Rozhovor s Miroslavom Hofmanom, českým Stevom Jobsom. Prečo garážové firmy porážajú veľké korporácie

Tak ako Steve Jobs, ktorý bol skôr vizionár ako vývojár, Miroslav Hofman za svojím úspechom vidí najmä schopnosť mať užitočný nápad a nadchnúť preň tých správnych ľudí. Podnikateľ z Prahy začínal v garáži. Biznis mu naštartovala zákazka na vývoj 16-bitového počítača a neskôr dostal nápad vyrábať inteligentné zvončeky – dverové komunikátory, ktorým predbehol dobu. Roky čakal na dopyt po jeho revolučnom produkte a dočkal sa. Svoju úspešnú technologickú firmu 2N nakoniec výhodne predal. Dnes sa Miroslav Hofman venuje robotike a osvete stredoškolákov o podnikaní.

Aké boli vaše začiatky v podnikaní?

S podnikaním som začal v pražskej garáži Na nivách, tak sa volá tá ulica. Moje podnikanie je skôr súhra náhod. Povedal by som, že každý máme v sebe istú dávku takzvanej podnikavosti, čo nemusí byť, že zakladáme firmu. Podnikavosť je z môjho pohľadu istá dávka zvedavosti alebo nespokojnosti človeka samého so sebou. Je to istá túžba niečo vytvoriť. A toto si myslím, že bolo vo mne prítomné už odmalička, pretože som nechodil do škôlky a tak som bol sociálne trochu vylúčený. Takže som si tú sebahodnotu už odmalička dodával tým, že som vyrábal rôzne veci. Keď som bol starší tak ma veľmi tešilo, že by moje výrobky mohli byť užitočné napríklad pre mojich spolužiakov, kamarátov alebo potom neskôr skutočných zákazníkov.

Napríklad?

Napríklad na základnej škole som opravoval kamarátom autíčka na autodráhu. Pred školským večierkom som si napríklad myslel, že dievčatá o mňa prejavia väčší záujem, keď vyrobím farebnú hudbu, teda niečo, čo by podľa rytmu hudby divoko poblikávalo. Neskôr to bola výroba mixážnych pultov pre kapely mojich kamarátov alebo hudobné zosilňovače. Keď som nastúpil do zamestnania, čo sa stalo klasicky po dvoch rokoch základnej vojenskej služby, tak som sa viac tešil do tej garáže, ako do zamestnania.

Ako vznikla vaša garáž?

(Smiech.) Garáž vzniká najskôr v hlave. Myslím, že každý z nás takú garáž môže mať a má ju k dispozícii. Stačí na to zo začiatku iba predstavivosť a neskôr sa k tomu dá pridať aj ten pracovný stôl. Tá moja garáž, to boli nebytové priestory, sklad, ktorý sme s kamarátmi upravili. Postupne nadšenie a odvaha prerástli do toho, že som začal ponúkať vývoj elektroniky pre zákazky rôznych štátnych podnikov. Prekvapivo na to reagovali, pretože sme boli schopní vyriešiť ich problémy oveľa rýchlejšie ako ich vlastný vývojový tím.

Aké riešenia?

Napríklad pre Vysokú školu chemicko-technologickú v Prahe, to bola elektronika pre analyzátory ortuti, TMA 254, v životnom prostredí. To bola v tom čase veľmi silná téma. Vynálezcovia tohto zariadenia nakoniec boli úspešní po celom svete. Ja som mal vtedy 22 rokov a navrhol som im aby do toho novo vyvíjaného prístroja zabudovali riadiaci počítač pre výpočet, zobrazovanie a tlačenie výsledkov. No to som si však prečítal v americkom časopise Hewlett-Packard Journal, ten popisoval takéto podobné zariadenie, o ktorom som ja sám nič nevedel. Ja som tú myšlienku len nadhodil a oni sa toho chytili. Potom mi ostal len problém, že ako to zrealizovať. Ale podarilo sa.

Takže vy ste v podstate takým českým Stevom Jobsom. Neviete presne ako, ale máte víziu.

No samozrejme. Ale takto to funguje všade. Musíte mať trochu drzosti a fantázie. Vizionárstvo je tiež dobrý pojem. Ale treba hlavne takú chlapčenskú hravosť.

A ako ste nakoniec vykorčuľovali z tej situácie s počítačmi v meracích prístrojoch?

(Smiech.) Ten slovenský výraz vykorčuľovať sa mi veľmi páči. V tomto prípade to sedí. Ja som mal obrovské šťastie, že som pre tú víziu dokázal získať vo svojom odbore oveľa múdrejších ľudí. ako som bol ja sám. Ja som nevedel postaviť nový počítač. Nikdy som nenaprogramoval ani riadok kódu. Nejako som však dokázal presvedčiť ľudí, ktorých som poskladal dokopy ako tetris, aby z toho vznikol tím, ktorý bol silnejší než bol v tom čase niekde inde.

Akí boli vaši prví spolupracovníci? Menili sa po čase?

Už od začiatku som bol rád, že som mohol spolupracovať so svojím kolegom, ktorého som spoznal na strednej škole, Hanušom Brychtom. Neskôr sa k nám pridal Roman Pihan. Títo dvaja ľudia boli takou kotvou. Roman bol geniálny programátor, dodnes programuje úžasné aplikácie aj pre rôzne americké firmy. Hanuš bol podobný a podporoval tie naše bláznivé nápady. Na tento základ sa dalo spoľahnúť a prizvať ďalších. Napríklad pri vývoji prvého československého 16-bitového počítača, IBM PC zavedeného do výroby.V priebehu krátkeho času sa nám podarilo osloviť tých najlepších z Českej republiky, ktorí mali už jednotlivé časti toho projektu v šuplíku. Poskladať tie kúsky hardvéru a softvéru dokopy, to nebola úplná banalita, ale niekto už jednotlivé časti vymyslel. Takto sme boli schopní tú technológiu za štyri mesiace nielen vyvinúť, ale aj ísť spolu s autormi jednotlivých komponentov do výroby. Čo v tom čase a aj dnes je, myslím, rekord.

Ako je možné, že vy ste to mali v šuplíku, ale vývojoví špecialisti tej firmy boli pozadu?

Tak to je ten dôvod, prečo garážové firmy porážajú gigantov. Hovorí o tom aj príbeh študentov, ktorí založili Google alebo príbeh Steva Jobsa, zakladateľa Apple. Pretože v tej chvíli sa v tej garáži nahromadí väčší intelektuálny potenciál, nadšenie a odvaha ako v tých zabehnutých korporáciách. A to je všetko. Práve preto si veľké korporácie často kupujú startupy. Pretože potrebujú tú ich energiu.

Ako ste sa dostali k tomu 16-bitovému počítaču?

Popri zamestnaní som jazdil nadýchnuť sa do Slušovíc. Jednotné zemědělské družstvo agrokombinát Slušovice (JZD AK Slušovice) bolo pre mňa ako taká Amerika na Morave. V ich podnikoch sa pokračovalo v takzvaných baťovských princípoch [princípy riadenia a podnikania vytvorené Tomášom Baťom, pozn.red.]. Jednoducho som si vzal v práci dovolenku a chodil som drzo ponúkať rôzne vývojové práce. Postupne sa mi darilo získavať menšie zákazky, až som získal dôveru v jednom závode, ktorý chystal v tom čase výrobu 8-bitových počítačov pre školy. Mali uzavretý kontrakt na výrobu 40-tisíc počítačov do školstva. Na to mali už všetko pripravené. Výrobné haly, osadzovacie automaty, materiál, všetko. Jediné, čo im uviazlo, bol vývoj toho 8-bitového produktu, ktorý nebol v takom štádiu, aby sa dal vyrobiť. Vývojári si mysleli, že už to majú hotové, no výroba pochopila, že k tomu majú ešte ďaleko. A to bol moment, keď sme sa stretli. Oni ma požiadali, či by sme sa na ten ich prototyp mohli pozrieť a nám o nič nešlo. Povedali sme im, že ten ich prototyp je veľmi nepodarený a poradili sme im, aby si u nás objednali niečo súčasného, 16-bitového, čo bol štandard IBM počítačov.

Nepadla vtedy otázka, že prečo? Ako ste im to vysvetlili?

No pretože som vedel, že šestnásť bolo vyššie číslo ako osem. V tej dobe bol IBM-PC [prvá verzia osobného počítača, pozn. red.] celosvetový štandard, mal veľké softvérové zázemie a hardvérovo to bolo stavebnicové, takže aj s mojou chabou skúsenosťou im to nebolo také ťažké vysvetliť. Oni na to prikývli a potom nám už dali len termín, čo bol termín uvedenia tohto počítača na veľtrhu v Brne. To bolo v roku 1987. V tom istom čase sa na tomto veľtrhu uvádzal aj automobil Škoda Favorit. Takže sme spolu s ním uvádzali aj náš HC16-2N počítač. To my sme si vydobyli, že tie nami vyrobené prvé vzorky budú mať pomlčku 2N. Visela tam aj naša vlajočka a my sme chodili ako nafúknuté pávy, že to pochádza z našej garáže Na Nivách. Do revolúcie v roku 1989 ich v Slušoviciach vyrobili a dodali do škôl okolo 2-tisíc.

Prejdime teda k začiatkom vašej firmy 2N. Čím ste začínali a ako ste sa dostali až k produktu dverových komunikátorov, ktorý vás preslávil?

To 2N sme vymysleli noc pred odovzdaním produktu, spomínaných počítačov, pretože bolo jasné, že by za tým mala stáť nejaká firma. Takže sme názov vytvorili podľa Ulice Na Nivách, takže 2N.Ten grafický návrh, ktorý vznikol za noc, bol tiež veľmi podarený a je používaný dodnes. Mali sme však dosť náročné chvíle, pretože sme nevedeli, čo máme ďalej robiť. My sme vedeli iba chodiť a ponúkať nejaké vývoje socialistickým firmám, ktoré jedna po druhej zanikali. Nemali sme vlastný produkt, nevedeli sme predávať a mali sme už deti a manželky.

No a jedného večera som náhodou objavil mojich kolegov z garáže, ako čosi kutia a keď som tam vstúpil, tak na to hodili kabát. Bola to myšlienka pobočkovej telefónnej ústredne pre malé začínajúce firmy. To je zariadenie, ktoré umožňovalo rozdvojovanie  verejných telefónnych liniek vo firme k jednotlivým telefónom. Mne sa to zapáčilo. Spomenul som si, že mi niekto vravel, že by to mohlo byť dobré a uzavreli sme dohodu, že oni budú mať na starosti vývoj a my výrobu, predaj a dodanie. Tým sme vlastne mali svoj produkt. Ten sa volal ATEUS, automatická telefónna ústredňa. Prvý rok sme ich v tom našom sklade vyrobili dvetisíc. Každá stála 10 až 15-tisíc korún, takže sme hneď boli v obrate 20 až 30 miliónov korún, čo bol obrovský úspech. Takže to nás naštartovalo do smeru, ktorý by sme si inak nevymysleli a vznikla prvá Česká pobočková telefónna ústredňa ATEUS.

Aký bol ďalší vývoj toho produktu?

Keď to zjednodušíme, tak na vrchol a na pád. My sme sa tým našim obchodným partnerom a zákazníkovm snažili vysvetliť to, aký je pre nich úžitok vo voľbe nášho zariadenia a vďaka tomu sme boli minimálne marketingovo pred Alcatelom, Siemensom a Panasonicom, a získali sme 19 percent trhu pobočkových ústrední v Českej republike. Pretože my sme prezentovali to, že naše zariadenie vie ušetriť peniaze. Jedno z hesiel v tom čase bolo: „Investujte do úspory.“

Neviem, ako veľmi je potrebné zachádzať do detailov o tom, aké to na začiatku bolo jednoduché. Napríklad len obmedziť tou ústredňou súkromné hovory. Neskôr si to zariadenie vyberalo tú najlacnejšiu cestu, teda či budú volať do GSM alebo IP [rozdielne typy sietí s rôznymi poplatkami za používanie, pozn.red.], či klasickou cestou. To boli v tom čase všetko novinky a s nimi sme vyrazili aj na prvú medzinárodnú výstavu v Hannoveri, do Nemecka. A tam sme hrozne pohoreli, čo bol výborný začiatok pre nové nápady na to, čo by vlastne zahraničný zákazník mohol chcieť.

Pohoreli ste preto, že zákazníci nemali záujem o produkt?

Presne tak. Ich zas až toľko nezaujímali nejaké úspory lokálnych telefónnych poplatkov, ale hlavne ich zaujímali alternatívne možnosti medzinárodnej telefónie, čiže napríklad IP telefónie alebo to, čo práve používame my dvaja, že telefonujeme jeden druhému cez internet. Toto boli cesty, ktoré sme pochopili, že musíme tými našimi takzvanými IP/GSM bránami podporovať [IP/GSM brána umožňuje volanie medzi pevnou linkou a mobilnou sieťou, pozn. red.]. Tak aj bolo a my sme sa stali najväčším producentom zariadení pre alternatívnych medzinárodných telefónnych operátorov.

A ako prebehla celá transformácia?

(Smiech.) Po prvé to bolelo, pretože ak je niekto veľmi pyšný na to, čo robí, tak nechce počuť, že to robí zle. A tiež sme museli viac počúvať tých zákazníkov, pri ktorých sme si nemohli byť istí, že nakúpia toho produktu toľko,  aby nás to uživilo. Takže to bola taká stávka na intuíciu, kde budú peniaze a ten záujem zahraničných klientov.

A ako ste sa dostali k dverovým komunikátorom?

Už pri tých prvých ústredniach nám bolo jasné, že firma nebude potrebovať komunikovať iba medzi kanceláriou a zákazníkom, ale aj medzi vchodom do firmy a zamestnancami vnútri. My sme si vtedy prosto povedali, že keď už v tej firme ležia na stole telefóny z našej ústredne, tak spravme ten komunikátor tak, aby zvonil už na tie existujúce telefóny a nemusel tam byť ďalší telefón navyše. Takže to bol prvý variant. Tento náš produkt, komunikátory, však tvoril len tri či päť percent celkového obratu a keď sme hľadali nové produkty v čase keď začínal internet, uvedomili sme si, že naše komunikátory by tých funkcii mohli mať viac. Teda mohli by prenášať okrem hlasu aj obraz. To už bolo možné v tej dobe, ale bolo to zložité a hlavne ste ešte nemohli komunikovať hlasom a obrazom na svoj mobilný telefón, ovládať z neho doručenie zásielok k vášmu bytu a podobne. My sme v 2N v roku 2007 do dverových komunikátorov vložili prenos hlasu a obrazu cez internetový protokol. Vznikol nový odbor IP komunikátorov s celosvetovým dynamickým rastom.

Takže ste prišli s nadčasovým nápadom.

Našim produktom sa stal komunikátor, ktorý vám zavolá na váš mobil. A to bola tá hlavná myšlienka, ktorá ešte v roku 2007 bola bláznivá, ale neskôr, asi po troch rokoch, to začali firmy brať vážne. Napríklad firma Cisco IP telefóniu veľmi propagovala a jazdili sme s ňou po celom svete, ale nemalo to pre nás veľmi veľkú odozvu. Až za tri-štyri roky sa ukázalo, že tá myšlienka je veľmi dobrá, že to môže mať ešte viac funkcií a že to používatelia chcú, najmä v oblasti zabezpečených budov.

Aký bol ten prechod na nový produkt pre firmu 2N?

Viete, keď meníte celé mentálne nastavenie firmy, teda končíte s tou takzvanou tučnou kravou a stavíte na biedneho psa, tak len malý okruh vašich kolegov chápe, že tá dojná krava umiera. Tie staré produkty ako telefónne ústredne či brány IP/GSM boli na ústupe, pretože po celom svete sa podmienky menili, ale bolo ťažké ľudí presvedčiť o tom, že by sme mali staviť na nový produkt a investovať doň energiu. Pred predajom firmy sme boli vo veľkej kríze, či to prežijeme. To záviselo od toho, či ten nový produkt začne včas nahradzovať tržby tých predošlých. Dokonca sme v tej dobe založili filiálku v Amerike. Pretože sme pochopili, že tam bude ten pokrok v internetových službách rýchlejší ako v iných krajinách a keď by sme naše IP komunikátory uviedli na trh tam, tak by tam boli úspešnejšie. Takže sme investovali veľa a ja som potom s kolegami tú firmu ponúkal v čase, keď nám už bolo jasné, že to vyjde. Ale nebolo to jasné ešte pre tých záujemcov.

Ako sa vám ju nakoniec podarilo predať?
Nepodarilo sa. V 2013 sme uzavreli prvé kolo ponúk s tým, že nám tú našu víziu nikto neuveril.

Ponuky teda boli?
Áno boli. Záujemcov však zaujímalo hlavne akú máme ebitdu [výsledok hospodárenia pred odpočítaním úrokov, daní a odpisov, pozn. red.] a ako to bude vyzerať zajtra. Nomy sme však všetko investovali do vývoja a zakladania pobočiek. My sme ebitdu mali veľmi malú. Takže, keď si nakreslíte klesajúci graf, tak o takú firmu nemá nikto záujem.

A čo sa stalo potom?
(Smiech.) No počkali sme. Nakoniec tá takzvaná hokejka toho grafu, to je to, čo každý investor chce vidieť, že to rastie, sa z tej našej túžby preniesla do reality. My sme zrazu prezentovali na výstavách niečo, čo ostatní zaspali. V tejto fáze sa k nám vrátil jeden z tých pôvodných záujemcov, súčasný majiteľ, firma Axis Communications zo Švédska, svetový líder IP bezpečnostných kamerových systémov, prišiel a priznal, že nás zrejme podcenil a chcel sa znovu rozprávať. No a potom to bolo už len na vyjednávaní, keď sme sa dostali skôr k tej budúcej hodnote firmy, za ktorú sme ju predali.

Vy ste tu firmu teda predali a úplne z nej odišli?
Áno. Ten model bol jednoznačný. Už ako traja spoločníci sme viedli firmu 25 rokov, chápali sme, že to najlepšie sme tej firme a kolegom poskytli. Predávali sme teda sto percent. Zo dňa na deň sme vlastne v dobrej kondícii odovzdali firmu spolu so skvelými ľuďmi na manažérskych pozíciách. Ukázalo sa, že mali na čo nadviazať. Kúpili klenot.

Aké boli podmienky predaja?
My sme si priali hlavne, aby bola zachovaná značka, čo sa stalo. Axis, ktorého vlastníkom je Canon, po niekoľkých rokoch usúdil, že ten brand 2N je natoľko dobrý, že značku nebudú rušiť. Všetok vývoj v tejto oblasti sústredili do Modřan a nechali ho tam. Dnes je teda z 500 zamestnancov minimálne 300 vývojárov pre celý svet v Prahe. V zásade to, čo som si v tom čase prial, sa skutočne splnilo.

Tak to je skvelé. Vážne gratulujem!

Áno, ďakujem. (Smiech.) Čo k tomu dodať. Tí moji kľúčoví spolupracovníci ešte dnes vo firme pokračujú a oslávili 30 rokov trvania firmy. Zoberte si, že 30 rokov je dlhý čas a najmä, čo sa týka firmy. Skutočne mám z toho radosť. V súčasnosti majú ročný rast obratu 20 percent a takisto rastie aj počet zamestnancov. V roku 2022 bol ich obrat viac ako 2 miliardy českých korún [približne 83 miliónov eur, pozn. red.]. V blízkej budúcnosti sa chystajú mať tisíc zamestnancov. Najsilnejším regiónom je pre nich skutočne Amerika a tam sú považovaní medzi dodávateľmi tejto technológie za špičku.

Dnes sa venujete čomu?

Sadnúť si a nič nerobiť bola tiež možnosť, ale veľmi sa mi to nepodarilo. Treba povedať, že už v priebehu môjho podnikania som mal čas venovať sa aj neziskovým veciam. Jednou z nich bolo založenie iniciatívy Mužešpodnikat.cz a tá si zobrala za úlohu medzigeneračné zdieľanie skúseností pre inšpiráciu študentov. Podnikatelia chodia na stredné školy a zdieľajú svoje príbehy inšpirujúce na podnikanie Ten spolok funguje dnes už desiaty rok. Ako traja zakladatelia, prví prednášajúci, sme išli rozochvení na prvú prednášku bez toho, že to vtedy bolo pod nejakou inštitúciou. Dnes som si opísal čísla, že sme takto videli už 57 771 študentov. Zúčastňuje sa na tomto projekte 193 špičkových podnikateľov, ktorých starostlivo vyberáme. To sú oni, ktorí chodia a prednášajú po školách. A objednáva si nás 341 stredných škôl.

Venujete sa ešte technológiám?

Založil som dve zaujímavé technologické firmy. Jedna sa volá Jetty robots a druhá Jetty vision. Jetty robots je firma, ktorá vyvíja a vyrába roboty pre prácu v potrubí. Zaoberá sa predajom robotov aj službami. Po celom svete si naše služby objednávajú firmy, ktoré naliehavo potrebujú vyriešiť problém vo svojom potrubí.  Sú to napríklad plynovody, ropovody, dopravné potrubia v potravinárstve alebo vo výrobe liekov. Tímy našich chlapcov s tým jazdia od Austrálie po Ameriku. Zákazníkov máme po celom svete. Technológia Jettyrobot je patentovaná v USA aj Európe.

Nakoniec sa vás už teda len spýtam takú otázku vyžadujúcu motivačnú odpoveď. Aké je podľa vás tajomstvo úspechu v podnikaní?

Ja si myslím, že to je jednoducho mať túžbu robiť niečo, čo je pre ostatných užitočné a peniaze za vami prídu.