Táto príhoda príliš neprekvapuje. Človek si pri nej mohol spomenúť na klasika kultúrnej teórie Neila Postmana. Ten napísal v osemdesiatych rokoch knihu Zmiznuté detstvo. Popisuje v nej niečo, čo prorocky hovorí do našej doby. Podľa Postmana, ktorý sa preslávil predovšetkým knihou Zabaviť sa na smrť, sa neskorá moderna vyznačuje tým, že zaniklo rozlišovanie na dieťa a dospelého: s dieťaťom sa zaobchádza ako s dospelým.
Podľa Postmana to nie je nič nové, vlastne sa vraciame k niečomu, čo bolo v západnej kultúre zvykom: nerozlišovať medzi dieťaťom a dospelým. Pripomína, že detstvo je na rozdiel od dojčenského veku sociálny artefakt, nie biologická kategória. V každej kultúre a v každom období, samozrejme, existuje vek, do ktorého sa treba o dieťa starať. Ale aspoň v niektorých kultúrach už dieťa od šiestich alebo siedmich rokov vie všetko podstatné: hovoriť, chodiť, samostatne jesť, rozlišovať dobro a zlo, pracovať.
Sme aj my súčasťou kultúry, v ktorej sú deti v siedmich rokoch „hotové“? Inými slovami, deje sa po siedmom roku niečo, čo nás podstatne premieňa?
Vznik detstva zo sily knižnej kultúry
Postman vychádza z klasickej knihy historika Philippa Arièsa. Ten si v diele Deti a rodinný život medzi 16. a 18. storočím (1960) všíma, aké krátke bolo v stredoveku obdobie detskej nesamostatnosti. Podstatnú úlohu hral fakt, že stredoveká spoločnosť bola orálnou kultúrou. Práve v šiestich či siedmich rokoch vie väčšina detí hovoriť a už im vlastne nie je čo odovzdať. Nabudúce sa s nimi zaobchádza už ako s dospelým.
Ariès k tomu poznamenáva: „V prítomnosti detí bolo dovolené všetko: hrubé výrazy, hrubé konanie, drsné situácie; už ako malé videli a počuli všetko, čo sa dalo vidieť a vypočuť si.“ Inými slovami, deti boli odmalička vystavené sexualite, nosili rovnaké oblečenie ako rodičia, jedli rovnaké jedlo a, samozrejme, tiež pracovali. Dobre to vystihujú napríklad Bruegelove obrazy.
S kníhtlačou sa to mení. Orálna kultúra prechádza do písomnej a ideálom človeka je čitateľ. Spolu s tým sa mení koncepcia dospelosti: dospelosť nie je niečo, do čoho človek prirodzene dorastie, ale niečo, čo si získava, nielen čítaním, ale aj určitým typom zdržanlivosti. Človek sa učí disciplíne, ktorá je nevyhnutná pre koncentráciu, a vďaka tomu, že tieto znalosti môžu chýbať, sa medzi ľuďmi vytvárajú nové priepasti. Jednou z nich je priepasť medzi tými, ktorí ešte nevedia čítať, a tými, ktorí slovu vládnu, a teda majú nový typ moci. Táto vedomostná a mocenská priepasť vytvára detstvo.
Do symbolického sveta čitateľa sa vstupuje postupne, cez disciplínu a, samozrejme, aj pomocou škôl. Tento základný zlom, ktorý vyznačila kniha, spoločnosť ešte posilňuje. Stále viac ľudí si od začiatku devätnásteho storočia môže dovoliť deti oddeľovať aj priestorovo. Dopriali im iné oblečenie, iné jedlo a oslobodili ich od práce. Súvisí to aj so zdravím: keď dramaticky klesla úmrtnosť, zrazu malo zmysel starať sa o deti. Vzniká povolanie pediatra.
Ale možno najzaujímavejší je Postmanov vhľad. Hlavné pre vznik detstva bolo to, čo autor chápe ako tajomstvo: dospelí vedeli niečo, čo deti nevedeli. Začala sa skrývať sexualita aj prehrešky dospelých. S deťmi sa o všeličom nehovorilo. Tie dva svety delilo ticho. Zlatá doba detstva, to je podľa Postmana obdobie medzi rokom 1850 a 1950.
Vpád televízie: deti videli všetko, čo je možné vidieť
„Preberieme si diéty a krátko sa dostaneme aj k incestu.“ Touto vetou z jednej americkej rannej show ilustruje Neil Postman vstup do kultúry, ktorej vládne televízia. Dieťa, ktoré si ráno čistí zuby, si pritom vypočuje aj niečo o inceste. Inými slovami, televízia zbúrala oddelené svety, ktoré stvorila kniha. Ak kniha stojí na začiatku detstva, televízia je jeho hrobárom. Na obrazovke je všetko naraz: diéta aj incest. Televízia nie je zdržanlivá, nepozná tajomstvo.
Skôr, než to dieťa môže samo zažiť, stretne sa so všetkým, čo život ponúka. Výsledkom je až stredoveká strata hanby. Deti sú vystavené sexualite o mnoho rokov skôr, než začnú samy sexuálne žiť. Hovorí sa pred nimi hrubo. Poklesky starších im nezostávajú skryté. Hierarchický rodičovský vzťah sa premieňa na partnerský. Dnes často počúvame, že rodičia svoje deti označujú za „parťákov“.
To nie je len Postmanova téma. Všíma si to aj Frankfurtská škola od Jürgena Habermasa po Axela Honnetha. Habermas poznamenáva v Teórii komunikatívneho konania, že modernizácia vťahuje všetko posvätné, tabuizované, tajné do komunikácie, teda do hry na zdôvodňovanie. Nemecký filozof to vysvetľuje predovšetkým na náboženstve, ale napríklad aj na povolaní. Kedysi bolo normálne, že človek vieru i povolanie dedil od svojho otca. Nemuselo sa nič zdôvodňovať. Dnes treba vysvetľovať: Prečo som katolík? Prečo mám toto zamestnanie?
Súčasťou tejto dynamiky sa stalo aj detstvo. Dieťa sa od útleho veku rozhoduje o tom, čo sa mu páči, čo mu chutí, čo chce robiť. Napríklad Axel Honneth považuje túto dehierarchizáciu väzieb medzi dieťaťom a rodičom za jednu zo zásadných revolúcií západného sveta. V zdravej domácnosti musí komunikácia stále prúdiť a v dobe audiokultúry je to predovšetkým ústna komunikácia. Tajomstvo, z ktorého sa odvodzoval určitý typ rodičovskej autority, z tohto sveta zmizlo.
Všetci sme mladí: tvárou, srdcom, mysľou!
Súčasní sociológovia, napríklad bádateľ Turkan Firinci Orman, upozorňujú na to, že Postman niečo prorocky vyzdvihol, ale jeho poňatie neobsahuje celú pravdu. Deti sú podľa menovaného tureckého sociológa skutočne „adultizované“, teda vnímané už od nízkeho veku ako dospelé sexuálne bytosti, ale na druhej strane sú dospelí infantilizovaní, teda vnímaní ako deti či adolescenti.
Zjavné je to na posunutí hranice, kedy hovoríme o dospelosti. Dnes sa odsunula až niekam k tridsiatke, keď mnohí ešte len dokončujú vzdelanie. Dovtedy mladí ľudia nenesú plnú zodpovednosť za svoj život. Vzniká kategória „young adults“ (mladí dospelí). Nemecký štatistický úrad pri príležitosti Medzinárodného dňa mládeže, ktorý je 12. augusta, zverejnil dáta, z ktorých vyplýva, že polovica Nemcov vo veku medzi 15 a 24 rokov žije z príjmov svojich rodičov, 38 percent sú zamestnaní, zvyšok poberá sociálne dávky. V roku 1992 boli pomery opačné: zamestnaných bolo 50 percent, 42 percent bolo závislých od príbuzných.
Avšak hodnotový posun v tom, čo si na ľuďoch ceníme, sledujeme aj medzi dospelými. Medzigeneračným konfliktom sa tradične rozumelo to, že mladí ľudia majú ideály, zatiaľ čo starší ich nadšenie brzdia a odvolávajú sa na skúsenosti. Zhoda pritom panovala, že oboje je pre spoločnosť potrebné. Dnes sa zdá, že aj medzi staršími ľuďmi je argumentácia skúsenosťami stále menej prípustná a zaváňa spiatočníctvom. Skúsenosť klesla v kurze a jej stopy treba na intelektuálnej i estetickej rovine zahladzovať.
Kultúrnym ideálom je možno dvadsiatnik, avšak je nápadné, koľko štúdií mapuje, že sa mladým ľuďom (ale ani deťom) nedarí dobre. Na vzostupe sú obzvlášť psychické poruchy. Po ruke je hypotéza, či jeden z dôvodov netkvie v tom, že deti sú svetom dospelých preťažené. Odmalička sú konfrontované so všetkými hrôzami celého sveta. Zvláštnu úlohu tu zohráva sexualita – tradične najstráženejšie tajomstvo dospelých. Podľa nemeckého psychiatra Johannesa Heppa klesol priemerný vek prvej konzumácie pornografického obsahu na jedenásť rokov.
Nová verzia posvätnosti: cítim, kým som
V moderne je všetko v pohybe. Marx povedal, že „všetko trvalé sa mení na paru, všetko posvätné sa znesväcuje“. Tú istú myšlienku s iným dôrazom zopakoval Habermas: všetko je vtiahnuté do komunikácie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súčasné úvahy o rode a odmietnutie toho, že pohlavie je fakt, o ktorom sa nediskutuje, je súčasťou tohto trendu. Aj o tom, či je muž alebo žena, si rozhoduje človek sám a to rozhodovanie začína už v detstve, ideálne pred pubertou, aby potom nebolo neskoro.
Lenže je nápadné, že súčasné poňatie rodu ide proti modernému znesväteniu všetkého posvätného. To, či som žena alebo muž, vraj nie je zjavné z môjho tela. Moja identita sa odvodzuje z vnútorného pocitu – a ten je posvätný, teda stiahnutý z priestoru zdôvodňovania. O ňom sa nediskutuje. Posvätnosť sa nám vracia v podobe otázok sexuálnej identity a stáva sa súčasťou pocitov.
Tento pojem rodu je potrebné problematizovať, čo nesúvisí so spiatočníctvom, ale skrz-naskrz s moderným presvedčením, že fenomény sú otvorené skúmaniu. Ale posvätná nie je ani moderná dogma, že pohyb je lepší ako zastavenie. Aj to je otvorené preskúmaniu. Samozrejme, by bolo naivné myslieť si, že stratené istoty získame späť tým, že vývoj zastavíme. Takto lacno nevzniká nič dobré.
Je však kľúčové, aby sme znovu kultivovali schopnosť rozpoznať, kedy sa treba meniť a kedy mať odvahu zastaviť napríklad už rozbehnutý pohyb. Existujú prípady, v ktorých niektoré štáty už k tomu dospeli. Napríklad vo Veľkej Británii sa z dôvodu vysokého nárastu transsexuality medzi deťmi výrazne sprísnil prístup k hormónom pozastavujúcim pubertu. Británia tým nasleduje iné európske štáty, ako Fínsko, Nórsko, Švédsko.
Rozhodnutie sa opiera o banalitu, ktorá sa dnes zdá neslýchaná, spiatočnícka: deťom treba občas nevyhovieť. Tradične sa tomu hovorilo ochrana a vychádzala z toho, že dospelí predsa len majú niečo ako autoritu.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.