Skutočne zaujímavá otázka je hlavne tá, či ide o krátkodobý jav, alebo o prejav dlhodobého trendu. Nemecká ekonomika je silná, ale nikto na svete nie je taký silný, aby uniesol úplne čokoľvek, a Nemci už toho nesú na chrbte veľa. Demografický vývoj štátu je nepriaznivý: krajina bola jedna z prvých v Európe, kde pôrodnosť poklesla pod dve deti na ženu (roku 1971, teda o dvanásť rokov skôr ako v Českej republike). Značnú časť mladej generácie tvoria utečenci z moslimského sveta či Afriky, ktorých dosiahnuté vzdelanie i znalosti nemčiny sú nedostatočné na to, aby mohli zastávať pracovné miesta vysnívaných „doktorov a inžinierov“.
Pritiahnuť do Nemecka skutočne kvalifikované pracovné sily z iných kontinentov je zase mimoriadne ťažká úloha v konkurencii krajín ako Austrália a USA, kde sa hovorí po anglicky a ktoré majú dlhú inštitucionálnu tradíciu „vyzobávania talentov“ zo zvyšku sveta. Nemecká byrokracia utrpela značné rany počas druhej svetovej vojny, keď zhorelo mnoho archívov, ale za osemdesiat rokov mieru, ktoré odvtedy uplynuli, sa opäť rozbujnela a začala upchávať tepny nemeckej ekonomiky nekonečným papierovým povlakom. Nemecký daňový systém patrí k najzložitejším na svete. Stávka na lacný ruský plyn, ktorý mal doplniť obnoviteľné zdroje, nevyšla z geopolitických dôvodov, a energie – kriticky dôležitý vstup pre priemysel – sú preto pomerne drahé.
Nemecké podniky aj nemecké obyvateľstvo navyše dostávajú naložené čoraz ťažšie bremeno rôznych ekologických a klimatických opatrení. Pritom samotná štruktúra nemeckej ekonomiky je dosť konzervatívna; IT revolúcia Nemecku v podstate „utiekla“ a štát dodnes nie je schopný dohnať náskok iných európskych krajín v digitalizácii bežného života. Čo sa rozvíjajúcich sa odvetví týka, nemecký priemysel je zatiaľ konkurencieschopný v elektromobilite, aj keď v nej zďaleka nedominuje natoľko, ako dominoval pri výrobe vozidiel so spaľovacím motorom. Zato predstava sprevádzajúca kampaň Energiewende, že sa Nemecko stane dôležitým producentom obnoviteľných zdrojov pre zvyšok sveta, sa naplnila len veľmi skromne a neúplne. Medzi najväčšími desiatimi svetovými výrobcami solárnych panelov nie je žiadna nemecká firma a medzi producentmi veterných turbín len dve. Ako v mnohých iných odboroch, aj tu sa na svetovom trhu presadila dravá a pritom stále ešte pomerne lacná Čína. Skrátka: Nemecko žije tak trochu z podstaty a zo svojich predošlých úspechov.
Meditovanie nad príčinami nemeckej stagnácie nie je len intelektuálnou hrou. Ide hlavne o to, čo nerobiť, presnejšie povedané, čo nenapodobňovať.
Čo sa týka migrácie, väčšina európskych štátov sa rozhodla neopakovať model „wir schaffen das“, založený skôr na zbožnom prianí než na čom inom. Rovnako sa mnoho európskych štátov stavia odmietavo k nemeckému protijadrovému fanatizmu. A podobný skepticizmus by sa asi momentálne vyplatilo uplatňovať voči všetkým nemeckým iniciatívam na európskej úrovni – minimálne do času, než sa do kancelárskeho úradu dostane nejaký väčší pragmatik, ako je napríklad Friedrich Merz.
Politici, ktorí sú dnes v Nemecku pri moci, nie sú tí, ktorí krajinu kedysi vybudovali z trosiek a postavili ju na silnom ekonomickom základe. Táto generácia obnoviteľov je dávno mŕtva. Sú to ich dedičia – a nejednu rodinnú firmu zruinovali práve dedičia, ktorí už nemali predstavu o tom, aké ťažké a bolestivé bolo jej budovanie.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.