A predsedovia týchto malých strán možno aj prežívajú dilemu, či podľahnúť a hodiť nakoniec do ringu uterák. Za príklad sa im dáva predovšetkým Demokratická strana, ktorá v roku 2002 odstúpila tesne pred voľbami v prospech SDKÚ a jej predseda Kaník sa potom za odmenu stal ministrom práce v druhej Dzurindovej vláde.
Tento argument však pokrivkáva z viacerých dôvodov.
Po prvé, približne v takomto čase pred voľbami ako sme dnes, dosahovala Kaníkova DS preferencie okolo jedného percenta, takže nemohla už príliš dúfať ani na zisk troch percent, za ktoré by získala príspevok od štátu.
Po druhé, DS si vtedy našla programovo blízkeho adresáta svojich voličov – SDKÚ a to neskôr umožnilo aj ich zlúčenie (z čoho vzišlo SDKÚ – DS), čo v prípade súčasných malých strán nie je také jednoduché, pretože medzi nimi a tými, ktorých by mohli odporučiť svojim voličom, existuje pomerne veľa rozdielov a niekedy aj animozít.
Po tretie, špeciálne pre nové strany, ktoré vznikli tesne pred voľbami, nemusí byť alfou a omegou ich snaženia iba prekročenie kvóra piatich percent. Ak to myslia s politikou vážne, dôležitým míľnikom a možno aj úspechom pre nich môže byť zisk troch percent a z toho plynúci finančný príspevku od štátu na ich ďalšiu činnosť.
Aj preto ono vyzývanie Demokratov a Modrých, aby sa vzdali, nie je celkom správne a férové a to najmä od tých, ktorí inak vyčítajú našej politickej scéne neštandardnosť a úpadok politických strán. Ak totiž zákon priznáva podporu na činnosť aj menším, neparlamentným stranám, sleduje tým teoreticky prospešný cieľ – vytvoriť podmienky pre vznik nových strán, ktoré to myslia so svojou existenciou vážne a nemusia sa hneď vo svojich prvých voľbách dostať do parlamentu. Takto, z dlhodobého hľadiska, zrejme uvažuje Dzurinda, ktorý okolo seba zhromaždil zaujímavú partiu mladých ľudí a skúsme mu uveriť, že chce budovať s novou generáciou solídnu politickú stranu. Prečo by mal toto svoje úsilie zahodiť hneď v zárodku? A v prospech koho, ak si myslí, že má šancu získať aspoň tie tri percentá?
Čo sa týka Demokratov, tam to môže byť predsa len trochu inak, keďže ich kandidátka sa hmýri politikmi, ktorí už pocítili ako chutí moc a viacerí už prezliekli niekoľko straníckych dresov. Preto by sa od Hegera, Naďa, M. Kollára, Letanovskej, Hirmana, Šeligu dalo skôr čakať, že by mohli byť náchylní vymeniť svoju podporu za prísľub nejakých funkcií v budúcej vládnej garnitúre. Problém však je, že takýchto ambicióznych kandidátov je v Demokratoch príliš veľa na to, aby pre každého z nich mohli dohodnúť uspokojivú trafiku. A zároveň platí, že medzi Demokratmi a inými stranami ako je PS, Saska, Oľano a KDH existuje o veľa viac problematických bodov, než spojníc, ktoré by im umožnili vzdať sa v prospech niektorej z nich.
A tak sa zdá, že hoci strany ako Demokrati a Modrí sú opakovane ponúkané záchrancami demokracie k tomu, aby sa vzdali v prospech niekoho iného, tak tieto strany si potiahnu svoju káru plnú planých nádejí až k urnám.
Avšak spomínaný nátlak médií a objektívny fakt, že práve výsledok strán, ktoré balansujú na päťpercentnej hranici zvoliteľnosti, rozhodne o reálnom víťazovi volieb, privedie samotných potenciálnych voličov Demokratov a Modrých k tomu, že aj bez odporúčania Dzurindu a Hegera sa rozhodnú napokon podporiť niekoho iného. Ku komu a v akom pomere sa vo volebnej miestnosti priklonia, to sa nedá predpovedať, ale zrejmá je možnosť, že práve tieto dohromady cca 4 percentá voličov môžu zachrániť Saske, KDH, Sme rodine či pre OĽaNO parlamentnú existenciu. Môžu sa však rovnako, väčšinovo rozhodnúť, že sa pokúsia vyhrať voľby pre Progresívne Slovensko, ktoré je momentálne hlavným vyzývateľom Smeru. A nezabúdajme, že tu bude záležať aj na tom, kam ich nasmerujú tie správne médiá a nimi došikované, na rôzne kampane vždy ochotné šoubiznisové osobnosti.