7 dní v kocke: Malá policajná vzbura vyrástla. A dobehla prezidentku

1. Jakobíni v akcii

Keď partia okolo Hamrana, trestne stíhaných čurillovcov a Lipšica odstrelila ministra vnútra Šimka, komentovali sme to ako malý policajný puč. Vzburu. Lebo je zvrátené, aby vedenie polície vydieralo vládu a odstránilo ministra. Len preto, že mal námietky, keď trestne stíhaný vyšetrovateľ Ďurka nastupoval do vedenia inšpekcie.

O mesiac neskôr malá policajná vzbura vyrástla. NAKA oprášila dva roky staré prípady a udrela na policajnú inšpekciu, respektíve na jej bývalých vyšetrovateľov, na vedenie SIS, na NBÚ. Dnes je už zrejmé, že Šimko musel padnúť preto, lebo NAKA od apríla plánovala rozsiahle útoky proti iným štátnym úradom. S intenzitou, ktorej by nijaký svojprávny minister vnútra netlieskal.

Dôvod, prečo NAKA rozohrala vabank a krátko pred voľbami reštartovala vojnu v polícii, je celkom prostý. Policajná inšpekcia mala koncom augusta uzavrieť vyšetrovanie čurillovcov z NAKA. Tí sú stíhaní pre podozrenia z manipulácií výpovedí svedkov. Očakávalo sa podanie obžaloby. A súdny proces.

Kauza mohla zasiahnuť aj Lipšicovu špeciálnu prokuratúru, ktorá úzko spolupracovala s vyšetrovateľmi NAKA.

Vo vedení polície rástla nervozita. A začali sa diať zvláštne veci. Trestne stíhaný vyšetrovateľ z Čurillovho tímu Ďurka nastúpil do vedenia inšpekcie, teda do úradu, ktorý pracuje na stíhaní čurillovcov. Krátko na to NAKA použila staršie prípady a dokumenty inšpekcie na odvetu. Udrela na bývalých vyšetrovateľov inšpekčného tímu Oblúk, ktorý stíhal čurillovcov. A popri tom aj na SIS, NBÚ, Gašpara či na expolicajta Stahla.

Policajný prezident Hamran sa pochválil, že vyšetrovatelia NAKA sa dostali k cennej nahrávke. Vraj dokazuje, ako inšpekcia, tajná služba, Žilinkova generálna prokuratúra a Fico pracujú na diskreditácii polície. Nahrávka zachytáva neformálny rozhovor expolicajta Romana Stahla a svedka Petra Petrova, ktorý spolupracoval s NAKA.

Stahl sa pokúšal presvedčiť Petrova, aby otočil a vypovedal proti Lipšicovi, Matovičovi a Mikulcovi. Spomínal aj to, že o stíhanie by sa potom mohla postarať inšpekcia a Žilinkova prokuratúra. A že počul o existencii nejakého čierneho fondu so sumou so siedmimi nulami, do ktorého údajne prispel aj Robert Fico.

Obsah prepisov v podaní NAKA a Hamrana vyzerá bombasticky. Ako odhalené sprisahanie temných síl okolo Žilinku, inšpekcie, Fica…

O niečo menej bombasticky však pôsobia samotné prepisy nahrávky (ktoré polícia neuvádza, pracovala len s parafrázami). Zachytávajú rozhovor, kde Stahl kdesi na káve s Petrovom rozpráva, čo všetko počul. Teda čo sa hovorí. Slovom, klebety z úst expolicajta, ktoré treba overiť.

Ak by vyšetrovatelia NAKA silné reči Stahla preverili, všetko by bolo v poriadku. Takéto vážne podozrenia – sprisahanie generálnej prokuratúry, inšpekcie, Fica a miliónové čierne fondy – treba okamžite overiť. A ak sa preukáže, že majú reálny základ, musí nasledovať vyšetrovanie (vyšetrovanie, nie divadlo). A trestné stíhanie.

NAKA však nič z toho neurobila. Vyšetrovateľ len voľne – a pomerne kreatívne – prerozprával prepisy nahrávky. Čiže reči Stahla. Policajný prezident to bez akéhokoľvek preverovania zverejnil. A nasledovali razie namierené proti inšpekcii, SIS, NBÚ.

Navyše, svedok Peter Petrov tvrdí, že nahrávky vyšetrovateľ použil nezákonne. Išlo vraj o jeho osobné záznamy rozhovoru so Stahlom, nie o policajné odpočúvanie schválené súdom. Mal ich v mobile. Vyšetrovateľom ich odovzdal už dávnejšie a v inej trestnej veci.

Okrem toho svedok Petrov priznal aj ďalšiu dôležitú vec. Tvrdí, že k prípadu Ezechiel 7 (v rámci ktorého zadržali Gašpara a Stahla) vypovedal už v roku 2021. Na policajnej inšpekcii. Kauza je teda stará dva roky.

Ak ju vyšetrovatelia NAKA vytiahli z klobúka krátko predtým, ako mala inšpekcia uzavrieť vyšetrovanie čurillovcov (a krátko pred voľbami), tak to smrdí presne tým, čo sa im vyčíta. Manipuláciami.

Ak si to zhrnieme, NAKA a špeciálna prokuratúra udreli na inšpekčný tím, ktorý stíhal vyšetrovateľov NAKA. A namiesto dôkazov podsúvajú verejnosti klebety, ktoré mal v mobile uložené svedok. A nahrávku odovzdal v celkom inej trestnej veci.

Toto už nie je len zúfalý amaterizmus v réžii NAKA a špeciálnej prokuratúry. Je to niečo oveľa vážnejšie – zneužívanie policajnej moci. Zneužívanie policajnej moci na to, aby si trestne stíhaní vyšetrovatelia zachraňovali krky pred obžalobou. Za akúkoľvek cenu.

Aj za cenu rozkladu štátnej moci.

A ak to bude aktivista Hamran dokola vysvetľovať politickými baladami o boji dobra so zlom, človek sa neubráni zívaniu.

Ľudí už nezaujímajú policajné drísty, ale policajné výsledky.

2. Na ťahu je Čaputová

Praktiky vedenia polície a NAKA zašli tak ďaleko, že postavili na nohy aj prezidentku Čaputovú. Žiada vysvetlenie na bezpečnostnej rade.

Nervozita v Prezidentskom paláci je pochopiteľná. Zásahy polície už nekývu len Čaputovej vládou a ministerstvom vnútra, ale aj tajnou službou a inšpekciou. A napokon aj volebnou kampaňou. Keďže hamranovcov a ich jakobínskych kampaní má väčšina spoločnosti plné zuby, opozícia rastie.

Prezidentka sľubovala vládu odborníkov, ktorá ukončí chaos. Nakoniec ju chaos valcuje ďalej. Kormidlo prevzali „silovici“.

Lebo mohli.

A zároveň museli (keďže im horí pod zadkom).

Prezidentke a premiérovi asi nezaškodí pripomenúť, že si pod kotlom prikúrili sami. Vtedy, keď obetovali ministra vnútra Šimka. A posmelili policajného prezidenta, aby pokračoval.

Tak pokračuje.

Zuzana Čaputová po štvrtkových raziách usúdila, že by mohla vedenie polície požiadať o vysvetlenie. Podobne, ako nie tak dávno žiadal od Hamrana vysvetlenia aj minister Šimko. Neúspešne. Harman vtedy udrel po stole a trval na odchode ministra. Vyľakaná prezidentka prikývla.

Politika vie byť niekedy pekne ironická. Prezidentka Čaputová dnes robí presne to isté, za čo žiadala odstaviť ministra vnútra Šimka. Zaujímajú ju vysvetlenia o „živých prípadoch“, na ktorých veľmi sporným spôsobom pracuje NAKA.

Dúfajme, že Harmana to neurazí. A nebude trvať na odchode premiéra, vlády, bezpečnostnej rady. A prezidentky.

Našťastie, aj zložité problémy majú často pomerne jednoduché riešenia. V tomto prípade by pre začiatok stačilo odvolať policajného prezidenta. Pre stratu dôvery. A nahradiť ho niekým, kto sa nebude rozbiehať do nadpráce v prospech vybraných policajných skupín.

Lebo jedna vec je chrániť vyšetrovateľov pred útokmi. To je v poriadku a správne. Druhá vec je podporovať účelové akcie čurillovcov a ich ľudí, ktoré sú namierené proti tým, čo ich stíhajú.

Aj pre policajného prezidenta má platiť zásada „padni komu padni“.

Mimochodom, ak sú čurillovci naozaj čistí a ak dôkazy stoja na vode, ako to hlásajú ich advokáti a aktivistické médiá, potom by si mohli proces vychutnať.

A ak majú z procesu obavy alebo strach, potom by vedenie polície, ministerstvo vnútra ani vláda nemali tolerovať ich útoky na inšpekčný tím. A so záujmom by si mali počkať na závery súdu.

Očista polície a štátu sa predsa nedá robiť špinavými metódami.

3. Zakázané slová o Ukrajine

NATO a Ukrajina riešili – a vyriešili – zvláštny spor. Kancelár generálneho tajomníka NATO Jenssen v rámci diskusie o vojne poznamenal, že jednou z možností riešenia by bolo členstvo Ukrajiny v NATO výmenou za to, že sa ukončí vojna a Ukrajina sa vzdá časti územia.

Ukrajinu to okamžite pobúrilo. Slová Jenssena museli žehliť americká vláda aj samotný Jenssen. Ospravedlnil sa, vysvetlil, že urobil chybu a ocenil „hrdinské úsilie Ukrajincov“ v boji s Ruskom.

Tento incident dokonale ilustruje dvojtvárnosť západnej politiky voči Ukrajine. Teda rozpor medzi aktivistickými pózami a realistickým uvažovaním vnútri NATO.

Slová Jenssena totiž odrážali realitu. Pomenovali holú pravdu. Ak sa raz môže stať Ukrajina členom NATO (čo je a bude silne otázne), nepôjde to bez ukončenia vojny a bez usporiadania vzťahov Ukrajincov s Rusmi. Čiže: nepôjde to bez dohôd, ktoré by riešili aj citlivé územné otázky. Hlavne Krym, ktorý je a zrejme aj ostane v rukách Ruska a jeho jadrovej čiernomorskej flotily.

Napokon, netvrdí to len Jenssen. Je to záver nedávneho litovského samitu NATO. Ukrajina dostala celkom jasný a tvrdý odkaz: téma pozvánky je neaktuálna, kým je vojna. Ak by sa v budúcnosti rozhodovalo o prijatí Ukrajiny do NATO, podmienkou budú ukončenie vojny a mierové dohody s Ruskom. Teda stabilita.

Také sú podmienky členstva v NATO.

Samozrejme, ukrajinské vedenie to vníma a akceptuje. Dnes už takmer nikto netvrdí, že Ukrajina oslobodí všetky stratené územia vrátane Krymu, vojensky porazí Rusko, nadiktuje zničeným Rusom mierové podmienky. A po takto ukončenej vojne slávnostne vstúpi do Aliancie. Takéto reči sú síce pekné, ale vedú do slepej uličky.

Ak ukrajinskí lídri – a spolu s nimi aj tí západní – považujú slová Jenssena za tabu, sú za tým dva faktory. Prvým je informačná vojna. Práve na tomto fronte Ukrajina slávi úspechy. A chce v tom pokračovať. Druhým faktorom je ukrajinská protiofenzíva. Kým sa stupňujú boje, reči o dohodách a kompromisoch sú politicky nekorektné.

Námietky Ukrajiny sa vyriešili pozoruhodne rýchlo. Aj Spojené štáty, aj NATO vyhlasujú, že scenáre spomínané Jenssenom nepodporujú.

Hoci vedia, že tým len zatĺkajú pravdu. Lebo iné schodné možnosti ukončenia vojny neexistujú.

Tento konflikt medzi heroickým pózovaním a realistickým uvažovaním je vlastne najväčšou prekážkou riešenia. Kým si budú vlády prikazovať to prvé a zakazovať to druhé, nepohneme sa z miesta. A za túto „politiku“ najviac zaplatia Ukrajinci.

4. Záleská pred Radou

Na záver ešte pár slov k sudkyni Pamele Záleskej a novinárke Monike Tódovej. Záleská usúdila, že by mala prehovoriť pred Súdnou radou. Dopadlo to zle.

Sudkyňa Záleská tvrdila, že vlastne nerozumie, čo sa jej vyčíta a k čomu sa má vyjadriť. Vraj má právo na súkromie. Nikdy nikomu nevynášala informácie (čo by bolo trestné). A možné problémy sa vraj preventívne vyriešili rozhodnutím jej priateľky Tódovej, že nebude písať o kauzách, na ktorých pracuje Špecializovaný trestný súd.

So Záleskou sa dá súhlasiť, že každý, aj sudca a novinár, má právo na ochranu súkromia. Iste. Treba však dodať, že toto pravidlo naráža na dve výnimky. Jednou je porušovanie zákona. Druhou je konflikt záujmov.

Problém Záleská – Tódová patrí pod druhú výnimku: konflikt záujmov. Priznala to samotná Tódová, keď vysvetlila, že prestala robiť investigatívu a už nepíše o témach spojených so sudkyňou Záleskou. Priznal to aj jej šéf. A nakoniec to priznala aj Záleská, keď vysvetľovala kolegom, ako Tódová zmenila náplň práce, lebo inak by musela zmeniť prácu sudkyňa.

Po tomto úvode Záleská dokola opakovala, že nevie, v čom je problém a prečo vec rieši Súdna rada.

Keďže sudkyňa Záleská nevie, v čom je problém, mohli by sme jej prísť na pomoc. A pomenovať to za ňu. Je to vlastne veľmi jednoduché.

Novinárke Tódovej sa často vyčíta, že jej články sú tendenčné, aktivistické a zamerané na ovplyvňovanie súdnych procesov. Bolo z nich cítiť jednostrannú nadprácu podľa záujmov Lipšicovej špeciálnej prokuratúry. Tvrdí to napríklad advokátka a bývalá prokurátorka Mišíková. A do veľkej miery to tvrdí oprávnene.

Sudkyni Záleskej sa zas vyčítalo, že v trestných kauzách (Kováčik, Haščák…) nerozhoduje striktne podľa práva a dôkazov, ale skôr podľa mediálnej objednávky. V justičnej praxi sa tomu hovorí súdny aktivizmus. Nemusí byť protiprávny. No určite je v rozpore s etickými zásadami. Ani médiá, ani súdy nemajú pracovať zaujato a aktivisticky.

Ak majú aktivistická novinárka a aktivistická sudkyňa blízky vzťah a trávia spolu dovolenky, automaticky vzniká problém na oboch stranách. Nie trestnoprávny. Ani právny. Je to problém, ktorý spochybňuje ich profesionalitu.

A ktorý znižuje verejnú dôveru k médiám a súdom.

Ťažisko problému pritom nie je na strane novinárky, ako sa to snažila naznačovať Záleská, keď odkazovala, aby si konflikt záujmov riešili v novinách. Je to presne naopak. Tódová pracuje v súkromnom vydavateľstve a je ich vec, ako si nastavia pravidlá. Takisto je ich vec, za koho a proti komu kopú.

Záleská ako sudkyňa zastupuje štátnu moc. Robí rozhodnutia v mene Slovenskej republiky. Platia ju daňoví poplatníci. A ak existujú obavy, že rozhoduje podľa mediálnej objednávky, je celkom legitímne žiadať, aby podozrenia vysvetlila. Verejne.

Škoda, že sudkyňa Záleská nedostala a nezodpovedala tú najdôležitejšiu otázku. Mohla by vyzerať takto: „Rozhodovali ste niektorú z káuz v rozpore s očakávaniami Moniky Tódovej, ktorá bola v týchto kauzách mediálne aktívna? Ak by ste to urobili, aké následky by to malo pre váš súkromný vzťah?“

Prácu sudcu môže občas ovplyvňovať aj to, čo by si nikdy nepripustil. Ani verejne. Ani doma.