Podľa Vlachynského sme sa vydali na cestu skanzenu, no zrejme rýchlo zistíme, že nie je udržateľná. „Slovensko bude musieť šetriť na úrovni miliárd, a to sa nedá bez vážnych zásahov do sociálneho systému.“
Ako ste nedávno napísali, úspešný rast Európskej únie bol za posledné desaťročia postavený na troch pilieroch: lacnej energii, lacných úveroch a lacnej pracovnej sile nových členských štátov v kombinácii s know-how tých starých. Dnes už žiaden z týchto faktorov neplatí. Na čom postaví nová Európa svoju budúcu prosperitu?
Toto si vyžaduje obšírnejšiu odpoveď, dokonca historickú. Európa si zažila úspešné ekonomické obdobie po II. svetovej vojne, ktoré trvalo do 80. rokov. Potom prišiel istý útlm, po anglicky sa tomu hovorí „leisure“ [voľnosť, oddych, voľný čas, pozn. red.]. Porovnajme si európsku kultúru s americkou alebo ázijskou. U nás si viac ceníme voľný čas, menej zhonu, stresu, pohodu. Američania a Ázijci si viac cenia pracovné výsledky a šplhanie sa po rebríčku ekonomického úspechu. Väčšina európskych národov to v sebe nemá zakorenené. To sa následne reflektuje v politikách, ktoré v krajinách Európskej únie prevládajú.
Nám sa darilo vytvoriť akési prechodné ekonomické obdobie, keď sme napriek tomu dokázali mať aj skvelý ekonomický rast. Medzitým v roku 2000 vznikla Lisabonská stratégia, podľa ktorej mala EÚ ambíciu stať sa do roku 2010 najsilnejším ekonomickým blokom na svete. Euro malo byť rovnako silnou rezervnou menou ako dolár.
Dnes už vieme, že tieto ambície boli prehnané...
Lenže tieto ambície predpokladali, že nemecký priemyselný stroj nás potiahne, a zároveň budeme môcť aj naďalej mať päť týždňov dovolenky, pätnásť štátnych sviatkov, výhody pre pracujúcich a dôchodok vo veku 60 rokov. Nejakú dobu to fungovalo, no začalo to intenzívnejšie zlyhávať práve v roku 2010, keď sa začali prejavovať veľké fiškálne krízy, či už to bolo Grécko, Španielsko, Portugalsko, Írsko a Taliansko. Taliansko pritom od roku 2005 vôbec nerastie, HDP majú rovnaké ako pred 17 rokmi. Tento stroj sa začal zadrhávať.
V poslednom období navyše prišla kombinácia ďalších nepríjemných faktorov. Počas pandémie Európa čelila obrovským fiškálnym výdavkom. V kombinácii s vojnou na Ukrajine, energetickou krízou a zároveň naším rozhodnutím nahradiť ambíciu stať sa ekonomickým lídrom ambíciou byť zeleným lídrom vo svete vznikla nová situácia.
Kam to povedie?
Nechcem to preháňať, keďže vo verejnej diskusii sa už vyskytujú scenáre, že sme až akási čierna diera, rozpadneme sa a zahynieme od hladu. Až takto to úplne nie je. Ako to nazval môj kolega, Európa je na ceste, keď sa stávame akýmisi svetovými kúpeľmi. Nebudeme mať síce veľký ekonomický rast, svet nás predbehne, ale ako-tak slušným spôsobom si tu budeme nažívať v kúpeľnej pohodičke. Budeme sa tu baviť o štvordňovom pracovnom týždni a podobne. Pozrime sa opäť na Taliansko – síce ekonomicky nerastie, ale mnoho ľudí by sa tam stále rado presťahovalo. Môže tu byť istá miera sociálneho zmieru a malý ekonomický rast. Prirovnal by som to k situácii za komunizmu, keď mali všetci svoju záhradku a chatu, do ničoho sa nestarali, ale žili si vo svojom svete.
My teda vymeníme ekonomický rast za wellness?
Áno, ekonómia hovorí o výmene práce a oddychu. Na makroúrovni to vidíme napríklad na tom, že USA sú ekonomicky výrazne popredu, ale priemerný človek tam za rok odpracuje výrazne viac hodín. Oni nepoznajú päťtýždňovú dovolenku.
V Európe sú krajiny, najmä sever a Škandinávia, kde sa ešte stále pracuje veľa a majú aj vysokú produktivitu. Bude sa to týkať aj ich?
Samozrejme, EÚ nie je homogénna. Niektoré štáty budú na tom lepšie a niektoré si zvolia inú cestu. Sever a baltské štáty majú verejné financie relatívne v dobrej kondícii. Nejaké deviácie tu budú, no sú to skôr menšie štáty. Ak sa však pozeráme na Európu ako celok, tón udávajú skôr väčšie štáty. Európa je na trajektórii lenivého rastu-nerastu.
Pôjde to podľa vás teda týmto smerom, keď budeme žiť v „kúpeľnej“ pohode?
Záleží to na viacerých faktoroch. Prvý – či je vôbec ekonomicky možné, aby bola Európa takýmto ekonomickým skanzenom. Po druhé – neprestane nás to baviť, keď celý svet okolo nás pobeží rýchlejšie? Na odpovediach na tieto otázky sa to bude lámať.
Tak si to rozoberme: môžeme si to dovoliť v kontexte cválajúcej konkurencie, ktorá pobeží okolo nás?
Možno si to nebudeme schopní dovoliť pre starnutie populácie. Slovensko je extrémnym príkladom, budeme mať obrovský demografický skok. Na jednej strane je tu dnes silná generácia Husákových detí, čo sme napríklad aj my dvaja. Máme silné generácie tridsiatnikov a štyridsiatnikov, čo sú ekonomicky najproduktívnejšie skupiny, ktoré živia dôchodcov a zdravotnícky systém. O dvadsať rokov tu bude zásadná zmena. Je to problém viacerých východoeurópskych štátov. Taliansko si týmto prechádza už dnes, je to po Japonsku druhý najstarší štát na svete. Ich ekonomický marazmus čiastočne vyplýva aj z tohto, keďže si časť demografického prechodu, ktorý nás ešte len čaká, zažívajú už dnes. Iné štáty sú na tom lepšie, čiastočne aj vďaka tomu, že sú otvorené migrácii, ako napríklad severské štáty. Pre Európu ako celok to však bude spôsobovať obrovský tlak na rozpočtové systémy. Veľkú časť verejných výdavkov tvoria práve dôchodky, zdravotníctvo a sociálny systém. Momentálne nie je žiaden politický apetít toto voličom otvorene povedať a pretaviť do politík.
Prirodzene sa toho boja...
Dôchodcovia stále posilňujú ako voličská skupina, tým pádom posilňujú aj politiky na ich uspokojenie. U nás je to trinásty a štrnásty dôchodcov či vlaky zadarmo. Toto bude narážať na zásadné fiškálne problémy. Európska komisia robí predikcie udržateľnosti verejných financií. Momentálne to vyzerá tak, že približne štvrtina štátov je z dlhodobého hľadiska v skupine veľmi zlých vyhliadok. Sem patrí aj Slovensko. Drvivá väčšina štátov je v pásme „stredného rizika“ a iba zopár štátov v Európe má pozitívny výhľad. Vždy sú tu však nášľapné míny, ktoré môžu prekvapiť, podobne ako relatívne nečakane vybuchlo Grécko, Portugalsko a Španielsko v roku 2010. Ešte uvidíme, ako prežijeme obdobie inflácie spojené s uťahovaním monetárnej politiky.
Aké nečakané riziká dnes môžu nastať?
Môže to vyvolať zásadné problémy na trhu s dlhopismi, čím sa fiškálna situácia bude zhoršovať napríklad v Taliansku, ale aj vo Francúzsku. To by bol signál, že cesta európskeho skanzenu, ktorou sme sa vydali, nebude udržateľná. Nebudeme schopní zaplatiť si túto pohodu.
Cez pandémiu a následnú energetickú krízu sme zažili vysoké zadlžovanie, hoci s relatívne nízkymi nákladmi, teda úrokmi. Stále sa tvárime, že máme relatívne nízky verejný dlh, ale rýchlosť jeho nárastu bola markantná. Môže nás to ešte dobehnúť?
Výška dlhu sa spomína často, ale podľa mňa je druhoradá. Japonsko má gigantický dlh a napriek tomu dlhodobo dobre funguje. Dôležitá je dôvera investorov, že dlh dokážeme splácať a tá sa práve pri štátoch ako Slovensko môže rýchlo zmeniť. Je to relevantná otázka, ale hlavný problém je v tom, že sme si navykli na vysoko deficitný rozpočet aj v dobrých časoch. V tých zlých to bol ešte väčší extrém. Veľkou otázkou je, či sa nájde politická garnitúra, ktorá dokáže zaradiť spiatočku. Za posledné tri-štyri vlády sme tu mali asi päť sociálnych balíčkov, ktoré zahŕňali desiatky opatrení vrátane tých relatívne malých, ako sú vlaky zadarmo. Z toho sa politicky veľmi ťažko vycúva. Nevidím u nás dostatočnú politickú vôľu, keď by niekto povedal: Prepáčte, tehotenské dávky musíme zrušiť, lebo ich nedokážeme ufinancovať. Aby sme stabilizovali verejné financie, musíme siahnuť do sociálnej politiky. To sa jednoducho nedá spraviť tým, že budeme efektívnejšie nakupovať toaletný papier pre ministerstvá či tým, že sa bude menej kradnúť, čo bolo heslom posledných rokov. Efektívnejšia štátna správa je síce fajn, ale miliardy sa nedajú ušetriť bez zmien v sociálnom systéme.
Napriek tomu v štátnom dlhu nevidíte zásadný problém?
Upokojujúce je, že náš dlh je relatívne „natiahnutý“. Priemerná splatnosť našich dlhopisov je približne osem rokov, čo je lepší európsky priemer. Teda rast úrokov nepríde zo dňa na deň, ale bude sa len postupne prelievať do úrokových nákladov. Nebude to teda veľký šok. Na druhej strane politikom to stále dáva možnosť ten problém ešte nejaký čas pred sebou tlačiť a neriešiť.
Matovičovsko-hegerovská vláda prišla so zásadným zvyšovaním dávok pre deti, čo sociálny systém ešte viac zaťaží, ale zároveň by mohol pomôcť riešiť demografiu. Bude to úspešná politika aspoň z hľadiska demografického zlomu?
Neverím tomu. Vo svete nevidíme príklad, že by peňažné dávky ovplyvňovali demografiu, základy demografickej zmeny sú kultúrne a spoločenské. Nedajú sa jednoducho ovplyvniť peniazmi. Ktorá skupina ľudí na Slovensku má najviac detí? Tá najchudobnejšia. Bohatstvo motivuje rodičov či potenciálnych rodičov k iným možnostiam, ktoré im dáva: môžu cestovať či kariérne rásť. To sú hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie mať deti. Neexistuje jednoduché riešenie. Rôzne krajiny to skúšajú rôznymi spôsobmi, ale celosvetová demografia pomerne rýchlo klesá – s výnimkou afrických štátov a zopár ázijských. Niektoré inštitucionálne faktory majú svoj čiastočný vplyv – napríklad dostupnosť škôlok a jaslí a zákonný priestor na flexibilné pracovné úväzky. V Holandsku vyše polovica žien pracuje na polovičný úväzok. U nás je to omnoho horšie.
Slovensko je priemyselná krajina, kde sú čiastočné úväzky často nemožné. Napríklad v automobilkách sa nedajú prispôsobovať zmeny pre zamestnancov.
Priemysel je naozaj nevýhoda, ale ten netvorí väčšinu zamestnanosti ani u nás. Problém je, že byrokracia je rovnaká pri plnom aj čiastočnom úväzku, čo znevýhodňuje tých druhých. Ale ani tu to nie je dramatické. Je to skôr otázka kultúrnej zmeny.
Peňažné dávky síce nemotivujú rodičov, aby mali viac detí. U nás však sociológovia identifikovali celkom roztvorené nožnice medzi tým, koľko detí si priemerní rodičia želajú mať, a tým, koľko ich skutočne majú. Ako dôvod udávajú ekonomické obavy, či si to po starostiach s prvým dieťaťom môžu dovoliť. Ďalšieho potomka potom nemajú alebo ho odsúvajú do vyššieho veku, keď sa im už nemusí podariť otehotnieť. Nemohli by na Slovensku pomôcť finančné dávky práve tým, ktorí aj chcú mať viac detí, ale nemôžu si ich dovoliť?
Toto ide mimo moju expertízu, ale som voči tomu trochu skeptický. My ekonómovia poznáme vyslovené a prejavené preferencie a to môže byť aj metodologický problém podobných výskumov. Málokto vám povie, že nemal dieťa, lebo si chce užívať život a ešte sa mu nechce vstávať ráno o piatej a dávať dieťaťu mlieko. Radšej povie, že do tohto hrozného sveta dieťa neprivedie alebo má málo peňazí.
Viac ako peňažné dávky hrá rolu vízia ekonomickej stability a perspektívy. Že o desať rokov na tom budem lepšie ako dnes. Lenže kombinácia aktuálnych faktorov tomu veľmi nepomáha. Mnoho mladých vníma úzkosť z klimatickej krízy, nevidím síce do ich duší, moju generáciu to ešte obišlo, ale aj pandémia a vojna robia budúcnosť neistou.
Sú teda obavy zo zhoršenia ekonomickej situácie namieste?
Určite by som sa obával zhoršenia vývoja, aký sme mali za posledné dekády. Mali sme úspešné obdobie a východná Európa obzvlášť. Reálne sme intenzívne bohatli a dobiehali Západ. Veľmi ťažko sa mi však hľadá optimistický scenár, kde by sme mohli vidieť podobný rast najbližších desať či pätnásť rokov s tými kartami, ktoré máme práve v rukách. Nerobím však definitívne predikcie. Mnoho ekonómov sa po finančnej kríze v roku 2008 popálilo, keď očakávalo veľký prepad, ale ekonomiky ukázali pomerne slušnú odolnosť. Ukázalo sa to aj cez pandémiu. Je tu však menšinový scenár, že dôjde k implózii na dlhopisových trhoch a uvidíme sériu bankrotov suverénnych štátov na trhoch, čo by bol veľký problém.
Čoho sa obávate viac?
Obávam sa, že príde stagnácia, akú Európa prežívala v niektorých štátoch v 70. rokoch. Svet okolo nás bude rýchlo utekať vpred a my budeme v relatívnom porovnaní chudobnieť. Keď sme šli na dovolenku do Thajska, boli sme tam veľkí páni, dnes sme už menší a o desať rokov možno budeme na ich úrovni. To nemusí byť zlé, ale budeme vidieť, že padáme dole.
Pred dvanástimi rokmi kríza viacerých štátov priniesla otáznik, či sa bude dať udržať euro, respektíve jednokoľajná eurozóna a či euro neprináša viac nákladov ako pozitív. Dnes smerujeme azda ešte do horšej krízy. Myslíte, že vzhľadom na pretrvávajúce rozdiely medzi juhom a severom – respektíve východom a západom – eurozóny bude ešte možné udržať jednokoľajné euro?
Euro je politický projekt a bude závisieť od podpory európskych voličov, či sa udrží. Dnes sú štáty eurozóny silne zaintegrované aj vzájomnými záväzkami, ako sú aj bailouty, na ktoré sme sa aj my skladali a ručili za dlhy problémových štátov. Sú vytvorené ďalšie záväzky na úrovni centrálnych bánk a bolo by veľmi ťažké kontrolovane to rozobrať. Ale opakujem, že kdesi naboku je aj ten menšinový scenár, že ak by došlo k implózii dlhopisových trhov a Taliansko by živelne vyletelo z eurozóny, nastal by zásadný otras.
Udržanie eurozóny závisí od centrálnej banky a toho, ako bude udržovať finančný systém a likviditu. To má základ aj v podobe dnešnej inflácie. Je na voličoch, či budú tieto náklady na zdržanie eura tolerovať, respektíve, či si vedia spojiť, že táto situácia je výsledkom týchto politík. Podľa mňa o tom drvivá väčšina voličov nevie.
Vráťme sa ešte na začiatok. Aký vplyv na európsku ekonomiku bude mať strata lacnejších energií, na ktoré sme si zvykli?
Dnes vidíme, že naviazanie sa na nemeckú ekonomiku bolo súčasťou geopolitickej stratégie Ruska. Dnes je ľahké tvrdiť, že to bola zásadná chyba. Európa naozaj nemala dopustiť takúto závislosť, ale nedá sa to oddeliť od našich zelených cieľov. Fosílne palivá boli prechodnou energiou k zeleným energiám. Malo to dôsledky na priemysel, ale ten sa minulý rok nezrútil, hoci to vyzeralo katastrofálne. Ekonomiky majú pomerne solídnu schopnosť prispôsobiť sa šokom, ale je veľký rozdiel fungovať s dvojnásobne drahším plynom. Drahšie energie budú do budúcna problémom, lebo náš ťažký priemysel bude strácať konkurencieschopnosť. Veľká časť sveta však dokáže fungovať aj s drahými energiami, takže nie je dôvod zalamovať rukami.
Môžeme si ešte pomôcť?
Do veľkej miery to závisí od rozhodnutí, ktoré Európa urobí. Aktuálne prebieha veľká diskusia o jadre. Nedávno takmer zahynulo a dnes zažíva veľký návrat. Je to aj technologická otázka. Ak sa podarí dobre pracovať s novými technológiami a modulárnymi jadrovými elektrárňami, ktoré dokážu byť investične lacnejšie, môže to byť veľká pomoc pre európsku energetiku a priemysel. To platí skôr v dlhodobejšom výhľade. Nateraz si s tým budú musieť firmy poradiť inak a niektoré skončia. Nebude to katastrofa, ale bude to spomalenie.
Keď pred dekádou padlo v zásade politické rozhodnutie o dostavbe Mochoviec, všetci sa chytali za hlavy, že ide o veľmi neekonomické rozhodnutie. Situácia sa však napokon nečakane vyvŕbila inak a z odpisovaného zdroja je zrazu zdroj budúcnosti. Čo by s nami bolo, ak by sme to rozhodnutie vtedy neurobili?
Zaujímavá otázka, ale asi by sme dokázali fungovať. Väčšiu časť energetickej krízy sme fungovali aj bez nových Mochoviec. Nesmieme zabúdať, že jej cena sa zvýšila na vyše šesť miliárd eur, čo je ohromne veľa. Dnes sa špekuluje o ďalšom jadrovom zdroji na východe Slovenska, ale to už považujem za extrém.
Keďže pominuli doterajšie rastové faktory Európy – lacné energie a lacné úvery – očakávate vytvorenie nejakého nového ekonomického modelu Európy?
Keď sa povie slovo „model“, pôsobí to, akoby tu boli nejakí modelári, ktorí si povedia, že európska ekonomika budúcnosti bude vyzerať takto a takto...
Tí modelári tu sú.
Áno, skúšajú to, vraj príde priemysel 4.0, zelená ekonomika, vzdelanostná ekonomika, skrátka rôzne heslá, pod ktorými si máme predstaviť „niečo“ veľké a nové. Ale ekonomika je živelný proces. Vyrastá z nejakej kultúry, inštitucionálnych základov, z tokov kapitálu a tovarov. Nedá sa nakresliť vopred, že ideme napríklad robiť akúsi umelú inteligenciu. Skôr ide o to, aké prostredie ekonomike pripravíme a potom uvidíme, čo z toho vyrastie. To sú politiky, ako je energetika, trh práce či vzťah k technológiám.
Bruselský inžiniering sa nám snaží tie modely nadiktovať. Môže sa vôbec nová tvár ekonomiky zjaviť, ak budú mať podnikatelia vopred naordinované, kde majú hľadať nové inovácie a súkromný sektor dostal politikmi a byrokratmi v Bruseli doslova nakázané, čo má považovať za produkty budúcnosti?
Nechcem hovoriť, že ide o bruselskú byrokraciu, pretože ona vyviera skôr zo silných národných štátov, ako je Nemecko či Francúzsko, a odtiaľ to prebublá do európskej politiky. Tá politika je konzervatívna v prípade novôt, ako sú zdieľané platformy Uber či Airbnb. Väčšina štátov zvolila veľmi opatrný prístup: veľmi to tu nechceme a ak áno, tak to poriadne zregulujeme. Ďalším príkladom je umelá inteligencia. Bojíme sa jej a okamžite si voči tomu staviame bariéry a chceme to zregulovať. To si len staviame múry okolo tých našich pomyselných kúpeľov, v ktorých si chceme stále rovnako spokojne nažívať. Výsledkom je, že revolučné nápady, ktoré by sa mohli realizovať v Európe, nám utekajú do USA alebo do Ázie.
Chýba nám teda inovačný ťah a odvaha?
V Európe by sme boli radi, ak by tu boli nové firmy a fabriky, ale ideálne, ak by to boli tie isté ako doteraz. Tak to nefunguje. Bez nových technológií sme spiatočnícki a to nepovedie k úspechu.
Lenže v európskych inštitúciách sa ako odpoveď na všetko ponúkajú takzvané zelené inovácie, ktoré často ešte ani neexistujú, ale už sa podľa nich plánuje svetlá a úspešná budúcnosť. Môže takáto stávka na úspech experimentu vyjsť?
Chápem ciele tejto politiky, je za tým isté racio a nie sme jediní na svete. Opäť je to o prístupe. Ak by stanovili iba ciele, ale neurčovali, ako k nim majú firmy dospieť, bolo by to v poriadku. Súkromný sektor by prirodzene hľadal najlepšiu a najefektívnejšiu cestu. Bohužiaľ, deje sa skôr opak. Presadil sa direktívny spôsob, kde automobilkám bolo rovno nadiktované, aké motory majú vyrábať do svojich áut. Je to extrémne drahé, náročné a nefunguje to správne.
Nové ekonomické modely v minulosti vznikali najmä ako výsledok tvorivosti a slobody. Dnes sa zdá, že Európa vidí budúcnosť skôr dirigistickým [požadujúcim štátne zásahy do hospodárstva pozn. red.] spôsobom. Poznáme v histórii nejaký prípad, keď takýto prístup fungoval?
Nikdy v modernej histórii sme nemali anarchokapitalistické usporiadanie. Každý štát mal nejakú hospodársku politiku a niekedy aj celkom dirigistickú. Máme príklady štátov, ktoré reagovali na vážne šoky, ako napríklad Japonsko či Kórea, po vojne. Začínali na zelenej lúke, nakreslili si plán a novú kultúru biznisu a za krátky čas dosiahli veľký technologický pokrok. To však nie je dirigizmus v štýle socializmu: v tomto údolí postavíme fabriku na televízory, lebo sme sa tak na politbyre rozhodli. Oni skôr formulovali trh práce, daňový systém a toky dotácií. Ekonomika je dynamická. Žiaden recept nie je univerzálne úspešný na večné veky. Aj Japonsko a Kórea majú dnes svoje problémy.
Foto – Matuš Zajac