Na zrelú úvahu, ako sa v týchto pohyblivých pieskoch neutopiť, je najprv potrebné kvalitne analyzovať situáciu, v ktorej sa nachádzame. Presne o to sa pokúšajú eseje, úvahy a zamyslenia posledného vydania Verbumu.
Právnik Michal Malatinský v úvodnej politickej eseji analyzuje otázku, či skôr ilúziu hodnotovej neutrality štátu, ktorého fikcia v skutočnosti predstavuje prekážku otvorenej diskusie a „dominantnej ideológii umožňuje ľahké maskovanie za hábom údajnej neutrality“. Liberálne matrice uvažovania sa dostávajú pod kožu občanom i elitám, ktorí následne ľahko prijímajú aktivistické a ideologické rozhodnutia súdov v kultúrnych otázkach a pomocou tejto rafinovanej mimikry prerábajú svet po vzore ideológie, ktorá sa tvári ako neutrálna.
Scott Hahn v ďalšej eseji v žánri politickej teológie zdôvodňuje, že sekularizmus je jednoducho modloslužba. „Kým človek bol stvorený, aby žil v súlade s Božou harmóniou, sekularizmus túto harmóniu ruší.“ Relativizmus čistí pole od starých právd, ale zároveň ho otvára pre nové pravdy, ku ktorým ľudia lipnú rovnako zúfalo ako k starým. Sekularizmus síce neutralizuje oporný bod kresťanstva, ale zároveň je predvojom nového náboženstva, ktoré ho však nedokáže nahradiť žiadnym novým stabilným bodom, nanajvýš množstvom pohyblivých krýh, medzi ktorými môžeme poskakovať, občas sa utopiť, ale nikde spoľahlivo nepookriať.
Profesor sociológie z Texaskej univerzity Mark Regnerus presvedčivo zdôvodňuje napohľad triviálnu, no v skutočnosti kľúčovú pravdu o tom, že sekularizácia je najslabšia tam, kde je „cirkev milovaná, kňazi rešpektovaní (hoci nie nad kritiku) a učitelia vážení, kde sa čítava a diskutuje o Písme, kde sa vyznáva a odpúšťa hriech, kde sa cení plodnosť a váži sa manželstvo, kde priateľstvá pomáhajú vzájomnej viere a láska (agape) lieči skryté rany“.
Regnerus upozorňuje na márnivý trend anonymného sveta, v ktorom je pre ľudí dôležitejšie skrývať sa za anonymnými menami na sociálnych sieťach a klaňať sa planým pochybným hodnotám, než budovať poctivú kresťanskú rodinu.
Ak hľadáte rafinované odpovede a expertmi premyslené stratégie na zápas proti sekularizmu, Regnerus vás napokon aj tak vženie k „banálnym“ základom: „Kto môže sekularizácii zabrániť: matky a otcovia, ktorí deň čo deň a mesiac čo mesiac dôsledne vykonávajú prácu kresťanskej výchovy.“ Maličkosť?
Katakomby súčasnosti
Poľský filozof Dariusz Karlowitz vo svojej úvahe pomenúva základný „problém“ kresťanstva (nielen) dnešnej doby tak, že kresťanstvo odmieta prijať status subjektívnej viery alebo povery, ktorej „prívrženci s radosťou pridávajú ďalšieho boha do svetového panteónu jednotlivých božstiev“. Kresťania budú vždy považovať svoje zjavenie za univerzálne. Nie je prekvapením, že s týmto napohľad namysleným postojom budú vždy a priori „podozriví“ pre slobodomilných spoluobčanov a v neustálom napätí s aktuálnou kultúrou.
Táto namyslenosť či povýšeneckosť prameniaca s princípu univerzálnosti je však klamlivá a spočíva skôr z povahy Kristovho posolstva, ktoré nebolo určené elitnému klubu, ale všetkým bez rozdielu.
Cirkev nesie posolstvo adresované celému svetu. Preto vyšla z katakomb a paradoxne práve preto neexistuje žiadna alternatíva ku kresťanskému náboženstvu. Je totiž jediným náboženstvom, ktoré nie je len pre obmedzený klub.
(V tejto chvíli sa oplatí dodať poznámku o katakombách a jednom z najtragickejších politických omylov prvých storočí nášho letopočtu, a to prenasledovanie kresťanov rímskymi cisármi. Trvalo tri storočia, kým si rímski panovníci – inak na svoju dobu nábožensky supertolerantní voči iným náboženstvám, ktoré zároveň boli ochotné aspoň pasívne akceptovať božský pôvod cisára – uvedomili, že v kresťanoch nielenže nemajú nepriateľov, ale najspoľahlivejších a najstabilnejších občanov spoločnosti. V čom spočíval ich iracionálny pocit ohrozenia z kresťanskej „sekty“? V univerzálnosti kresťanskej viery, ktorá nebola ochotná pokloniť sa cisárovi ako božstvu. Paranoidný strach z univerzality kresťanstva je starší ako zbrane hromadného ničenia a bude zrejme celodejinným krížom cirkvi.
Akým spôsobom má kresťanská kultúra prežiť vo svete, ktorý ju čoraz viac považuje len za zbytočného pohrobka dejín? Voči tomu Karlowitz kladie otázku: Je naozaj potrebné urýchliť zánik niečoho, čo ešte stále prináša duchovné ovocie? To je rada poľského filozofa – nepodceňujme zvyky a tradície, ktorých prínos máme byť vždy pripravení poodhaliť aj pre sekulárny svet.
Podstatná je aj otázka dialógu a rozumných foriem evanjelizácie – aj tá potrebuje nájsť spoločnú reč so „súperom“. Apropo, súper. Je správne nekresťanov označovať slovami konotujúcimi nepriateľstvo? Taký postoj sa míňa so skutočným kresťanským posolstvom univerzálnosti. Používajme radšej slovo „oponent“. Kresťan má oponentom sprostredkovať krásu skúsenosti kresťanských pokolení, ktoré dokážu obohatiť aj súčasný svet.
Hlavne by nemali prepadať malomyseľnému pocitu porážky a neakceptovať víziu „potápajúceho sa Titanicu“, o ktorého konci je vopred rozhodnuté. „Neexistuje žiadna istota, že sa Titanic potopí – bez ohľadu na to, čo si o tom myslia experti všetkých televízii sveta.“ Nevyhnutnosť je v tomto prípade jedným z mien diabla.
Sekularizácia je fakt, ale nie definitívny. Túto skutočnosť musíme nielen akceptovať, ale ju aj aktívne ovplyvňovať – hoci bez záruk, že sa nám to podarí. Povedané apoštolsky – naším záväzkom voči Bohu je byť verní, nie byť úspešní. O tom, či budeme úspešní, rozhoduje Boh. A na základe našej vernosti. A možno bude neúspešní aj ten najvernejší. Aj tak sa môže Stvoriteľ rozhodnúť a my musíme akceptovať, že zmysel zostáva tajomný, ale je v božích rukách. Holt, taká je povaha viery.
Či sa už Titanic potopí, alebo nie, oba postoje môže sprevádzať program ukrytý v „návrate do katakomb“. Mala by však cirkev zostúpiť do katakomb? Cirkev tam predsa bola z donútenia, nešlo o stratégiu (maximálne stratégiu prežitia). Pod katakombami však môžeme mať na mysli buď víziu enklávy pestujúcej a udržujúcej svetielko duchovnej kultúry - z ktorej neskôr môže čerpať potenciálne nanovo prebudený svet, svetielko však medzitým nesmie zhasnúť -, alebo môžeme pod katakombami myslieť postoj „zameraný proti svetu“.
V každom prípade, kultúra sa dá kristianizovať v každej dobe. Často sú potrebné maličkosti (o ich potenciálne obrej veľkosti svedčí aj sv. Terezka z Ávily) – sila svedectva a hlboké pochopenie pravovernej kresťanskej doktríny.
Potrat ako nová sviatosť
Rozhovor lídra Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraja Šústa s americkou esejistkou Mary Eberstadtovou (publikuje napríklad aj vo Wall Street Journal či Washington Post) sa zamýšľal nad povahou nového sekulárneho náboženstva, ktoré vzišlo zo sexuálnej revolúcie a ktoré „zaujímavým spôsobom napodobňuje kresťanstvo“.
Jednou z „náboženských“ sviatostí tohto nového náboženstva je aj potrat. „Myslím si, že práve skúsenosť s potratom mnohých ľudí v prvom rade privádza do tejto sekulárnej cirkvi, kde nachádzajú ľudí, ktorí sú im podobní... sú primárne pripútaní k sexuálnej revolúcii a bránia sa,“ tvrdí Eberstadtová.
Nové formy emancipácie sexuálnych a rodových identít tiež podľa nej vyvierajú zo sexuálnej revolúcie, ktorá súvisí s fenoménom LGBTQ dvomi spôsobmi. Najprv si heterosexuáli povedali, že chcú „rekreovať“ bez prokreácie. Aj preto ju vraj neprekvapil razantný nástup manželstiev rovnakého pohlavia, keďže ide o konzistentný vývoj tohto postoja k sexualite, ktorej koreňom je sexuálna revolúcia, ktorá „urobila manželstvo rovnakého pohlavia nevyhnutným“.
Druhý dôvod tohto súvisu rozpoznáva v dôsledkoch kultúry, kde mnoho chlapcov a dievčat žije bez otca a kde sa množí mládež so zmätkom v otázke identity. „Hranice medzi rolami nie sú také jasné. Vo svete s toľkými rozpadnutými rodinami sa stierajú hranice medzi mužským a ženským rodom.“
Kríž ako podmienka dispozície rozpoznať krásu a radosť
Pozoruhodnú úvahu ponúka aj umelec Timotej Križka, ktorý paradoxnú krásu a radosť viery približuje práve cez optiku stereotypu „Byť kresťanom sa neoplatí“, ako znie názov jeho umeleckého zamyslenia, v ktorom cituje evanjelického velikána a mučeníka nacistického režimu Dietricha Boenhoffera: „Kto chce byť Kristom, musí ísť rovnakou cestou, ktorou Kristus kráčal./Cestou nízkosti a chudoby, niesť kríž./Len týmto spôsobom môžeme získať moc, ktorá oslobodzuje.“
Kresťanstvo nie je zárukou pohodlného života, je však prostriedkom naplneného života. „Viera neukolísava, ale vyrušuje, Kristus nemusí byť populárnou celebritou alebo superhrdinom, ale Spasiteľom duše.“ Bez faraóna by sa nikdy nerozostúpilo Červené more.
Kto by som bol ja... bez Piláta?
Recenzie a Jakubiskov odkaz
Verbum nesie aj niekoľko zamyslení o slovenskom velikánovi Jurajovi Jakubiskovi, s ktorým sme sa rozlúčili práve tento rok. Niekoľko nesamozrejmých pohľadov kresťanov na jeho tvorbu vám pootvorí oči, ako na jeho magický realizmus hľadieť ako na priezor do duše našej kultúry, v ktorej bola myšlienka na Boha vždy aspoň pasívne prítomná. (Nebude jeho majstrovská schopnosť citlivým a príťažlivým spôsobom prepletať tradíciu, cudzie kultúry a súčasnosť návodom pre kresťanov ako urobiť „minulosť“ budúcnosťou a cudzorodosť, z ktorej máme strach, domovom?)
Verbum obsahuje aj recenziu na hru Bélu Pintéra: Špina (v réžii Jána Luterána) a recenziu na knihu britskej novinárky Louise Perryovej, ktorá je feministickou výzvou na sexuálnu kontrarevolúciu. Jej ústrednou tézou je, že západná sexuálna kultúra 21. storočia nie je žiadnym oslobodením ženy, ako sa tento fenomén zvykne tváriť a reklamovať, ale je skôr v záujme mužov s „vysokou sociosexualitou“, a v ktorej sa ženy akosi často stávajú prostriedkom. „Vplyv liberálneho feminizmu znemožňuje veľkej časti žien uvedomiť si túto skutočnosť.“
Záver Verbumu obsahuje aj recenziu knihy Scotta Hahna a Brandona McGinleyho: Je to dôstojné a správne (SLH, 2022) od politického filozofa Juraja Šústa. Kniha obsahuje mnohé provokujúce tézy pre sekulárnu kultúru, no je dôležitým príspevkom k téme o mieste katolicizmu a náboženstva všeobecne vo verejnom živote.
Autori osobitne apelujú na riziko katolícko-liberálneho synkretizmu, keď si katolíci priveľmi ľahko a bez patričnej reflexie osvojujú liberálne princípy ako vlastné a raz darmo - ani sa nenazdajú, už o verejnom živote uvažujú skôr pohansky ako kresťansky. „Trpíme vlastnou formou štokholmského syndrómu.“
Verbum (2/23), Spoločenstvo Ladislava Hanusa