Exminister školstva Horecký: Nešiel by som do vlády, v ktorej by mala rezort školstva strana Progresívne Slovensko

Rozprávali ste sa s Martinom Šmilňákom a vedením strany o tom, kto bude jednotkou na
túto pozíciu?

Reakcia Martina prispela k tomu, prečo som prijal pozvanie na kandidátku. Napriek tomu, že roky pracuje pre KDH, prejavil uznanie voči mojej kompetentnosti. Myslím, že podľa výsledkov som bol úspešným ministrom školstva, hoci len necelý jeden školský rok a nsvyše, že podmienky boli mimoriadne ťažké. Napriek tomu sa podarilo splniť dobré ciele dobrým spôsobom.

Čo by boli vaše tri priority na poste ministra školstva?

Úplne prvou prioritou je využiť potenciál nastavenia stavovských organizácií v školstve.

Čo to znamená?

To znamená, že naše organizácie, ktoré reprezentujú školy všetkých druhov, sa postavili k potrebe
posunu v školstve, k nepopulárnemu slovu reforma obsahu a foriem vzdelávania s väčšou zodpovednosťou, než majú niektorí politici. Takže prvá vec je vytvoriť nástroje, napríklad kurikulárnu
radu, ktorá nebude znamenať formálny okrúhly stôl, ale skutočných nositeľov štafety reformného
úsilia.

Čo si od toho sľubujete? Aký reálny a praktický dosah by to malo na školstvo?

Dnes učíme na školách zodpovedajúco tomu, ako boli učitelia pripravovaní, a ako sa paradigmaticky nazeralo na vzdelávacie obsahy. Teda ako na knižnicu vedomostí, ktorá je pekne chronologicky zatriedená po jednotlivých predmetoch alebo vzdelávacích oblastiach. Ale život tak nefunguje. Dnes už nie je úlohou hľadať nové dáta, pretože na rôznych serveroch a úložiskách máme terabajty dát. Teraz je veľmi dôležité vedieť ich dávať do korelácie, spájať ich a túto schopnosť v deťoch nebudujeme ani systémovo, ani vedome. Alberta Einsteina si všetci spájajú s teóriou relativity. No on Nobelovu cenu dostal za fotoelektrický jav, nie za teóriu relativity, lebo v nej nepovedal ani jeden nový fakt. Einstein mal na stole to isté, čo všetci ostatní, akurát, že videl to, čo iní nevideli. To isté musíme urobiť aj my v školách. Keď sa dobre pozrieme na úspešné príbehy ľudí, sú to tí, ktorí dokážu prepájať informácie interdisciplinárne a sú to tímoví hráči. To je to, čo je jadrom novej reformy.

Aká je vaša druhá priorita?

Týka sa vedy, výskumu a vysokých škôl. Je absurdné, aby rezort školstva a reprezentácie vysokých
škôl vedľa seba existovali paralelne, aby sa pravidlá pre financovanie vysokých škôl pripravovali niekde na treťom poschodí ministerstva financií, v latentnej kooperácii s ministerstvom školstva, a nie v spolupráci s vysokými školami. My teraz robíme niečo, čo je vo vyspelých krajinách už dávno hotové, teda systém financovania škôl, ktorý rešpektuje ich diverzitu. Nemôžete použiť tie isté kritériá na prírodovedeckú fakultu v odbore biochémia, a tie isté na pedagogickú, pretože objem vzdelávania či charakter výstupných tvorivých vedeckých prác je iný, podobne ako pri fakulte telovýchovy a športu či umeleckých školách.

Takže vaším cieľom je zmeniť systém financovania vysokých škôl tak, aby boli do toho školy viac
zainteresované?

Áno. V podstate to bol aj jeden z dôvodov, prečo som v niekoľkomesačnej práci, ktorú som robil pre rezort, našiel porozumenie v reprezentáciách vysokých škôl, ktoré mi prejavili dôveru a ochotu spolupracovať. V roku 2004 sme dali autonómiu vysokým školám skôr, než sme nastavili kvalitatívne
štandardy a mechanizmy, ako majú fungovať.

Dnes, keď sú autonómne, štát nemôže rozhodovať za ne. Jeho úlohou je nastaviť podmienky a pravidlá, čo môžeme urobiť správne iba v spolupráci s vysokými školami. Občas čítame povrchné titulky v novinách o tom, že máme zrušiť niektoré vysoké školy. Tak, ako nemôžete zrušiť niektoré pekárne, nemôžete zrušiť ani vysoké školy. Môžete len nastaviť systém spôsobom, aby sa presadili tie najúspešnejšie a najlepšie fungujúce školy. To sa však nedá urobiť jedným pravítkom.

Čo je vaša tretia priorita?

Prerozdelenie kompetencií medzi samosprávy, ktoré, ak sú za niečo zodpovedné, majú mať aj možnosti, ako plniť úlohy. Som za to, aby sa naša krajina v mnohom decentralizovala. Napríklad v čerpaní eurofondov. Ale napríklad v správe sieti škôl musí byť jedno koncepčné centrum, ktoré dokáže zastrešiť takú náročnú úlohu, akou je manažment siete škôl a školských zariadení.

To dnes podľa vás ministerstvo nerobí?

V súčasnosti je to fragmentové, lebo vyššie územné celky rozhodujú o stredných školách a zároveň sú
zriaďovateľmi stredných škôl. Je naivné predpokladať, že sa tu neprejaví konflikt záujmov, keďže vyššie územné celky rozhodujú o všetkých stredných školách. Teda o tých, ktoré zriaďujú oni, ale aj o cirkevných a súkromných. Navyše, ich pohľad je úzky, lebo vidia len to, čo je potrebné pre ich región, ale nevedia sa na situáciu pozrieť z celoslovenského pohľadu.

Aké je vaše riešenie?

Sieť regionálnych úradov školskej správy, kde pracujú ubití úradníci, má byť posilnená kompetenčne a personálne tak, aby oni mali hlavné slovo. Samozrejme, župy by mali mať akési právo veta, keďže
vedia lepšie ako centrála v Bratislave, čo ich región potrebuje. Ale musí tu byť aj niekto, kto sa
pozrie na celý obraz a podľa toho nastaví efektívne celý systém škôl.

Prejdime k programu KDH, konkrétne k vašej snahe zabezpečiť, aby všetky deti z marginalizovaného prostredia a rómskych komunít mali prístup k materským školám už od troch alebo štyroch rokov. Akými konkrétnymi krokmi to chcete docieliť?

Začal som s tým už minulý rok. Odmietol som povrchné nápady povinnej školskej dochádzky pre
rómske deti už od troch rokov. Považoval som to za diskriminačné. Takéto rýchlo kvasené riešenia – vytiahnuť nasilu deti z rómskych osád a presadiť ich do „normálneho prostredia“, nikdy nebudú fungovať. Nemôžete trhať matke dieťa z náručia s tým, že ide do škôlky.

Čo je potom riešením?

Motivácia. Jeden z konkrétnych príkladov, ktorý je už v zákone, spočíva vo zvýšení príspevku a rozšírení jeho účelu pre deti z týchto komunít. Napríklad, matka bude mať nielen príležitosť svoje dieťa osprchovať, prezliecť do čistých šiat, získať oblečenie a nábytok, posteľné prádlo a hračky, ale v rámci tejto podpory by mohla byť na začiatku s dieťaťom v škôlke, niekde aj v sobotu dopoludnia, alebo na dve hodiny počas týždňa. Ak by zistila, že sa to jej dieťaťu páči a má s tým spojené takéto bonusy, chcela by to. Kým to rodič nebude chcieť, kým to nebude pre neho výhodné a kým sa to dieťaťu nebude páčiť, tak to nedosiahneme.

Rozprávame sa o motivácií rodičov a detí, ako však motivovať pedagógov?

Je to v podstate nedopovedaná súčasť tretej priority, o ktorej som hovoril. Slovensko dnes dáva na vzdelávanie a školstvo 4,6 percent HDP, v okolitých krajinách je to často 5,2 percent HDP alebo viac. Európsky priemer je 5,1 percenta. V KDH si dávame za cieľ financovať vzdelávanie a školstvo takým istým percentom HDP, ako je to na priemernej úrovni v EÚ, čiže 5,1 percent slovenského HDP. Zvýšené financie by sa použili na zatraktívnenie práce v školstve a spravodlivejšie odmeňovanie tých, ktorí robia viac/kvalitnejšie alebo v náročnejších podmienkach. Nie je možné čakať, že niekto bude robiť najnáročnejšiu prácu s klientelou, ktorá vyžaduje zvýšenú starostlivosť či výchovu k základným hygienickým návykom za hlboko podpriemernú mzdu.

Skúste byť konkrétny. Ako si predstavujete zvýšenie ohodnotenia pedagógov tak, aby bola pre nich práca s rómskou minoritou atraktívna?

Už sme navrhli koeficient ekonomickej rovnováhy (pri výpočte finančného normatívu na žiaka), ktorý zohľadňuje rozdielnu výšku životných nákladov v rôznych regiónoch tak, aby si učitelia za približne
rovnakú prácu mohli zabezpečiť približne rovnakú životnú úroveň kdekoľvek na Slovensku. Roky sa
uplatňuje takzvaný tepelný koeficient, ktorý znamená vyšší prevádzkový normatív na žiaka v regiónoch
s vyššou vykurovacou či energetickou náročnosťou. Podobne by som bonifikoval učiteľov, ktorí idú pracovať do objektívne náročnejších podmienok, ako je napríklad skladba obyvateľstva s významným počtom ľudí z minorít. Keď chceme od učiteľa viac práce na kvalitatívnej úrovni, musíme na to dať aj adekvátne ocenenie.

Vo volebnom programe tiež zdôrazňujete potrebu posilniť renomé slovenských univerzít a zamedziť odlevu študentov do zahraničia. To počúvame často. Aké sú konkrétne kroky, aby tisícky mladých neodchádzali študovať do zahraničia? Aby sme, povedzme, atraktívne Brno dostali na Slovensko.

Rektor Masarykovej univerzity v Brne mi na poslednom stretnutí poďakoval za kvalitu svojej univerzity, pretože, ako mi doslova povedal, jeho univerzita je v rámci českých univerzít vysoko hodnotená vďaka výborným slovenským študentom.

Čo je však na druhej strane naša hanba.

Áno. Dôvodom je, že študenti odchádzajú za lepšími podmienkami. Nie je to len otázka profesorov, ktorých stretnú, ale v akom prostredí žijú, aké majú príležitosti tráviť voľný čas, aké majú zdroje, z ktorých môžu čerpať pri štúdiu. Napríklad databázy, nástroje, laboratóriá.

Lákadlom pre študentov je teda lepší život za hranicami. Ako to docieliť u nás?

K tomu smerujem. Nepísal som plán obnovy a odolnosti, a keby som bol medzi tými, ktorí ho píšu, vyzeral by výrazne inak. Napríklad, bol tam cieľ tvrdého spájania vysokých škôl a pre mňa je zarážajúce, že autori sa o tom nebavili s vysokými školami, ktoré v dnešnom štádiu tvrdé spájanie nechcú. Počas môjho ministrovania sme to zmenili na mäkké spájanie.

Čo to znamená?

To znamená tvorbu konzorcií. Univerzity, ktoré majú podobné charakteristiky, zdieľajú rovnakú lokalitu alebo zdroje, napríklad internát, by mohli spojiť sily. Správa internátu zlacnie, zefektívni sa a výsledok bude lepší život študentov. Naše internáty sú hanbou tejto krajiny. Ak by som bol dnes vysokoškolák, internáty by mi stačili ako dôvod na to, aby som išiel žiť a študovať niekde inde. Tu totiž nejde ani tak o to študovať, ako o to žiť. Dôležité je povedať, že sme päťmiliónová krajina a nikdy nebudeme mať všetky študijné odbory na vysokých školách saturované tak, ako to môže mať Francúzsko, Nemecko, Británia alebo Taliansko. Nech sa páči, nech časť študentov študuje v zahraničí, ale nech sa má kam vrátiť. Nech sú naše špičkové pracoviská prepojené so svetovými.

Ako vnímate otázku prítomnosti mobilných telefónov v školách? Vo Francúzsku sú už päť rokov zakázané, v Holandsku bude zákaz platiť od januára budúceho roka. Na Slovensku sa mobily v
školách stále používajú a regulujú sa len školskými poriadkami. Presadzovali by ste ako minister školstva návrh zákona o zákaze ich používania v školách?

Zákaz používania mobilov v základných školách je jedným z hesiel na mojej kandidátskej kartičke.

Prečo?

Chceme, aby bola škola bezpečnejšia a aby v nej mali deti väčší priestor na osobnostný rast a vzdelávanie. Deti nemôžeme a nesmieme odstrihnúť od technológií, ale nemôžeme kyvadlo nechať vychýliť do druhého extrému, kde sa nehýbu, nerozprávajú a nerastú ako ľudské osobnosti. Ak sa mobilné telefóny používajú kvôli aplikáciám na rozvoj vzdelávania v školách, nech sa využívajú. Vtedy je to pod kontrolou školy a pedagóga. Vo všetkých ostatných prípadoch majú byť mobily vypnuté – zakázané, mimo možnosti použitia. Keď dieťa telefón potrebuje napríklad pre zdravotný problém, stačí jedna veta pani učiteľke a dostane k zariadeniu prístup. Nemôže sa ale stať to, že deti spolu nekomunikujú, sú stále na sociálnych sieťach a nevenujú sa počas prestávok sebe navzájom. Nehovoriac o kyberšikane a ďalších negatívnych javoch.

A čo stredné školy?

Na strednej škole by som ich ponechal s metodickým odporúčaním a úpravou v školskom poriadku –
zákaz používania počas vyučovania a zákaz zhotovovania audiovizuálnych záznamov, a samozrejmosťou sú aj bezpečnostné filtre.

Keď ste nastúpili na ministerstvo školstva, „zdedili ste“ tím, ktorý tam už fungoval a ktorý si predtým vybudoval pán Gröhling. Ak by ste sa stali ministrom školstva, máte pripravenú vlastnú skupinu spolupracovníkov, ktorých by ste si vzali na ministerstvo?

Určite by som nevymenil všetkých zamestnancov ministerstva. Je ich tam 550, to hovorím naozaj s trpkým úsmevom. Na buldozérový spôsob búrania toho, čo bolo a stavanie vždy nového naša krajina dopláca, ale určite potrebuje každý minister úzky tím ľudí, ktorí vedia tvoriť leadership a na ktorých sa môže plne spoľahnúť. Takýchto ľudí už mám, hoci by bolo predčasné s nimi uzatvárať nejakú dohodu.

Prezradíte nám aj nejaké mená ľudí, ktorí sú vám najbližší?

Teraz vám ich nepoviem, keďže oslovení mi na to nedali súhlas.

Zohrával by v tomto nejakú úlohu aj Martin Šmilňák? Išiel by s vami na ministerstvo?

Ak by chcel, v nejakom vzájomne odsúhlasenom formáte spolupráce, určite. Martin je pracovitý človek, ktorý je pripravený slúžiť v akejkoľvek pozícii. Ukázal to aj teraz, keď som sa pridal ku KDH.

Na to, aby ste boli ministrom školstva, KDH potrebuje byť vo vláde. Kto sú pre vás ideálni koaliční partneri?

Nie som člen predsedníctva a tu uznávam, že ide o záležitosť predsedníctva, predsedu
KDH a predovšetkým výsledku volieb.

Rozumiem, ale predpokladám, že sa v rámci strany medzi sebou rozprávate o tom, kto je pre
vás viac a kto menej prijateľný.

Nie som účastný na takýchto debatách. Naša vnútorná neformálna komunikácia v KDH sa skôr týka vecného obsahu a toho, kde sú naše červené čiary a priority.

Môžete definovať tú červenú čiaru?

Pre mňa je červenou čiarou akákoľvek ideológia v obsahu vzdelávania a výchovy mladých ľudí. Mojou osobnou cestou. ako sa stať dobrým synom, otcom a učiteľom, je cesta kresťana, ale som veľmi ďaleko od toho, aby som nastavil vzdelávanie a formáciu mladých ľudí tak, akoby všetci boli veriaci katolíci. To je absurdné. Rovnako nezmyselné by bolo vnucovať celej populácii nejaký svetonázor alebo nebodaj nejakú ideológiu.

To znamená, že by ste nešli do vlády, v ktorej by rezort školstva pripadol strane Progresívne
Slovensko?

Ja nie.

Čo sa týka vás osobne, kto sú pre vás ideálni koaliční partneri?

Úprimne, sám som zvedavý, ako dopadnú voľby, na čom sa zhodnú tí, ktorí dostanú mandát na zostavovanie vlády a čo bude ich spoločným programom. Povedať dnes, kto sú podľa mňa ideálni alebo tí najlepší koaliční partneri by bolo zavádzajúce. Myslím si totiž, že postoje a deklarácie, ktoré majú politici a reprezentanti iných strán, slúžia v niektorých prípadoch len kampani. V momente, keď si budú musieť po voľbách sadnúť k rokovaciemu stolu, môže byť byť všetko inak, ako je dnes.

Samozrejme, stotožňujem sa s naším predsedom, ktorý tvrdí, že je proti akejkoľvek koalícii s extrémistami z ĽSNS alebo z Republiky. Je pre mňa veľmi ťažké predstaviť si koalíciu s Progresívcami alebo SaS, pretože pokiaľ by presadzovali ideologické veci, ktoré by sa mali týkať vzdelávania alebo slobody vierovyznania, je to moja červená čiara. Alebo pokiaľ by presadzovali niektoré iné kultúrno-etické veci.

Aké napríklad?

Napríklad registrované partnerstvá ako manželstvá párov rovnakého pohlavia. To nie je otázka
párov, ktoré takto chcú spolu žiť. Úprimne, nestaral by som sa do ich súkromia. Je to otázka skôr toho, že zmažeme biologicko-kultúrny mainstream, ktorý plní zásadnú úlohu v spoločnosti, že nesie štafetu života ďalej.

KDH zo spolupráce vylúčilo extrémistov a stranu Smer, nevylúčili ste Hlas a Progresívne Slovensko.
Prečo?

Nikdy som sa na túto tému nerozprával s naším predsedom, ani som nebol na predsedníctve, kde sa
toto riešilo, takže môžem povedať len svoj odhad. Tak, ako ja vnímam Hlas, strana hľadá svojho voliča a prispôsobuje sa skôr dopytu, než by prezentovala nejakú silnú ponuku. To sa dá v istom zmysle povedať aj o Smere. Problém so Smerom je korupčná minulosť, ktorú však má aj Hlas, ale na rozdiel od Smeru tam bola istá miera sebareflexie, tým, že sa dištancovali od Smeru a založili si novú stranu.

Nazvali ste to sebareflexia, niekto iný by povedal, že to bola vypočítavosť.

Nádejám sa, že títo ľudia majú sebareflexiu v sebe a nekomunikujú ju, lebo by ich to politicky
pochovalo. Majú voličov, ktorí rezonujú s ponukou Smeru a Hlasu, respektíve s ich volaním po
profesionalite a poriadku. Na toto ľudia reagujú, pretože naša skúsenosť z týchto rokov je aj o tom,
že dobrý úmysel nestačí. Keď z aktivistov zrazu urobíte akože odborníkov, lídrov, manažérov, vedia
naraziť hlavou do múru, pretože nie sú odborníci a profesionáli.

Prečo neodmietate Progresívcov? Deklarujete, že vaše hodnoty sú úplne opačné. Keď má byť
KDH predstaviteľom nejakého konzervativizmu v politike, Progresívci sú v zásade váš opak. Prečo ich potom nevylučujete ako niektoré iné strany?

Pýtate sa nesprávneho človeka.

Pýtam sa na váš osobný názor.

Ľudia ako ja sú hodnotovo konzervatívci, a sú opatrní v tom, aby sa neexperimentovalo na deťoch a používali sa striktne vedecké pohľady, ktoré sú overené. Ale čo sa týka ekonomiky, hospodárstva, alebo technológií chcem, aby boli kresťanskí demokrati lídrami a aby spolupracovali s ľuďmi, ktorí budú našu spoločnosť ťahať dopredu. Ak by Progresívne Slovensko netrvalo na svojich ideologických posolstvách a zameralo by sa na správu vecí verejných, tu by bola spolupráca možná.

Zdá sa, že preferencie KDH stagnujú a majú mierne klesajúci trend. Čím si to vysvetľujete?

Asi tým, že my ľudia škatuľkujeme a nemôžeme sa vyhnúť normálnemu fungovaniu mozgu, čo znamená používaniu stereotypov. Niektorí ľudia majú, žiaľbohu, zaradené KDH tak, akoby kresťanskí demokrati neboli aktuálni alebo moderní. Spájajú si ich iba s jedinou agendou, a tou sú kultúrno-etické otázky.

Realita je pritom iná, lebo KDH teraz vo volebnom programe prináša riešenia životných situácií a problémov v našej krajine a nedáva silný akcent na kultúrne a etické otázky, čo je nám zase vyčítané inou časťou našich voličov. Ja však garanciu hodnotovej politiky KDH považujem za samozrejmú. Ak ste raz kresťanský demokrat a pozeráte sa otvorenou mysľou na svet, nebudete ľuďom vnucovať svoju vieru. Na druhej strane budete do posledného dychu hájiť slobodu a právo na vierovyznanie a na život v súlade so svedomím a vedomím. To je celé.

Čo chce KDH povedať heslom „Zaslúžite si mať sa lepšie“? Niektoré zo strán hovoria o stabilite, iné o zavedení poriadku, ďalšie o boji proti korupcii. Nie je dôvodom stagnácie aj to, že vaše heslo, a teda aj kampaň, sú až príliš všeobecné a nereagujú na hlavné témy volieb?

Moje kampaňové heslo je charakter, odbornosť a solídna politika. Zaslúžite si mať sa lepšie je podľa mňa vygenerované tým, čo ľudia prežívajú a ako sú nastavení. To len odhadujem, nebol som pri tom, keď sa heslo tvorilo. Asi každý súhlasí s tým, že by sme sa chceli a mohli mať lepšie.

Otázka znie, čo si pod tým predstaviť?

To sa práve snažíme vysvetľovať ľuďom pri osobných stretnutiach, alebo aj v mediálnych vystúpeniach. Znamená to lepšiu zdravotnú starostlivosť, lepšiu správu vecí verejných, lepšie školstvo, lepšiu ekonomiku.

Nebolo by lepšie mať iné heslo?

Stále by to bolo len heslo. Problém je, že náš program má dvesto strán a je stále stručný. Hocijakú otázku mi položíte, ak vám na ňu mám dať naozaj relevantnú a pravdivú odpoveď, nebudete ma chcieť tak dlho počúvať.

Je to podľa vás dobré predvolebné heslo?

To heslo nie je zlé. Možno by som k nemu pridal solídnosť, charakter a odbornosť.