V celom spore je totiž omnoho podstatnejšia druhá výčitka KBS voči vydavateľstvu a biskupovi Schneiderovi, ktorá sa týka ich odmietavého postoja voči podávaniu svätého prijímania na ruku. Zjavne to bol aj hlavný dôvod zásahu voči podujatiu, keďže predseda KBS mu vo svojom príspevku venuje omnoho väčší priestor.

Jadrom jeho argumentácie je, že Nadácia Slovakia Christianitas pod ktorú vydavateľstvo patrí sa snaží názory biskupa Schneidera využiť v rámci svojej kampane proti podávaniu eucharistie do rúk, čo podľa arcibiskupa Bobera smeruje „k rozdeľovaniu slovenských veriacich, môže vniesť do chrámov nepokoj, podnecovať vzdor, ba aj falošný pocit väčšej zbožnosti a nadradenosti jedných voči druhým“.

Námietke voči podujatiu zo strany KBS sa sčasti dá rozumieť, avšak ťažko sa ubrániť pocitu, že v tomto prípade konali biskupi až príliš tvrdo.

A to v prvom rade preto, že takáto výčitka by sa dala vzniesť voči akejkoľvek polemike vo vnútri cirkvi. Polemiky totiž často vedú k rozdeľovaniu, môžu vniesť nepokoj a podnecovať vzdor, ba aj falošný pocit väčšej nadradenosti.

Avšak, katolícka cirkev bola až na malé výnimky vždy miestom, kde sa rešpektoval slobodný dialóg na najrôznejšie témy. Tu by bolo možné spomínať polemiky o Trojici, o božstve Ježiša Krista, o nanebovzatí Panny Márie, pápežskej neomylnosti alebo veľké filozoficko-teologické spory medzi františkánmi a dominikánmi. Pritom mnohé z nich sa týkali omnoho kontroverznejších tém, akou je podávanie eucharistie na ruku.

Avšak pri výpočte nemusíme zachádzať ďaleko do histórie. Vari dnes nežijeme v období, kedy sa vedú v cirkvi debaty na najrôznejšie témy, ktoré sú súčasťou Synody o synodalite?

Samozrejme, inou témou je, že niektoré otázky, organizácie a rečníci prinášajú menej polarizácie, iní viac a ďalší až príliš. A otázkou je, kde sa v tomto celom nachádzalo predmetné podujatie.

Tu treba priznať, že téma, rečník aj organizátor vzbudzujú vášne. No ťažko povedať, že by prekračovali mieru toho, čo je prípustné.

Ak sa na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity mohla konať debata s názvom V dialógu s LGBTI+ osobami, kde vystupovali ľudia z organizácie Signum, ktorí verejne odmietajú učenie katolíckej cirkvi o sexualite a robia všetko pre to, aby sa zmenilo. Ak mohol na teologickej fakulte v Košiciach vystúpiť Tomáš Petráček, ktorý má taktiež problém s náukou katolíckej cirkvi o sexualite. Ak tu mohol vystúpiť kardinál Hollerich, ktorý sa vyjadril, že náuka cirkvi o sexualite je zastaraná, odporuje vede a mala by sa zmeniť, je skutočne taký problém povoliť vystúpenie biskupovi, ktorý napísal knihu o liturgii, ktorú odporúča aj kardinál Sarah či Scott Hahn?

Áno, je pravda, že biskup Schneider v niektorých partikulárnych otázkach šíri posolstvá, ktoré by mohli vyvolávať ostrejšie výmeny názorov. Takým je napríklad jeho výrok o tom, že veriaci by nemali chodiť do kostolov, kde sa podáva sväté prijímanie na ruku. Problematicky sa môžu javiť aj niektoré aktivity členov Nadácie Christianitas. No ak je to tak, zdá sa, že riešením by mohlo byť skôr napísanie listu v ktorom by naši biskupi Schneiderovi vysvetlili náš kontext a poprosili ho o zdržanlivosť. A ak by aj napriek tomu došlo k vyjadreniam, ktoré by KBS vnímala ako kontroverzné, stále tu bola možnosť vydať po podujatí stanovisko v ktorom by biskupi vysvetlili svoje dôvody.

Avšak zakázať prezentáciu, ktorá sa predtým uskutočnila v Poľsku a namiesto Slovenska sa potom mohla odohrať v liberálnej Viedni, môže viesť presne k tomu, čomu chcú biskupi predísť. Teda zbytočnému rozdeleniu, nepokoju a vzdoru.

Aj napriek všetkým výhradám, ktoré môžeme mať voči Nadácii Christianitas, prípadne biskupovi Schneiderovi, ťažko sa ubrániť pocitu, že v cirkvi sa používa dvojaký meter. Jeden na liberálov, ktorí odmietajú náuku cirkvi a druhý na tradicionalistov, ktorí túto náuku ctia, pričom sa odlišujú len v niektorých pastoračných otázkach.

Katolicizmus vždy bol a má byť silnejší, ako takéto polemiky.