Karol Galek: Musíme ukázať Bruselu, že máme v energetike vlastný plán. Zelené ciele EÚ spĺňame nadpriemerne

Vo vašom pláne spomínate vybudovanie jadrovej elektrárne na východe Slovenska. To je obrovský projekt. Ako a kedy ho plánujete zrealizovať?

Najskôr treba zmapovať vývoj spotreby Slovenska z pohľadu elektriny. Cestou dekarbonizácie je práve elektrifikácia. Či už sú to tepelné čerpadlá alebo oblúkové pece v U.S. Steele. Obrovskú spotrebu bude mať nový investor Volvo. Hovoríme o baterkárni, hovoríme o Slovalcu, ktoré má elektrické pece a chcú opätovne spustiť výrobu. Naša spotreba je 30 terawatthodín energií a do roku 2050 by mohla stúpnuť o 17 terawatthodín. Súčasné zdroje nám nebudú postačovať a navyše starším jadrovým blokom bude končiť ich životnosť. Preto je nevyhnutné vybudovať nový jadrový zdroj.

Tie súčasné nepostačujú?

Tretí blok v Mochovciach sa naplno spustí v najbližších dňoch, vďaka čomu stúpne podiel jadrovej energie na Slovensku na 65 percent. Ďalšou výzvou je potom štvrtý blok v Mochovciach a nový jadrový blok v Jaslovských Bohuniciach.

Prečo teda treba novú jadrovú elektráreň na východe?

Keď sme riešili Volvo, bolo nám povedané, že prenosová sústava má na východe svoje slabé miesta a pokiaľ chceme pokračovať v jeho ekonomickom raste aj po automobilke, bude potrebné posilniť sieť alebo vybudovať nový zdroj. A preto hovoríme o obidvoch variantoch. Musíme mať stabilnú sieť a aj dostatok zdrojov na výrobu potrebnej elektriny, inak tam už ďalší investori neprídu. Bude tu Volvo, bude tu baterkáreň, prebehne výmena pecí za oblúkové, ale tým pádom by kapacita na pripojenie nových priemyselných odberných miest v tejto oblasti skončila.

Výstavba nového jadrového zdroja môže trvať dlhé roky.

Áno, aj 15-20 rokov. To si plne uvedomujeme.

To je ešte dosť optimistický odhad.

Dnes máme na trhu aj nové jadrové technológie, medzi ktoré patria aj malé modulárne reaktory. Slovenské elektrárne minulý mesiac podpísali memorandum o spolupráci so spoločnosťou Westinghouse, ktorá takéto reaktory tiež vyvíja. Ale sú tu aj ďalšie firmy, ako napríklad Rolls Royce, a aj ďalšie technológie, ktoré budú po roku 2030 omnoho dostupnejšie. Treba sa pripraviť a už dnes začať aspoň s výberom samotného miesta.

Čo sa vyžaduje pri posudzovaní vhodnej lokality?

Vhodná lokalita dnes potrebuje dostatok vody na chladenie, dostatočnú kapacitu na pripojenie k sieti alebo na vybudovanie takejto kapacity. Samozrejme, je potrebné, aby takýto zdroj akceptovali aj obyvatelia v danej lokalite, ale na Slovensku má jadrová energetika dobré meno. Rozhodovať o lokalite či technológii však nemôžu politici, ale investor a technici.

Ktoré miesto by vyhovovalo?

Za socializmu určili potenciálne vhodnú lokalitu na východe v blízkosti obce Kecerovce. Technológie aj podmienky sa menia a to čo platilo včera, nemusí platiť dnes. Posudzovať sa budú viaceré lokality vrátane už existujúcich jadrových elektrární. Malé modulárne reaktory je však možné stavať napríklad aj v blízkosti veľkého odberu. Malý modulárny reaktor sa stavia jednoduchšie a kratšie, ako to bolo v prípade štandardného tretieho bloku v Mochovciach. V Českej republike majú plán do roku 2032 postaviť prvý modulárny reaktor v Temelíne.

Hovoríte aj o preskúmaní možností ťažby uránu. Čo vlastne chcete skúmať?

Najznámejšou lokalitou na Slovensku je Jahodná, kde v minulosti potvrdili významné ložisko uránovej rudy. Tú treba spracovať a urán teoreticky využiť na výrobu jadrového paliva – buď pre Slovensko alebo iné jadrové elektrárne. Nikto nehovorí, že ho máme zajtra začať využívať, napokon teraz to ani nepotrebujeme. Ale ak to bude v budúcnosti z akéhokoľvek dôvodu nevyhnutné, je dobré poznať odhad veľkosti toho ložiska, ako aj technológiu a spôsob spracovania rudy. V prípade Jahodnej to do značnej miery poznáme, ale treba to aj verifikovať.

Predávať by v tomto prípade nebola cesta?

Vlastníkom nerastného bohatstva je Slovenská republika. Uránová ruda je strategická surovina a hoci štát má za ňu nastavenú najvyššiu desaťpercentnú sadzbu za vydobytý nerast, lepšie jej bude pod kontrolou štátu. Máme už zlé skúsenosti s ťažbou zlata na Slovensku, keď firma, ktorá ho ťaží, odvádzala štátu za kilogram zlata iba šestnásť eur. V prípade uránu je určite potrebné, aby sme ho mali viac pod kontrolou, pretože je to aj otázkou našej energetickej bezpečnosti.

Tak sa ešte raz vráťme k tej energetickej politike. Čo ďalšie máte vo vašom energetickom pláne pokryté?

Našu národnú energetickú bezpečnosť nám zvýšila diverzifikácia dodávok plynu, s ktorou začalo SPP počas nášho vedenia ministerstva hospodárstva. Slovensko je druhá najplynofikovanejšia krajina v Európe, preto potrebuje diverzifikáciu a dostatok zdrojov. Plyn je dotiahnutý prakticky všade a nevieme sa od neho tak ľahko odpútať. Robiť neuvážené kroky, ako to urobili Nemci v prípade jadra, by mohlo veľmi výrazným spôsobom ohroziť bezpečnosť a poškodiť nielen našu ekonomiku. Namiesto revolúcie poďme cestou evolúcie. Diverzifikovať a nahradzovať postupne, napríklad v prípade výroby tepla vymeniť kotly na plyn za tepelné čerpadlá, nasadzovať solárne kolektory a využívať biomasy všade, kde je to možné. Ale aj plyn môžeme nahradiť za ekologické plyny, ako biometán alebo syntetický metán. Jednoducho, robiť to naozaj postupne a s chladnou hlavou.

[link url = https://standard.sk/406273/predvolebny-ekonomicky-mix-sas-prioritou-budu-bezpecne-energie-vlaky-zadarmo-skoncia]

V prípade plynu hovoríte o zaistení dlhodobého kontraktu. Na koľko rokov? Nebojíte sa, že sa zmení politická situácia a my budeme mať zazmluvnený drahý plyn z Kataru či Ameriky?

Rovnako ako v prípade plynu z Ruska je to o politickej akceptácii. Agresia Ruska na Ukrajine je neakceptovateľná a Rusko bude za to určite dlhodobo postihované. Čo však v prípade, že sa rovnako neakceptovateľnou stane aj iná krajina, na ktorú sa preorientujeme? Preto to nemôže byť iba o Katare, ale všeobecne o diverzifikácii dodávok najmä vo forme skvapalneného zemného plynu. Ten si vieme nakúpiť kdekoľvek na svete. Ale musí to byť aj o využívaní vlastných zdrojov plynu, ktoré máme na Slovensku, zvyšovaní efektívnosti jeho spotreby, no aj o postupnom útlme jeho využívania.

Takže na koľko rokov by ste uzavreli zmluvu?

Od plynu sa vieme postupne odpojiť. Trajektóriu si vieme nastaviť do roku 2040, aj do roku 2050. Nehovorím však, že dlhodobá zmluva musí byť do roku 2040. Nech je na päť či na desať rokov. Čím dlhšie máte kontrakt, tým výhodnejšia je cena, ale treba zohľadňovať aj to, ako sa vyvíjajú ceny na samotnom trhu. Toto možno upraviť priamo v kontrakte, ktorý uzatvárate s vaším dodávateľom.

Čo ďalšie hovorí váš plán?

Ďalšou možnosťou, kde vidíme zvýšenie energetickej bezpečnosti Slovenska, je posilnenie vplyvu štátu v energetických podnikoch, kde už účasť máme. Jednak úpravou akcionárskych zmlúv, ale napríklad aj zvýšením nášho podielu v Slovenských elektrárňach z 34 percent na 51 percent. Počas energetickej krízy sme videli, že Slovenské elektrárne síce elektrinu mali, ale predali ju vopred a na dlhodobej báze do zahraničia. Častokrát veľmi neprehľadne. Predali dokonca výrobu v treťom mochovskom bloku, hoci tento ešte stále nebol v prevádzke a následne ju museli dokupovať. A hoci Richard Sulík dohodol so Slovenskými elektrárňami memorandum o lacnej elektrine pre všetky domácnosti v objeme 6,1 terawatthodiny, po našom odchode z ministerstva už novému ministrovi povedali, že túto elektrinu nemajú v plnom rozsahu k dispozícii, a teda zvyšok bude musieť dokupovať Slovenský plynárenský priemysel. Štát by preto mal mať silnú pozíciu aj v rámci podniku, akým sú Slovenské elektrárne, ktoré ako jediný výrobca elektriny na Slovensku vyrábajú elektrinu z jadra.

To znamená, že po novom by 49 percent podielu mali v rukách súkromní investori. Akým spôsobom by štát chcel získať ten podiel a meniť obchodnú politiku?

Nejdeme robiť zmeny podielov nasilu. Vieme sa dohodnúť s akcionármi a zvýšiť náš podiel. Koniec-koncov, v minulosti mala byť dohodnutá opcia, podľa ktorej by štát mal mať možnosť zvýšiť si svoj podiel o 17 percent. Potom by už štát mal omnoho silnejšie právomoci. Spomínaných 51 percent máme už dnes aj v iných podnikoch – Východoslovenská energetika, Stredoslovenská energetika a aj Západoslovenská energetika. Hoci nemáme manažérske právomoci, máme dostatočne silnú pozíciu s dohľadom a vplyvom na ich fungovanie.

A ako by ste chceli zmeniť obchodnú politiku v Slovenských elektrárňach?

Aby aj štát mohol spolurozhodovať o tom, za akých okolností a komu bude predaná elektrina, ktorá je vyrobená v Slovenských elektrárňach. Mať prehľad a možnosť vetovať niektoré z nášho pohľadu pre štát ako akcionára nevýhodné kontrakty.

Ak by to bolo na úkor súkromných investorov, nebojíte sa prípadnej žaloby z ich strany?

Toto nikdy nebude na úkor investorov, pretože je to o dohode. Nikdy neprejdete cez predstavenstvo či valné zhromaždenie s riešením, na ktoré nedá súhlas aj druhý akcionár. Máte tam aj ďalšie orgány, ako napríklad dozorná rada. A pokiaľ by došlo k legislatívnemu zásahu štátu, potom si to musí aj vedieť obhájiť.

V prípade zmien vo vláde často dochádza k výmene manažmentu v podnikoch s väčšinovým podielom štátu, čo s tým?

Toto sa deje dnes vo všetkých podnikoch s účasťou štátu. Pre zvýšenie transparentnosti ich fungovania a odbornosti sme preto navrhli zlúčenie podielov a právomocí v energetických podnikoch do energetického holdingu. Boli by tým pádom lepšie kontrolované, vedeli by sa navzájom dopĺňať. Štát by z toho mal omnoho väčšie benefity. Opäť závisí od toho, kto príde k moci. Nemyslím si, že dnes by sa mohli udiať také kauzy ako v minulosti – napríklad Dzurindova privatizácia Slovenských elektrární Talianmi či Ficovo odovzdanie monopolných a ziskových plynárenských podielov českej finančnej skupine. Ľudia dnes omnoho lepšie dohliadajú na fungovanie štátu a aj vďaka médiám sa dostávajú k veľmi detailným informáciám.

Nehovorili sme ešte o obnoviteľných zdrojoch. Tu máme aké podmienky?

Slovensko je vnútrozemská krajina, takže sme v mnohých ohľadoch limitovaní. Nemáme more, teda ťažko budeme stavať nejaké pobrežné veterné či prílivové elektrárne. Veľký potenciál je pre nás slnko, vietor, geotermálna energia, biomasa a vodná energia. V týchto oblastiach sa naozaj veľmi dobre rozvíjame z pohľadu kapacít aj legislatívy. Ostáva nám ešte uľahčiť a zjednotiť najmä povoľovacie procesy.

Niekedy sa zdá, že najlepším zdrojom energie sú obnoviteľné zdroje energie. Sú však dostatočne stabilné a výkonné na to, aby nám pokryli potreby priemyslu?

Cestu pre obnoviteľné zdroje vidíme hlavne v prípade lokálnej výroby a samospotreby. V prípade veterných elektrární to bude priama dodávka do siete. Určite však bude potrebné vybudovať aj jeden stabilný zdroj, ktorý nám bude pokrývať najmä baseload [minimálnu úroveň dopytu v elektrickej sieti, pozn. red.]. Obnoviteľné zdroje vám robia tú špičku [zvýšený odber energie v určitom čase v priebehu dňa, pozn. red.], a toto napríklad pre priemysel nie je postačujúce.

Lokálne sústavy sú firmy, ktoré si elektrinu sami vyrábajú aj spotrebujú?

Lokálne zdroje majú mať vďaka variabilite výroby z obnoviteľných zdrojov z nášho pohľadu prednosť. Keď si niekto takúto elektrinu vyrobí na nejakom mieste, aj si ju tam spotrebuje. A s tým súvisí aj vytvorenie energetických komunít, agregácia, ale aj samotné uskladňovanie, ktoré som už spomínal. Častokrát si viete uskladniť elektrinu, ktorú máte prebytkovú do virtuálnej batérie alebo do fyzickej batérie alebo iných úložných zdrojov, ktoré sú alebo budú v budúcnosti dostupné. Toto môžu robiť, samozrejme, aj domácnosti.

Obnoviteľné zdroje sú super, keď svieti slnko a fúka vietor, ale čo v dňoch keď nesvieti alebo nefúka? Na pokrytie takéhoto výpadku zo siete zrejme budú potrebné záložné elektrárne, čo opäť zvýši cenu.

Dnes u nás pokrýva elektrina z obnoviteľných zdrojov 22 až 24 percent zo spotreby. Jadro bude po spustení tretieho bloku v Mochovciach pokrývať 65 percent. Keď sa pozriete na krivku výroby, ktorá sa následne musí prekryť s krivkou spotreby, tak naozaj ten baseload vyrobený z jadrových elektrární je vyrovnaný. V prípade peakov [vrcholov, pozn. red.] nám ich vykrývajú najmä obnoviteľné zdroje. V burze sa niekedy spotový trh, to znamená ten krátkodobý, dostáva dokonca do záporných cien. To znamená, že výrobcovia musia odberateľovi zaplatiť za elektrinu, aby ju odobral. Toto je realita, ktorá sa bude s rozvojom obnoviteľných zdrojov diať stále častejšie. Samozrejme, budeme potrebovať regulačnú energiu. To môžeme aj dnes podľa európskych predpisov robiť priamo na vnútornom trhu. To znamená neuzatvárať sa v rámci krajiny v prípade obchodu s podpornými službami, ale nakupovať v rámci celej Európskej únie. A toto môže potom viesť k znižovaniu ceny.

Nakupovať z Európskej únie zníži cenu elektrickej energie?

Slovenská elektrizačná prenosová sústava (SEPS) sa stará najmä o to, aby v sústave bola dodržaná frekvencia 50 herzov. Ak je elektriny v sústave priveľa a frekvencia stúpa, musíme niekde vypínať zdroje alebo, naopak, zapínať niekde spotrebu. Ale keď klesá, elektriny je málo a vtedy zapíname záložné zdroje, ktoré slúžia na dodávku takejto regulačnej elektriny alebo vypíname vopred dohodnutú spotrebu. Tá frekvencia musí byť každú jednu sekundu dodržaná, inak hrozí rozpad sústavy. V minulosti sme podporné služby nakupovali v rámci tendrov na území Slovenska. Známe sú napríklad dieselové generátory, oligarchu z prostredia Smeru Jozefa Brhela. Dnes nám európske predpisy hovoria o tom, že tendrovanie takýchto kapacít na podporné služby musí byť dostupné v rámci celej Európy. Akonáhle sa otvorí trh, môžu zlacnieť služby ako regulácia sústavy, a teda aj zlacnieť elektrina pre koncového spotrebiteľa.

V prípade nových zdrojov a regulačných prvkov, ak odhliadneme od sľubovaného európskeho trhu, si budeme musieť vyhrnúť rukávy a postaviť či už tie vedenia alebo samotné objekty. Ako sa chcete popasovať s legislatívou, ochranármi či nevôľou obyvateľov?

V prípade lokálnych a malých zdrojov nie je potrebné žiadne budovanie alebo rozširovanie distribučných sústav. V budúcnosti môže nastať problém s akceptáciou niektorých zdrojov energie. Spomenul som už jadrovú elektráreň, ale témou sú aj veterné elektrárne. Častokrát sa voči čomukoľvek novému dvíha veľký odpor, lebo ľudia to nepoznajú. Mnohí z nich neboli nikdy v Rakúsku či v Nemecku, kde má práve veterná energia už dnes veľký rozmach. Treba pravdivo verejne informovať a diskutovať s ľuďmi, že to naozaj nezabíja vtáky a nehučí. Tento problém má skratku NIMBA – not in my backyard [nie v mojej záhrade, pozn. red.]. Musíme sa rozhodnúť, či naozaj a v akej miere chceme zvyšovať komfort nášho bývania, a teda ísť cestou dekarbonizácie, ktorá je spojená najmä s elektrifikáciou, ako je napríklad prechod na tepelné čerpadlá. S tým sa spája aj nutnosť akceptovať veci, ktoré sa možno niekomu nemusia úplne páčiť. Veterné elektrárne, nové vedenia či využívanie biomasy.

Vyzývate v oblasti energetickej politiky k spolupráci a k diskusii medzi politickými stranami. Aké sú zatiaľ ohlasy?

Kostru energetickej politiky sme vypracovali v rámci rady pre energetickú bezpečnosť, ktorú sme v SASKE založili. Dokument pripravovalo desať odborníkov viac ako mesiac. Je tam 71 kvalitných bodov, ktoré majú zvýšiť energetickú bezpečnosť Slovenska. Vytvorili sme ju nielen preto, že ako už bolo spomenuté v úvode, poslednú energetickú politiku Slovenska máme z roku 2014, ale aj preto, že chceme diskutovať s ostatnými stranami, ktoré budú vo vláde. Niektoré diskusie prebiehali najmä vo verejnom priestore, s niektorými komunikujeme priamo.

S kým?

Napríklad Progresívne Slovensko, kde som bol s pánom Ivanom Štefunkom v diskusii, ktorú organizoval EurActiv. Zhodli sme sa na tom, že je naozaj potrebné vybudovať nový jadrový zdroj na Slovensku. Som rád, že to Progresívne Slovensko na rozdiel od minulosti už nepopiera. Vo všeobecnosti si myslím, že aj s ostatnými stranami s aspoň nejakým programom v oblasti energetiky sa zhodneme aj na vyše 90 percent. Ale diskusia musí prebiehať teraz a po voľbách sa musí už brať ako dlhodobý konsenzus. Pretože nie je možné energetickú politiku meniť vždy, keď sa zmení vláda.

Bude to teda jednou z vašich priorít, ak by ste sa dostali do vlády?

Jednoznačne. Ako som povedal, musíme ukázať aj Bruselu, že máme vlastný národný plán a ciele, že poznáme naše možnosti a očakávania. Nechceme, aby sa len stavali vzdušné zámky. Musíme poznať nielen ciele, ktoré chceme dosiahnuť, ale aj cestu, po ktorej chceme ísť. A cesta, po ktorej pôjdeme, je častokrát omnoho dôležitejšia ako cieľ.

[link url = https://standard.sk/413307/rozhovor-s-miroslavom-hofmanom-ceskym-stevom-jobsom-preco-garazove-firmy-porazaju-velke-korporacie]