrhli prizvať aj rabína zo Židovskej náboženskej obce z mesta Ivano-Frankivsk, lebo v Zabolotive už, žiaľ, židovská komunita neexistuje. Silné pre nás bolo to, že keď si vypočuli naše svedectvá zo Slovenska, ako sa po kajúcnej tryzne v konkrétnych mestách niečo uvoľnilo, čo bolo predtým dlho „zasekané“ a nedarilo sa zmeniť, tak hovorca primátora, gréckokatolícky kňaz otec Sergej, si vzal slovo a povedal: „Pán primátor, verím, že do toho pôjdeme. Ja pochádzam z mesta, kde sme sa niekoľko rokov snažili obnoviť školu a roky sa nám to nepodarilo.“ A povedal, že na tom mieste bol v minulosti zberný tábor židov. 

Má vyjadrenie ľútosti a prosba o odpustenie zmysel, keď ľudia, ktorých sa to priamo týka už väčšinou nežijú?

Áno, ako som už spomenul, ak ľudia v pokore a s úprimným srdcom ľutujú svoje hriechy pred Bohom, má to dosah na ich životy aj na ďalšie generácie. Je jasné, že každý človek sa bude pred Bohom zodpovedať za svoje hriechy, no z Biblie aj praxe cirkvi môžeme vidieť ľudí, ktorí vyznávali hriechy svojich otcov, aby priniesli požehnanie do ich generácie. A Boh je vždy pripravený dávať požehnanie zemi a ľuďom.

Neboli Zabolotivčania prekvapení, že vy, Slováci, prichádzate robiť pokánie za hriechy, ktoré spáchali občania ich mesta? 

My sme nešli na Ukrajinu robiť pokánie. Väčšinou sa to deje tak, že niekto veriaci z daného regiónu si uvedomí zlo páchané v histórii na tom mieste a dostane túžbu s tým niečo urobiť, vysporiadať sa s minulosťou pred Bohom. Tak to bolo aj v prípade mojej známej, ktorá nás pozvala do Zabolotiva, a my sme išli len povzbudiť miestnych ľudí a porozprávať im svedectvá zo Slovenska, kde sa kajúcne tryzny za deportácie židov už konali. Zdôraznili sme im, že to musí byť ich pokánie, ich vyjadrenie ľútosti, nie naše. 

Vy ste boli v Zabolotive už vo februári, kajúcna tryzna sa konala až teraz v júli, prečo? 

Keď sme Zabolotiv navštívili prvýkrát vo februári, tak sme sa s nimi o tom len rozprávali. Kajúcna tryzna sa nedá urobiť ako naplánovaná akcia s presným termínom, je to skôr cesta, ktorú treba prejsť, kým sa s tým miestni ľudia, duchovní aj autority v meste stotožnia a vstúpia do toho celým srdcom. Inak by to bolo len gesto navonok, ktoré má malý význam. Preto sa kajúcna tryzna konala až teraz v júli, keď boli na to pripravení. Niekde sa to udeje veľmi rýchlo a na niektorých miestach prejdú aj dva roky, než k tomu ľudia dospejú. 

Tiež sme sa vo februári so Zabolotivčanmi dohodli, že zrekonštruujú pamätník, ktorý je na mieste masového hrobu. Bol neupravený, zarastený kríkmi a my sme im pomohli vyzbierať na jeho obnovu financie, pretože v čase vojny je na Ukrajine zákaz dávať z rozpočtu mesta prostriedky na rekonštrukciu pamiatok. 

Pamätník sa im do júla naozaj podarilo obnoviť, upravili okolie a dali napísať na pamätnú dosku okrem spomienky na tragické udalosti z histórie aj text, že na tomto mieste bola 9. júla 2023 vykonaná kajúcna tryzna.

Ako reagovali obyvatelia Zabolotiva na kajúcnu tryznu? 

Ľudia boli veľmi povzbudení, bežne sa s niečím takým nestretávajú. Pokánie ide ruka v ruke s pokorou a pokora, ako opak pýchy, prináša vždy dobré ovocie. Aj kňazi v Zabolotive nám všetci traja zhodne potvrdili, že to bolo prvýkrát, keď sa všetky tri cirkvi – pravoslávna, gréckokatolícka aj rímskokatolícka – dokázali zjednotiť a ísť spoločne do nejakej akcie. Ľudia boli dotknutí tým, že vidia svojich kňazov stáť bok po boku a spoločne sa modliť.

Poznali niekde na Ukrajine kajúcne tryzny, či to bolo prvý raz, čo sa s tým stretli? 

Deň pred príchodom do Zabolotiva sme sa zastavili v partnerskom meste Dolného Kubína na Ukrajine, v Kamenci Podolskom. Mali sme stretnutie s kňazmi a pastormi toho mesta a dozvedeli sme sa od nich, že pred troma rokmi primátor ich mesta robil pokánie za smrť 23 600 židov, na masovom hrobe, veľkom ako futbalové ihrisko. Jeden pastor nám tiež povedal, že túžia prejsť rôzne ďalšie mestá na Ukrajine, kde sa diala podobná neprávosť a chcú všade tam robiť kajúcne tryzny. Jedno z miest spomenuli Ivano-Frankivsk. Osobne poznám syna nacistu, veriaceho človeka Wernera Odera, ktorý po tom, ako uveril v Ježiša Krista, sám navštívil už viacero dotknutých miest, kde robil pokánie za svojich predkov. Jeho dedo, nacistický dôstojník, strieľal židov práve v Ivano-Frankivsku. Hovorili sme o tom aj s tamojším rabínom, aj s Wernerom Oderom, ktorý je ochotný prísť a robiť pokánie za svojho deda. Takže naša ďalšia cesta a príprava kajúcnej tryzny bude Ivano-Frankivsk, z čoho sa tešíme. 

Ste predsedom o. z. Cesta k zmiereniu TCJII. Čo ten názov znamená a akú úlohu zohrávajú kajúcne tryzny v rámci vášho poslania?

Skratka TJCII – Toward Jerusalem Council II, teda Smerom k druhému jeruzalemskému koncilu je vízia z roku 1995, ktorej podstatou je zjednotenie veriacich zo židov a nežidov a túžba, aby sa jedného dňa v Jeruzaleme konal II. koncil, ktorý bude zrkadlovým obrazom I. koncilu. O I. koncile vieme z knihy Skutkov (15. kapitoly). V biblických časoch bola cirkev Ježiša Krista tvorená zo židov, a v tom čase sa začali obracať k Bohu prví pohania. Kľúčová otázka vtedy bola, čo s nimi. Musia sa stať židmi na to, aby mohli byť súčasťou cirkvi? A odpoveď bola, že nie, nemusia.

No v prvých storočiach sa židovská časť cirkvi stratila. Dokonca cirkev sa stala v mnohých aspektoch nepriateľská voči židom a nútila tých, ktorí uverili v Ježiša Krista, aby sa vzdali svojho židovského prežívania viery a mohli sa stať súčasťou cirkvi. Aký paradox! Presný opak toho, čo cirkev vedená židovskými apoštolmi ustanovila na I. jeruzalemskom koncile. Preto našou túžbou je, aby jedného dňa na II. jeruzalemskom koncile cirkev z národov prijala takzvaných mesiánskych židov ako svojho „staršieho brata“.

Na svete je v súčasnosti obrovské mesiánske hnutie židov, ktorí uverili vo svojho mesiáša Ježiša Krista a jeho prvý príchod a chcú vyjadrovať svoju vieru židovským spôsobom. 

Ako vníma mesiánske hnutie Vatikán? 

Keď bol Mons. Peter Hocken spolu s mesiánskymi židmi na stretnutí vo Vatikáne, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery Joseph Ratzinger si vypočul ich svedectvá o tom, ako sa obrátili ku Kristovi a povedal: „My teológovia sme vedeli, že jedného dňa sa musíte objaviť, ale nevedeli sme, kedy to bude a ako to bude vyzerať. Ale ak je naozaj pravda, že ste to, čo hovoríte, tak to znamená len jednu vec – že Pánov príchod je blízko.“ 

Na to bola ustanovená teologická komisia, ktorá 14 rokov pod vedením kardinála Cottiera a neskôr kardinála Schönborna skúmala, či to nie je nová kresťanská sekta, v zmysle nejakých kresťanských nadšencov zo židovského prežívania viery, ktorí len nosia kippu na hlave a slávia židovské sviatky. Či sú to naozaj židia, ktorí uverili vo svojho Mesiáša Ježiša Krista. Mesiánsko-židovskí teológovia a katolícki teológovia sa 14 rokov spoločne stretávali a diskutovali základy svojej viery. Záver bol jasný a za pontifikátu pápeža Františka sa tieto neoficiálne dialógy preklopili do oficiálnych dialógov medzi mesiánskymi židmi a katolíckou cirkvou, a prebiehajú pod Dikastériom pre náuku viery. 

O čo v dialógoch ide?

Ide to ruka v ruke s iniciatívou TCJII, o ktorej je pápež František informovaný. Po 25 rokoch tejto iniciatívy, ktorá začala v Amerike v roku 1995 víziou mesiánskeho rabína Martyho Waldmana a rozšírila sa na všetky kontinenty skrze množstvo konferencií a seminárov (v Európe existuje v 15 štátoch), sa bude tento rok v októbri konať jeruzalemský samit. Ešte to nie je koncil, ktorému pripravujeme cestu, no aj tak sa na ňom stretne 400 rôznych vedúcich cirkví, superintendentov, dokonca aj niekoľko biskupov z katolíckej cirkvi a z rôznych ďalších cirkví a, samozrejme, aj mesiánskych židov z Izraela a z diaspóry. 

Veríme, že samit pootvorí dvere pre ďalšiu prácu a jedného dňa vyvrcholí II. jeruzalemským koncilom, na ktorom sa stretnú apoštoli všetkých cirkví z celého sveta, aby uznali miesto mesiánskych židov v cirkvi, ktoré im patrí.