Československo v období studenej vojny patrilo medzi štáty Východného bloku s najservilnejšími prosovietskymi vládami. Dokazuje to jeho zahraničná politika, ktorá sa len málokedy vymykala zo zahraničnopolitickej línie stanovenej Moskvou. Bývalý americký minister zahraničia Dean Acheson vo svojich memoároch vydaných v roku 1969 opisuje servilné konanie československých delegácií počas rokovaní na zasadnutiach Organizácie Spojených národov, ktoré neváhali nasledovať dlhoročného sovietskeho ministra zahraničia Andreja Gromyka aj na pánske toalety, aby tak verne preukázali svoju lojalitu.
Ďalším dôkazom servilnosti sú československé tajné služby takmer úplne podriadené záujmom sovietskej špionáže a kontrašpionáže. Západná tlač si už v 50. rokoch všimla, že napríklad špionáž v NATO vykonávali skôr agenti z Československa než ich sovietski kolegovia. Československá tajná služba bola vybudovaná pod vedením a dohľadom sovietskych poradcov a sovieti ju plne kontrolovali. Vybraní dôstojníci československej rozviedky sa posielali do Sovietskeho zväzu na ďalšie školenia a známy je aj vysoký stupeň koordinácie medzi tajnými službami sovietskeho bloku. Prominentný agent československej rozviedky Ladislav Bittman po svojom úteku na Západ v auguste 1968 tvrdil, že až do tohto obdobia bola československá tajná služba najvýkonnejšou satelitnou tajnou službou. V posledných dvoch dekádach studenej vojny ju vystriedala vysoko efektívna východonemecká Stasi.
Servilnosť komunistických predákov voči sovietskej moci bola tou nevyhnutnou vlastnosťou, ktorá ich priviedla až na vrchol straníckej a štátnej politiky. Týka sa to rovnako Klementa Gottwalda – „prvého robotníckeho prezidenta“, jeho nástupcu Antonína Zápotockého a po ňom Antonína Novotného, ako aj Alexandra Dubčeka, Ludvíka Svobodu či Gustáva Husáka. Všetci sa do čela strany a štátu dostali s benevolentným súhlasom Kremľa. Ústava prijatá v roku 1960 bola po sovietskej ústave druhou socialistickou ústavnou listinou. Československo sa ňou oficiálne vyhlásilo za socialistickú republiku. Mimochodom práve ústavou z roku 1960 boli odstránené posledné zvyšky autonómneho postavenia Slovenska a v novom socialistickom štátnom znaku bol slovenský dvojkríž nahradený partizánskou vatrou pod Kriváňom, aby sa tak dosiahlo úplné odstrihnutie Slovenska od vlastných historických koreňov.
Čo sa teda udialo v povestný rok 1968 a aké lekcie nám prináša? Na rovine mocenskej predchádzal Dubčekovej jari pád – na Slovensku značne neobľúbeného – prvého tajomníka komunistickej štátostrany Antonína Novotného v decembri 1967. Jeho odchod súvisel so sovietskymi strategickými a vojenskými plánmi, ktorých spoločným menovateľom bola dlhodobá požiadavka sovietskeho armádneho velenia umiestniť v Československu vojenské divízie a vybudovať vojenské základne. Novotný sovietsku požiadavku dlhodobo ignoroval.
Dosadením Brežnevovmu vedeniu lojálneho Dubčeka Moskva očakávala splnenie tohto zámeru. Vieme však, že politický vývoj v Československu sa po januári 1968 uberal iným smerom. Z pohľadu Brežneva bol politicky slabý a navyše nevyspytateľný Dubček jasným sklamaním. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa dohoda o trvalom umiestnení sovietskych vojsk stala základným predpokladom „normalizácie“ a sovietskemu vedeniu sa ju podarilo pretlačiť už v októbri 1968.
Druhým kategorickým ponaučením krízového roku 1968 je postoj Západu, ktorý na vrchole politiky détente neriskoval zásadný rozkol s Moskvou, akceptoval povojnové rozdelenie veľmocenských sfér v Európe, vstup vojsk vnímal ako záležitosť vo vnútri sovietskeho bloku, do ktorej nemienil ani vojensky ani politicky zasahovať. Synonymom pasívneho postoja Západu bola poznámka amerického ministra zahraničných vecí Deana Ruska, ktorý na okraj memoranda s názvom „Sovietske výstrahy adresované Československu“ zo dňa 10. mája 1968 napísal poznámku „No action“, čiže „žiadna akcia“. V memorande sa vláde USA odporúčalo poslať Moskve varovný signál v súvislosti s plánovanou vojenskou intervenciou do Československa, pretože by zamýšľaná akcia mohla vážne narušiť vzťahy medzi USA a Sovietskym zväzom. Koncom júla 1968 ubezpečil Rusk sovietskeho veľvyslanca v USA Anatolija Dobrynina, že vláda Spojených štátov sa nebude miešať do vnútorných záležitostí Československa. Vedenie NATO bolo od polovice augusta 1968 presvedčené, že vojenská intervencia bola na spadnutie. Jej spustenie sa predpokladalo najneskôr po ukončení mimoriadneho zjazdu Komunistickej strany Československa začiatkom septembra. Napriek tomu sa žiadne vojenské operácie NATO na území Západnej Európy neplánovali.
Odsúdenie vojenskej intervencie sa teda obmedzilo na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Dokonca aj protikomunistické vysielanie Rádia Slobodná Európa v roku 1968 bolo v porovnaní s vysielaním počas povstania v Maďarsku 1956 veľmi opatrné. Dôkazom toho, že vojenská intervencia neohrozila politiku détente, je aj skutočnosť, že pár dní po jej realizácii, dňa 1. septembra 1968, bolo slávnostne spustené prvé plynovodné potrubie zo Sovietskeho zväzu do Rakúska, ktoré šlo cez územie Slovenska.
Reformní komunisti, ktorí priebeh Pražskej, či Dubčekovej jari požiadavkou liberalizácie komunistického režimu ideologicky zastrešovali, sa potrebovali očistiť od účasti na zločinných politických procesoch 50. rokov. To, že v prípade mnohých z nich šlo o nezanedbateľnú spoluúčasť, potvrdzujú ich vlastné životopisy. Veľká väčšina z nich vstupovala do komunistickej strany v povojnovom období, pomáhali teda nastoľovať totalitný režim. V období liberalizácie zotrvávali na pozícii marxizmu, je preto otázne, do akej miery presadzovali skutočný pluralitný politický systém s riadne fungujúcou opozíciou. Ikona obrodného procesu Čestmír Císař, ktorý v období Pražskej jari zastával funkcie tajomníka Ústredného výboru KSČ a predsedu Českej národnej rady, začiatkom mája 1968 z pozície vysokého komunistického funkcionára oslavoval 150. výročie narodenia Karla Marxa.
Ideológiu marxizmu vnímal hlavne cez prizmu pokroku. Zdeněk Mlynář, spolužiak Michaila Gorbačova na Právnickej fakulte Lomonosovej univerzity, po návrate z Moskvy v roku 1955 zasadol do kresla vedúceho jedného z odborov na generálnej prokuratúre v Prahe. Vo svojich autobiografických spomienkach nezatajuje, že niesol spoluzodpovednosť za ťažké justičné zločiny druhej polovice 50. rokov. V období reformného procesu patril medzi najliberálnejšie kádre reformných komunistov a po vojenskej intervencii emigroval do Rakúska. Napriek zjavnému liberalizmu v roku 1968 „prehliadol“ nevyhnutnosť riešenia štátoprávneho vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi a legitímnu požiadavku zrovnoprávnenia nezaradil do svojej politickej agendy. Pritom práve nevyriešená slovenská otázka bola katalyzátorom liberalizačných procesov.
Bez otvoreného zápasu slovenskej verejnosti za štátoprávne zrovnoprávnenie aspoň v podobe česko-slovenskej federácie by Dubčekova jar mala iný charakter. Ak chceme pochopiť zmysel spoločenského a politického vývoja v spomínanom „osmičkovom roku“, nevyhnutne sa musíme zaoberať tzv. slovenským obrodným procesom. Rovnako poučné je obrovské vzopätie Slovákov a Čechov, ktoré ako reakcia prevažne pasívneho odporu nasledovalo po vojenskej intervencii, vyvolalo nevídanú medzinárodnú solidaritu a napokon sťažilo sovietskemu vedeniu riešenie politickej krízy. Odpor proti intervencii sa stal neodmysliteľnou súčasťou udalostí rokov 1968 a 1969 a dodnes slúži ako memento, že túžbu po slobode nie je možné potlačiť tankami.
Na záver je nevyhnutné položiť si otázku: Môže mať marxisticko-leninský socializmus, ktorý sa Dubček so svojimi stúpencami v roku 1968 snažil presadiť, „ľudskú tvár“? Český historik Josef Kalvoda, pofebruárový emigrant, profesor na univerzitách v USA, katolík, predstaviteľ českých kresťanských demokratov v exile stojacich na platforme českej (nie československej) štátnosti, ktorý spolupracoval so slovenským exilom, túto možnosť jednoznačne vylučuje. Podľa neho je totiž marxisticko-leninský socializmus ako ideológia či politická filozofia vo svojej podstate neľudský, pretože je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou a nemennými zákonmi, ktorými je ľudský život podmienený.