Nanebovzatie Panny Márie. Facka modernému svetu alebo „len“ holistický prístup?

Základom sviatku je viera, že telo Bohorodičky nepodľahlo po smrti rozkladu, ale že si ju Ježiš Kristus vzal s telom i dušou k sebe do neba. Po dôkladnom štúdiu prameňov a po vyjadrení asi 1200 biskupov vyhlásil túto vieru Cirkvi pápež Pius XII. 1. novembra 1950 ako dogmu: „Nepoškvrnená a ustavične panenská Bohorodička Mária bola po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus, čl. 44).

Prvýkrát sa tak o slovo prihlásila pápežská neomylnosť slávnostne vyhlásená na Prvom vatikánskom koncile, 80 rokov predtým. Historické načasovanie ovplyvnili aj hrôzy druhej svetovej vojny a potreba upriamiť nádej človeka na posledné slovo, ktoré v kontexte kresťanstva nepatrí utrpeniu a smrti.

V tejto súvislosti zľudovela dobová výmena medzi známymi protestantskými teológmi Paulom Tillichom a Reinholdom Niebuhrom, ktorá sa odohrala približne osem mesiacov pred vyhlásením mariánskej dogmy. Na Tillichovu otázku, či si myslí, že to pápež urobí, Niebuhr odpovedal: „Myslím, že nie; na to je príliš chytrý; bola by to facka celému modernému svetu a pre rímsku cirkev by to bolo nebezpečné.“

Východ má tendenciu sláviť, Západ dokazovať

Korene slávenia udalosti siahajú do 4. storočia do priestoru kresťanského Východu, kde majú typický liturgický charakter. Krátko na to sa pridáva aj kresťanský Západ, ale ten sa nad touto pravdou viery zamýšľal najskôr dogmaticky, špekulatívne.

Tento rozdielny prístup k jednej a tej istej udalosti sa odrazil aj na rozdielnych názvoch sviatku. Západ má pri pohľade na toto tajomstvo tendenciu najskôr dokazovať, aby potom mohol so spokojným svedomím sláviť. Kresťanský Východ má svoj špecifický prístup, keď pri pohľade na dané tajomstvo ho túži najprv sláviť, kontemplovať. Táto tendencia sa odráža aj v bežnej terminológii, keď východný kresťan častejšie hovorí o „slávení“  a nie o „slúžení“ svätej liturgie. Rovnako pri udalosti Zosnutia či Nanebovzatia Bohorodičky je v centre oslava Boha, ktorý prijíma človeka tak, ako ho zamýšľal a stvoril, teda celistvo.

Nie je náhoda, že práve touto pravdou viery východní kresťania uzatvárajú svoj liturgický rok, ktorý sa končí 31. augusta: Človeka nemožno rozdeliť. Človek je jednota tela, duše a ducha. Ak túto jednotu rozbijem, už nemôžem hovoriť o človeku. Preto Boh prijíma človeka – Presvätú Bohorodičku – celú, aj s telom. Rôzne smery vnímajú telo negatívne ako väzenie duše, z ktorého sa človek musí oslobodiť. Kresťanstvo však nehovorí o zničení tela, ale o jeho premene, teda o prijatí do najužšieho spoločenstva s Bohom, ktoré označuje pojmom nebo. Ježiš Kristus svojím odchodom do neba otvára vstup celému človekovi. A presvätá Bohorodička je prvý človek (nielen duša), ktorý tento vchod použil.

Závet Bohorodičky má len päť slov

Z obsahu sviatku i jeho kontextu vyplývajú praktické následky. Vo viacerých oblastiach sa presadzuje takzvaný holistický prístup, ktorý nás chce presvedčiť, že človeka a jeho situáciu pochopíme lepšie, ak ho vnímame ako celok. Sviatok Nanebovzatia Panny Márie či Zosnutia presvätej Bohorodičky chce pretlmočiť rovnaký odkaz v duchovnej rovine: Intímna jednota s Bohom znamená integritu človeka.

Preto je súčasťou sviatku aj opätovné čítanie „závetu“ presvätej Bohorodičky. Je to jej posledná veta zaznamenaná v kánonických evanjeliách: „Urobte všetko, čo vám (Ježiš Kristus) povie.“ (Jn 2,5) Inými slovami, ide o pozvanie k holistickému prístupu v tom najdôležitejšom vzťahu.

Požehnanie kvetov a štvrté pôstne obdobie

Sviatok Zosnutia je vo východných cirkvách spojený s požehnávaním kvetov a liečivých bylín. Tento zvyk pochádza pravdepodobne z tradičného presvedčenia, že po Máriinom nanebovzatí sa jej hrob naplnil „nebeskou vôňou“ a kvetmi (porov. sv. Germán, Prvá homília na Zosnutie). Liečivé byliny sa požehnávajú na pamiatku mnohých uzdravení a mimoriadnych milostí udelených pútnikom pri Máriinom hrobe (porov. sv. Ján Damaský, Homília na Zosnutie I, 13). Tento zvyk zrejme súvisel aj so snahou odstrániť poverčivé zaklínadlá a šarlatánstvo.

Dôležitosť sviatku podčiarkuje aj skutočnosť, že ho východné cirkvi spájajú s dvojtýždňovým pôstnym obdobím, ktoré mu predchádza. Účel štvrtého pôstneho obdobia je v princípe rovnaký ako pri prvých troch: Neslúži ako nátlak na Boha, aby dal človeku, čo chce. Má byť skôr prípravou na prijatie toho, čo mu chce dať Boh. Známy teológ Karl Rahner hovorí, že Mária je ikonou toho, čo Boh chcel urobiť z človeka na začiatku, a toho, čo urobí z človeka na konci. Máriino Nanebovzatie je znamenie, ktoré udržuje našu nádej, že raz aj my budeme úplne premenení v Bohu.