V brilantnej novele O. Henryho Zelí a králové (Cabbages and Kings, 1904) je uvedený dialóg medzi zástupcom veľkej americkej firmy a vládnym úradníkom imaginárnej juhoamerickej krajiny (takzvanej banánovej republiky, O. Henry vymyslel a ako prvý použil tento termín). Američan navrhol, že jeho firma kúpi celú úrodu banánov za lacné peniaze. Úradník odpovedal: vaša ponuka, žiaľ, nevyhovuje našej vláde. Nuž, vravel Američan, tak ju vymeníme.
Autor následne poznamenal, že keďže z firmy neprišla nová cenová ponuka, ostávalo predpokladať, že mal na mysli – vládu.
A naozaj, v priebehu pár mesiacov v krajine vypukla revolúcia a jej víťazi okamžite podpísali s Američanmi zmluvu o predaji banánov podľa stanovených podmienok. Tým príbehom autor povedal, že ak je prevrat lacnejší než splnenie požiadaviek úradujúcej vlády, tá je v ohrození.
Z histórie však vieme, že účelom prevratu môže byť aj prevencia: napríklad že niekomu nevyhovujú možné zmeny, ku ktorým by mohlo v budúcnosti prísť. Napríklad, ak budú mať šancu vyhrať vo voľbách sily, ktoré sú pre establišment nežiaduce, ten urobí všetko preto, aby im v tom zabránil, alebo – ak to politická kultúra danej krajiny pripustí – voľby úplne zrušil. To isté môže spraviť aj určitá časť štátneho systému, ak sa cíti byť ohrozená.
Nemusíte hneď myslieť na prezidenta Trumpa, aj v Rusku o tom čosi vieme. Pred 30 rokmi bol riadne a legálne zvolený prezident Boris Jeľcin. Mal podporu „silových“ orgánov a rozkázal strieľať tankami na parlament (ten bol mimochodom tiež právoplatne zvolený). Jeľcin tým vytvoril podmienky pre autoritársky režim. Čo sa už nepodarilo jemu, podarilo sa neskôr nástupcovi. Ako vidíme, umožnilo to súčasnú politiku jeho nástupcu Vladimíra Putina. Nemusíme byť O. Henrym, aby sme si všimli, že západné demokracie na začiatku Jeľcinovi tlieskali a jeho prevrat plne schválili.
Môže sa niečo podobné stať aj v modernej európskej demokratickej spoločnosti? Nie je to jednoduchá otázka a určite sa netreba na hrozby pozerať cez staré okuliare a vyskúšané spôsoby. Ale na základe historických skúseností by sme takúto možnosť azda nemali jednoznačne zavrhovať.
Tušíme, že v záujme ideálov liberálnej demokracie sa krajiny a inštitúcie EÚ nebudú stavať proti akciám, ktorých výsledky považujú za prospešné pre Úniu. A niekedy, ale naozaj len niekedy, vymyslia nástroje a fondy, ktorými dokážu na neposlušné vlády pritlačiť. Z Poľska práve počuť nejaké obavy.
Ostáva už len pripomenúť slová kedysi hojne ideologicky oslavovaného, ale v skutočnosti hodne zdiskreditovaného autora: Ľudia, bdejte! Ako totiž vravel Fučíkov ideový oponent, demokracia toť ľudia.