Existuje niečo, čo Danko neurobí pre ďalšie percentá?

Predseda SNS Andrej Danko sa po slabom výsledku v posledných parlamentných voľbách v roku 2020 jednou nohou ocitol na politickom dôchodku.

Niekoľko dní po rozdaní kariet voličmi, začiatkom marca, ohlásil, že sa spolu so širším vedením strany vzdáva funkcie a koncom apríla dokonca avizoval, že opätovne na post lídra SNS nebude kandidovať.

Do septembrového snemu však rozhodnutie prehodnotil a svoje miesto na čele SNS pred delegátmi obhájil. Hlas mu vtedy odovzdalo 88 z nich, pričom 27 podporilo jeho protikandidáta Antona Hrnka.

Trápenie národniarov však pokračovalo a SNS podľa preferencií v najťažších momentoch hrala akúsi politickú tretiu ligu. O prekvapenie však nešlo, keďže jeden z hlavných problémov strany sa nazýval práve Andrej Danko.

Po ani nie troch rokoch a účinkoch plynutia času, ktorým pamäť voliča vo všeobecnosti odoláva len s ťažkosťami, je situácia neporovnateľná.

Z Danka je v súčasnosti, v čase, keď ďalšie voľby klopú na dvere, jeden z majstrov politického pragmatizmu. Spájanie síl totiž dokázal nielen zrealizovať, ale aj z neho benefitovať. Hoci ide o relatívne malú výpomoc, práve novonadobudnuté desatiny percent ho môžu katapultovať do parlamentu.

Vyzerá to ako comeback hodný obdivu, no má svoju temnú stránku. Danko sa totiž pri dvíhaní preferencií dostal do konfliktu s niečím, čo by seriózneho politika malo zaujímať viac ako popularita. Reč je najmä o jeho osobnej integrite a povesti SNS. Dnes je však viac než kedykoľvek predtým otázne, či Dankovi a SNS ešte nejaká povesť a integrita ostali.

Nejde pritom len o formálnu a obsahovú zmenu Dankovej rétoriky, ale najmä o to, s kým všetkým je ochotný bratať sa.

V máji sa napríklad Danko objavil na zjazde Komunistickej strany Slovenska (KSS) a opatrné sympatie voči minulému režimu prejavoval s portrétom diktátora Josifa Stalina za chrbtom. Márne. Predvolebné spojenie medzi SNS a KSS, s vidinou ktorého na zjazd prišiel, ale napokon padlo.

Neskôr bol dôvodom ťukania si po čele príchod publicistu Romana Michelka na kandidátku. Hviezda slovenskej komornej ľavice sa tým pádom udomácnila pod jednou strechou, napríklad spolu s presvedčeným tradicionalistickým katolíkom Tomášom Tarabom.

Vzniknutý guláš je však menším problémom ako to, že Michelko ako vplyvný „alternatívny influencer“ až príliš často skĺzava do roviny, v ktorej cieli aj na tie najnižšie pudy obecenstva. Začiatkom roka napríklad na Facebooku napísal, že na Slovensku bude lepšie vtedy, keď príde k zastreleniu Daniela Lipšica, Zuzana Čaputová sa utopí a Veroniku Remišovú znásilnia. Neskôr vyjadrenie zmazal.

Korunu tomuto výberu nevšedných kamarátov Danko nasadil len nedávno, keď sa v Londýne stretol s azda najväčším radikálom samozvanej alternatívnej scény Danielom Bombicom (známejším ako Danny Kollár) a poskytol mu rozhovor.

Tento najsledovanejší Slovák na Telegrame sa v minulosti verejne a so smiechom pochválil tým, že počas života v Británii mu trikrát zadržali vodičský preukaz, vyše dvadsaťkrát ho zatkli, desaťkrát sa pobil, odpracoval si 200 hodín verejnoprospešných prác a štyrikrát šoféroval pod vplyvom alkoholu.

Na Facebooku, v čase pred nárastom popularity, uverejňoval vtipy o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, publikoval fotky s členmi neonacistickej kapely Krátky Proces a Slovenské národné povstanie označoval za „židovský o*eb“.

Neskôr, keď zistil, že agresivita a prvoplánová antisystémovosť sa dá v niektorých zákutiach internetu pretaviť na slávu, začal sa nielen z pozície hosťa, ale aj moderátora na rôznych platformách, vyjadrovať ku každej spoločensky exponovanej téme a jednotlivcovi. V jeho videách sa v minulosti objavili aj Dankov spojenec Tomáš Taraba, podpredseda Smeru Erik Kaliňák a exminister vnútra Robert Kaliňák.

Krátko po začiatku agresie Ruska proti Ukrajine sa napríklad navliekol do trička s anglickým nápisom Russia a o prezidentovi Ukrajiny Volodymyrovi Zelenskom sa vyjadril ako o „predkožke“ či „potkanovi dosadenom nosatým režimom“.

Po skone epidemiológa Vladimíra Krčméryho na jeho profile pribudol odkaz „smaž sa“ a očastoval ho ako „kolaboranta covidovej genocídy národa“.

Po streľbe v Teplárni zas bez dôkazov konšpiroval o tom, že vrah Juraj Krajčík bol v mileneckom pomere s jedným zo zastrelených mužov. „Nepodarilo sa vám, žiaľ, zakryť skutočnosť, že ide o vraždu zo žiarlivosti. Vedia to úplne všetci. To len média a vláda sa snažia z toho zase niečo vytĺcť,“ doplnil.

Ako vidieť aj na týchto príkladoch, Danko si vybral tú ľahšiu cestu. Namiesto pokorného vyvodenia osobnej zodpovednosti a citlivej kultivácie SNS si návrat do parlamentu razí aj tým, že zbiera všetko čo sa – expresívne povedané – váľa po zemi.

Reč je pritom stále o tom istom Dankovi, ktorý sa v minulosti rozhorčoval nad nárastom pravicového extrémizmu, sťažoval sa na silu dezinformácií na internete, chcel po kauze horaliek v NR SR zlepšovať politickú kultúru a zaštiťoval sa heslom, že „demokracia a sloboda znamenajú aj zodpovednosť“.

Škoda. Na záver ostáva položiť už len jednu rečnícku otázku: Existuje niečo, čo tento politik neurobí pre nové percentá?