Ficovi sa začalo dariť na dvoch veľkých frontoch. Vďačí za to progresívcom

Ešte začiatkom roka, vo februári, bol Smer príkladom odpísanej strany. Mal niečo vyše 14 percent a sedel takmer v úplnej izolácii. Jednotkou s podporou 21 percent bol Pellegriniho Hlas, ktorý sa spolu s progresívcami chystal do širokej koaličnej vlády.

Dnes, vo finále kampane, je zrazu všetko inak. Fico s vysokým náskokom predbehol Pellegriniho. A v izolácii Smeru sú čoraz väčšie medzery. Hlas otočil a čoraz častejšie pripúšťa vládu so Smerom ako preferovanú možnosť.

Mnohí za rýchlym rastom Smeru vidia kolaps vlády Obyčajných, prispatého Pellegriniho alebo jakobínsku politiku polície, ktorá už väčšinu spoločnosti otravuje – a mobilizuje Ficov tábor. Iste, niečo na tom bude. Lenže o rozhodujúce kroky sa zrejme postaral samotný Fico.

Jeho ťahy pripomínajú niečo ako „špeciálne politické operácie“. Boli vyrátané, opreté o dáta, premyslené, cielene načasované. A úspešné.

Tou prvou bolo zosadenie Hlasu. V Smere po sérii interných prieskumov identifikovali hlavnú a fatálnu slabinu vo volebnom tábore Pellegriniho. Bolo ňou zbližovanie Hlasu a Progresívneho Slovenska. Prieskumy a dátové analýzy hlásili, že progresívci majú na voličov Hlasu silne odpudzujúci účinok.

Na jar Smer spustil kampaň, v ktorej denne opakoval jednoduchú rovnicu: Hlas = Progresívne Slovensko. Ficovu kampaň nechtiac ťahali aj médiá, keď v tom istom čase vytrvalo opakovali, ako treba Hlas prehodnotiť a privítať po boku progresívcov.

Súbežne s tým Smer využil, že prevažnej väčšine Slovákov (vrátane voličov Hlasu) prekáža vojnový aktivizmus, ku ktorému sa hlásia takmer všetky strany. Keďže nikto z relevantných strán nedokázal pri vojne na Ukrajine sformulovať kritické a realistické postoje, z ktorých by nekričala servilita a nadpráca, Fico bez námahy a bez konkurencie obsadil voľný priestor.

Výsledky jarnej ofenzívy Smeru – namierené proti progresívcom a ich asistentom – boli rýchle a dramatické. Hlas sa nedokázal brániť a zosypal sa kamsi k 15-tim percentám. Na prvom mieste sa s bezpečným náskokom presadil Smer. Hlas je tretí. A ako vyzývatelia Fica sa v prieskumoch tvária progresívci. Čo vlastne ešte viac mobilizuje Ficov tábor. Alebo jeho spojencov, pri ktorých je nepredstaviteľné, aby slúžili Progresívnemu Slovensku (SNS).

Samozrejme, Ficova kampaň nebola jedinou príčinou obratu, ale takmer určite bola rozhodujúca. Progresívci a ich revolučná agenda pôsobia na väčšinu voličov odporne. To nie je názor, ale fakt opretý o prieskumy verejnej mienky.

Druhá veľká bitka, v ktorej Fico uspel, úzko súvisí s prvou. Je jej prirodzeným následkom a Fico mu opäť pomohol. Bola to bitka o vysekanie Smeru z izolácie, respektíve bitka o obrat v Pellegriniho strane – aby pripúšťala vládu so Smerom.

Najskôr Fico poslal Pellegrinimu odkaz, že je pripravený podporiť ho na pozíciu premiéra aj v prípade, že Hlas by mal výrazne slabší volebný zisk ako Smer. Z pohľadu Pellegriniho to mohla byť zaujímavá ponuka. Alebo zaujímavejšia ako služba pomerne slabého Hlasu vo vláde, kde by mali dominantné postavenie progresívci. Hlas by to mohlo pripraviť o zvyšky verejnej podpory.

Pellegrini na Ficove odkazy nereagoval.

Krátko po odovzdaní volebných kandidátok prišiel druhý pokus preformátovať politiku Pellegriniho.

Skupina poslancov Hlasu s väzbami na Smer dala Pellegrinimu malé ultimátum. Buď pootočí osobné nastavenie a pripustí vládu so Smerom, alebo bude riskovať, že sa mu po voľbách rozpadne poslanecký klub. Pretože pre viacerých poslancov Hlasu je ich budúcnosť po boku progresívcov neprijateľná.

Skupina rebelov navyše Pellegrinimu pripomenula, že od začiatku roka sa veľa zmenilo. Hlas nie je dominantná strana, ktorá by koaličným partnerom diktovala podmienky. Je v pozícii slabšieho hráča, ktorému môže ísť časom o holé prežitie. Vládu so Smerom vyhodnotili ako bezpečnejšiu než plány na experimentálnu koalíciu s progresívcami, Sulíkom a KDH.

Aj na tomto fronte napokon Fico uspel. Pellegrini sa v pude sebazáchovy začal čoraz ostrejšie vyhraňovať proti progresívcom (mimochodom, to isté pochopili a urobili aj v KDH, ktoré vo voľbách 2020 potopilo paktovanie s Progresívnym Slovenskom). Zároveň Pellegrini verejne pripúšťa a obhajuje možnú vládu so Smerom.

Najnovšie záťahy NAKA a Hamrana proti opozícii ho následne len utvrdili v tom, že obrat v uvažovaní o novej vláde je z pohľadu Hlasu celkom logický.

Jednoducho, Fico je mesiac pred voľbami na vrchole vlny. Z outsidera je opäť aktívny hráč. V prieskumoch prekonáva 20 percent, zbližuje sa s Hlasom, bez ktorého bude široká protificovská koalícia ťažko schodná. Ďalšieho spojenca vidí v SNS, ktorá prekonala päť percent.

Kým vo februári boli jeho šance na účasť vo vláde blízke nule, dnes je to výrazne viac. A s rastúcimi rizikami. Radikalizácia Smeru v kampani – krik o prevrate, Sorosovi, vojnovej politike Západu – pomáha Ficovi mobilizovať zálohy. No zároveň Fica posúva na kraj, odkiaľ sa dá malej krajine ako Slovensko len ťažko úspešne vládnuť.

Na dvoch víťazných bitkách Fica je pritom zarážajúce, komu za ne vlastne vďačí. Smer v oboch prípadoch vyťažil maximum z neprijateľnosti progresívcov pre väčšinu voličov, respektíve pre voličov Hlasu. A následne aj z neprijateľnosti koalície s progresívcami pre viacerých poslancov Hlasu (a ďalších strán, ktoré by partnerstvo s PS spoľahlivo pochovalo).

Pre mimoparlamentnú stranu s novou politickou generáciou, ktorá sa hrá na vzor slušnosti, je to hrozná vizitka. Progresívci majú na väčšinu voličov aj na viaceré strany silne repelentný účinok. Bez masívnej podpory zahraničných partnerov a progresívnych médií by zrejme boli okrajovou stranou. A Fico by si na mobilizáciu musel hľadať iné terče.

Alebo inak. Ak by mala nejaká mladá strana preferencie 18 percent a širokú podporu médií a agentúr, väčšina lídrov by sa pretekala v ponukách partnerstva (ako sa to kedysi darilo Dzurindovi, hoci aj s preferenčne slabšou stranou).

Pri progresívcoch to však nejde. A neplatí to len o Hlase, ktorý môže rozhodovať o podobe novej vlády. PS smrdí takmer každému. KDH naznačuje, že do vlády s progresívcami dokáže vstúpiť len so zakrytým nosom. A s vedomím, že po prípadnom podpise koaličnej dohody padne späť k trom percentám. Podobne zdržanlivo pôsobia všetci z možnej širokej koalície. Napokon aj Sulík.

Jediný, kto v progresívcoch videl blízkeho a prirodzeného partnera, je nezvestný Beblavý.

Slovom, profil slovenských progresívcov je čistá katastrofa. A zaslúžene. Ich ponuka (transrodová politika, obmedzovanie slobody, podpora konzumentov drog, povinné sezónne očkovanie) je zvrátená. Nevyrastá z potrieb a záujmov slovenskej spoločnosti. Je umelo importovaná a Slovensku cudzia.

Navyše, strana ju presadzuje provokačne, nepresvedčivo a arogantne, z pozícií nadradenosti, na ktorú pozéri z Progresívneho Slovenska nemajú nijaké predpoklady.

To je asi hlavný dôvod, prečo PS nemá nijakú politickú gravitáciu. Príťažlivosť pre lídrov ďalších strán, ktorí by v ňom videli užitočného hráča.

Výnimkou je v istom zmysle len Robert Fico, ktorý by im mohol poslať úprimný ďakovný list.