O paradoxoch doby, alebo ako súvisí "prípad" jednej novinárky so svetovou literatúrou

Ak v tejto situácii niekto vyrobí z relatívne nezaujímavej „kauzičky“ kauzu, nesmie sa mu daná novinárka čudovať, pretože len použil prostriedky ktoré používala ona. Píše sudca a vysokoškolský pedagóg Patrik Príbelský.

Už vyše týždňa sa Slovensko zaoberá (teda niektorí ľudia a niektoré periodiká) prípadom – „kauzičkou“ kontaktov medzi jednou verejne známou novinárkou a verejne známou sudkyňou. Zámerne hovorím o kauzičke, pretože ak by Slovensko bolo normálnou krajinou, jednalo by sa o okrajovú udalosť, o ktorú by nikto nezavadil ani počas uhorkovej sezóny. Ale Slovensko normálnou krajinou už zopár rokov nie je a preto to, čo by inak bolo „kauzičkou“ sa začína podobať na snehovú guľu a naberať rozmery, ktoré by inak boli naozaj nemiestne. A to nie vďaka „nezodpovedným“ konšpirátorom a inak neuvedomelej časti slovenského občianstva, ale práve vďaka danej novinárke. Teda vlastne nie vďaka nej, ale vďaka tomu, ako sa ona a jej domovský denník v minulosti k podobným prípadom stavali.

Vôbec sa pritom nechceme ani nemusíme venovať možnému konfliktu záujmov zo strany sudkyne, tejto otázke sa už venovali viacerí autori v tomto periodiku a aj na iných miestach.

A ako súvisí stretávanie sa novinárky a sudkyne so svetovou literatúrou? To si v nasledujúcom texte bližšie osvetlíme.

Povedané so Shakespearom by mohlo ísť o mnoho kriku pre nič. Jednak preto, že tak v dobe alžbetínskej (keď Shakespeare tvoril), ako aj v dobe odohrávania sa danej komédie boli kontakty medzi rôznymi osobami, ktoré mali vplyv na verejný priestor, úplne bežné a úplne bežné boli i podozrenia zo všelijakých možných spiklenectiev a tiež, že niektoré postavy danej hry predstierajú, že sú niekým iným, než v skutočnosti sú.

Otočme list, od kráľa divadla prejdime k majstrovi súčasného románu, zosnulému Milanovi Kunderovi. Milan Kundera v románe Nesmrteľnosť venuje jednu pasáž novinárom a „imagológom“. Vo vzťahu k novinárom Kundera píše, že byť žurnalistom kedysi znamenalo priblížiť sa viac, ako ktokoľvek iný skutočnosti, preliezť všetky jej skryté kúty, špiniť si s ňou ruky. Žurnalista sa pôvodne pýtal. Neskôr však zistil, že má sväté právo sa pýtať kohokoľvek na čokoľvek, že je to spôsob ako vykonávať moc. Z tohto „oprávnenia“ novinára sa časom stalo jedenáste prikázanie, ktorému zodpovedala povinnosť pýtaného hovoriť pravdu za každých okolností a neklamať. Oprávnenie, ktoré dovtedy patrilo sudcovi pri rozhodovaní prípadu, prešlo na novinára. „Odpovedz pravdu,“ káže novinár a my sa môžeme pýtať, aký je obsah slova pravda pre toho, kto spravuje inštitúciu jedenásteho prikázania.

Imagológ je podľa Kunderu tvorca verejnej osoby, jeho príbehu, jeho charakteru pre verejnosť a svojou zručnosťou a prostriedkami víťazí i nad ideológom.

Práve daná novinárka a denník, pre ktorý – mimochodom novinársky veľmi zručne – píše sa stali v slovenskom mediálnom priestore hlavným uzurpátorom kunderovského jedenásteho prikázania. Nenechajúc žiadnu nitku suchú a bez zľutovania, obnažovali profesný život i súkromie verejne činných osôb, poukazovali na možné prepojenia, „priateľstvá“ a stretnutia, ktoré boli „toxické“, nevhodné či inak „vyrušovali“ slovenskú  pospolitosť. Čarovne pracovali a pracujú  so zaklínadlom transparentnosti, v duchu ktorej sa ktokoľvek a kedykoľvek môže stať podozrivým. Nevyhýbali sa v minulosti ani pranierovaniu kontaktov a stretávaniu sa verejne činných osôb (áno, aj sudcov), s inými osobami (viď kauza „zabíjačka“ a iné). a možným únikom informácií.  To by samo osebe nevyvolávalo problém, ak by zároveň novinárka a jej domovský denník nevynášali už vopred (nielen) morálne súdy ešte pred samotným rozhodnutím príslušných orgánov spravujúc pritom obsah toho, čo je pravda a čo správne a žiaduce. Vytvorili tým akýsi pomyselný kódex či kánon čistoty a transparentnosti, nad dodržiavaním ktorého úzkostlivo dbali a porušenie ktorého prostriedkami mediálneho diskurzu „trestali“. Boli akoby kafkovskými strážnikmi sediacimi pred zákonom, na rozhodnutí ktorých záleží, kto k zákonu bude mať prístup.

Na druhej strane novinárka i denník poctivo pracovali  aj na imagológii, keď si vytvorili akýsi panteón hodný doby transparentnosti a vlastne určovali, kto danej šablóne vyhovuje a kto nie. Osoby hodné nasledovania boli prezentované či už formou rozhovoru alebo inak.

Tým sa napokon potvrdzuje základná premisa postmodernej spoločnosti, že dôležité nie sú fakty, ale ich interpretácia. Kto interpretuje, drží kľúče k skutočnosti a pravde. To potvrdzuje nakoniec aj prípad odvolania ministra vnútra Šimka.

Nie nezaujímavé bolo i zverejňovanie informácií o trestných konaniach zo spisov, ku ktorým sa daný denník a jeho novinári zrejme nemohli oficiálne dostať, pričom za všeobecného mlčania zodpovedných i verejnosti si na týmto zvyšoval čítanosť. Úniky neverejných informácií sa v dôsledku toto stali súčasťou verejného diskurzu, čo mohlo vyšetrenie určitých káuz priamo ohroziť. Účel jednoznačne posvätil prostriedky.

Ak v tejto situácii niekto vyrobí z relatívne nezaujímavej „kauzičky“ kauzu, nesmie sa mu daná novinárka čudovať, pretože len použil prostriedky, ktoré používala ona a vydal sa jej vyšliapanou cestou. Paradoxne sa sama stala aktérom konania, ktoré by jej  domovský denník palcovými titulkami do hĺbky s pobúrením rozpitvával. Preto ak obdobné kauzičky považovala sama v minulosti za natoľko závažné, že sa od ich aktérov nástojčivo dožadovala vysvetlenia, nesmie sa diviť, že sa teraz očakávalo vysvetlenie aj od nej samej. Na túto situáciu, opäť paradoxne,  jej domovský denník, respektíve ona sama reagovala rovnakou zľahčujúcou autoapológiou, akú časť liberálnych médií predtým vyčítala nimi „odsúdeným“ osobám.

Ako by na záver možno dodal George Orwell, všetky zvieratá na farme sú si rovné, len niektoré sú si ešte rovnejšie.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.