Ste Hornolužický Srb, ale polstoročie žijete a pracujete v Dolnej Lužici. Cítite sa Srbom Hornolužickým, Dolnolužickým, alebo len Lužickým?
Som Lužický Srb a možno som takým sprostredkovateľom, je to komplikované. Bežne počúvam, že som kedysi bol vyslaný zastrešujúcim lužickosrbským orgánom Domowinou do Dolnej Lužice, aby som ju „sorabizoval“ [sorabistika je veda o jazyku a literatúre, kultúre a histórii Lužických Srbov, pozn. red.]. Ale to sú hlúposti.
Zvonku vnímame Lužických Srbov ako jeden národ, ale keď prídem do Lužice, nevidím to tak. Vidím Hornolužických Srbov a Dolnolužických Srbov, vidím katolíkov, evanjelikov... Je to veľa identít na malom priestore.
Vnímam delenie, ktoré má svoje historické príčiny, a považujem to za nedostatok. Veď tá komplikovanosť sa nedá vysvetliť nielen cudzincom, ale ani samotným Nemcom. Začnete vetou: Das ist obersorbische, das ist niedersorbische. [To je hornolužická srbčina, to je dolnolužická srbčina. pozn. red.] A každý sa spýta: Wie gibt's zwei Sprachen? [Akože dva jazyky? Môžete mi to vysvetliť ešte raz? pozn. red.]
A čo keď máte niekomu vysvetliť vyhliadky lužickej srbčiny? Dolnolužická je skoro vymretá, slepjančina je de facto vymretá…
Najdlhšie vydrží katolícka hornolužická srbčina, to je jasné. Lenže keď počujem napríklad svojho brata, ktorý je o štyri roky mladší ako ja, ako tým jazykom hovorí pri pive, tak to už je taký mix s nemčinou, že ani neviem, či to ešte je lužická srbčina. Pritom napríklad moja sedemnásťročná vnučka hovorí lužickosrbsky lepšie ako jej učiteľka srbčiny na gymnáziu v Chotebuzi – napriek tomu, že študovala sorabistiku na Lipskej univerzite. Ale pri výučbe sa na všeličo pýta mojej vnučky. Napríklad, ako to, že vie tak dobre lužickosrbsky, ako sme ju to dokázali naučiť. Vidíte, tak to u nás vyzerá.
Ale napríklad váš syn lužickosrbsky nehovorí.
Je to technik, strojár, žije vo svojom svete. Lužickosrbsky rozumie, ale odpovedá po nemecky. Je docent na Technickej univerzite v Drážďanoch a na moju prácu sa pozerá s nadhľadom. Rozumie môjmu humanistickému uvažovaniu i môjmu lužickosrbskému angažovaniu sa, ale nie je to jeho túžba. On prednáša po svete, sedí v komisiách zaoberajúcich sa novými materiálmi. Ale paradoxne, na rozdiel od mojej dcéry, on číta moje knihy. Tá pritom lužickosrbsky hovorí a pracuje v Lužickosrbskom rozhlase – lenže nečíta skoro vôbec, ani nemecky. K životu to nepotrebuje. Pritom kto iný ako novinárka by mal čítať?
Ako svoju ostatnú knihu ste vydali denník z deväťdesiatych rokov Gruben-Rand-Notizen (Poznámky na okraj) o vtedajšej pokračujúcej brutálnej ťažbe hnedého uhlia v Dolnej Lužici.
Nie som permanentný denníkový pisateľ, na to sú iní. Denník som síce vždy chcel písať, ale som na to lenivý. Až keď v Lužici išli znova "odbagrovať" dedičstvo kvôli ťažbe a keď sa obec Rogow neďaleko Chotebuze ocitla na okraji dolnolužickej uhoľnej jamy a začala sa voči tomu brániť, začalo to mať zmysel.
Veď ja som už v roku 1978 kritizoval vo svojom prejave na zjazde spisovateľov pred celou vládou NDR štátnu uhoľnú politiku, takže pre mňa bolo normálne a samozrejmé sa v tejto veci ozvať. Ako jednotlivec však ničomu nezabránim, lenže vtedy sa začala na zadné stavať aj celá obec – navyše pomenovaná Rogow čiže Rohatec. Takže keď miestni začali vystrkovať rožky, išiel som za nimi každý týždeň prinajmenšom raz alebo dvakrát, zúčastnil som sa celej tej vzbury a potom som si všetko, čo som zažil, zapisoval, aby som to nezabudol.
Bol to novinársky, alebo vaše súkromný angažmán?
Rýdzo súkromné. Mal som dojem, že si musím zapísať všetky fakty: čo sa kedy stalo, aké argumenty používala jedna strana a aké druhá. Všetky zápisky som si písal po nemecky, pretože veľa sa toho odohralo v nemčine. Napríklad strhnutie kostola – teda centrálneho monumentu obce. Sledoval som, ako „kráľovská“ švédska firma Vatenfall zdvihla kupolu kostola, potom kríž a ako to potom všetko posadila dole na cintorín medzi nebožtíkov. Nejakí ľudia si tam čosi zapisovali a fotografovali a mne bolo jasné, že tí nebohí zahrabaní mŕtvi budú presídlení práve tak ako tí živí.
Denník je vlastne vaša tretia kniha spomienok…
Prvú knihu Zabich či niešto rjec (Zabudol som ti niečo povedať) ani druhý Wětrnik na třěše (Veterník na streche) som nepísal ako spomienky, ale ako memoáre. Nikdy som nemal v úmysle predstaviť svoje kompletné spomienky, ale iba výber zo života. Veď moje detské roky boli dramatické, bol som svedkom toho, ako pri nás v Hórkách, Dobročiciach a Ralbiciach končila druhá svetová vojna. Potom nešťastne zomrel môj otec a ja som zrazu, v jedenástich rokoch, odišiel študovať do Čiech a domov som jazdil raz za rok. Keď to dnes rozprávam svojmu vnukovi, ktorý je rovnako starý, ako som bol vtedy ja, nechápe, prečo som šiel na internát do zahraničia.
Čítal som, že ste populárny autor v niekdajšom východnom Nemecku, ale na západe krajiny nie. Toto delenie ešte funguje? Ste regionálny alebo národný autor?
To neviem povedať. Časť mojich kníh, napríklad detská detektívka Golo a Logo vyšla na Západe v čase NDR. Ale do akej miery som známy autor, neviem. Iste nie som slávny ako Erwin Strittmatter ani ako Hermann Kant alebo Stephan Hermlin. Navyše moja známosť padá tiež s tým, že Západ nemá o lužickosrbskú problematiku žiadny záujem. Na Západe o nás hovoria: „Naach die Sorben. Die haben sich die Russen ausgedacht.“ Čiže: „No áno, tí lužickí Srbi, to si vymysleli Rusi.“
Akým nákladom vychádzajú vaše knihy, možno ich porovnať s nákladom v minulosti?
Je rozdiel medzi detskou literatúrou a tou pre dospelých. Za čias NDR mali moje detské knihy prvý náklad okolo desaťtisíc exemplárov a do týždňa bol náklad vypredaný. A jedno vydavateľstvo mi vydalo knižku v náklade osemdesiattisíc kusov! Potom sa to ešte preložilo do španielčiny, čo znamenalo ďalších tridsaťtisíc kusov. To sú v porovnaní s dneškom enormné čísla. V súčasnosti svoje náklady ani nepoznám, nehovoria mi ich.
Študovali ste divadelnú dramaturgiu, žurnalistiku, boli ste v rozhlase...
Osvetlím vám pomery, aké panovali na lužickosrbskej dedine. Nešla mi matematika a nebyť toho, že ma spolužiak Bejmak nechal pri maturitnej písomke opisovať, nespravil by som ju doteraz. Ale pretože som už vtedy písal dobré články, povedal mi raz pán učiteľ Jozef Frencel: „Študuj niečo ako žurnalistiku alebo publicistiku, potrebujeme v Lužici novinárov.“ Bol pre mňa veľkou autoritou, tak som sa rozhodol publicistiku študovať.
Chcel som hovoriť o rozhlase, pretože ten lužickosrbský ste zakladali.
Kdeže. Lužickosrbský rozhlas vysielal od polovice päťdesiatych rokov, zatiaľ čo ja som prišiel v roku 1960, vtedy sa redakcia práve presídlila zo Zhorelca do Chotebuzi.
Musím položiť otázku, ktorá ma naozaj zaujíma – ide o rozhlasové vysielanie Rádia Vltava po okupácii Československa v auguste 1968. Niektorí totiž hovoria…
… že som tam vysielal aj ja. Na vysielanie rozhlasu v roku 1968 si dobre spomínam, bol som vtedy ešte v redakcii v Chotebuzi. Zrazu prišiel z vedenia dotazník s otázkou: Wer kann tschechisch? Kto vie po česky? Pýtali sa stálych redaktorov i externistov, navyše každý zamestnanec mal, samozrejme, svoju osobnú zložku. V mojej stálo, že mám české gymnázium. Takže za mnou prišli a povedali: Jurij, wie gut kannst du noch tschechisch? (Ako dobre hovoríš česky?) Povedal som, že toľko, koľko sa človek stihne naučiť za dva roky. Oznámili mi, že za týždeň si ma z Berlína príde niekto vyskúšať – ako dobre hovorím po česky a ako dobre na mikrofón. Položil predo mňa český text a počúval, ako čítam. Nakoniec povedal sucho: Gut. A potom ma povolali.
A to bolo hneď na začiatku okupácie?
Nie, neskôr. V každom prípade som sa k tomu dostal, keď už bola vysielačka hotová. Prišli a povedali: Du musst nach Berlin! (Musíte do Berlína!) Rádio Berlín čiže RBI vysielalo anglicky, francúzsky a vo všetkých možných jazykoch, ale česky nie. V RBI mi potom nakázali: Pripravujeme vysielanie v češtine, hľadáme spolupracovníkov, ty to budeš robiť. Sedeli tam nejakí Česi, tí si ma vyskúšali ešte raz, zase som musel niečo čítať, ale neboli spokojní: „Nie, takto to nepôjde, to naozaj nie, to nie je po česky,“ lamentovali. No a potom som tri alebo štyri nedele sedel v tamojšej redakcii v dome na Loeper-Strasse, čítal som noviny, zhotovoval z nich výpisky a nosil pásky z miestnosti do miestnosti. V noci som musel sedieť pri mašine a strážiť, aby nič nespadlo pod stôl. Za celú tú dobu som nepovedal jediné slovo do mikrofónu po česky, zhruba po mesiaci odkázali kolegovia z Chotebuzi, že ma potrebujú tam. V Berlíne som beztak nemal čo robiť. Možno som napísal nejakú správu, to sa mohlo stať. Ale to je tak všetko.
A to tam skutočne nebol žiadny iný Lužický Srb? Len vy?
Iného som nestretol, pracoval som len s Čechmi. Bol som tam delegovaný, nikto sa ma na nič nepýtal, jednoducho povedali: Ideš! Tak to bolo. Mám čisté svedomie.
Pred rokmi ste mi povedali: Bol som u Stasi, som tým vinný a vy musíte súdiť, či som niekomu ublížil.
Každý človek má právo sa v živote pomýliť, môj omyl bolo moje politické angažmán. Bol som predseda Kruhu lužickosrbských spisovateľov, bol som reportér, bol som prítomný vo všetkých možných grémiách. Mal som čo robiť s tisíckami ľudí a všetci tí, s ktorými som sa stretával, mali svoje zložky u Stasi [Štátna bezpečnosť, pozn. red.]. Všetci si môžu prečítať informácie, ktoré som podával. Chcete vedieť, koľko ľudí za mnou dodnes prišlo, aby si to so mnou vydiskutovali?
Máme viac ako tridsať rokov po prevrate, a doposiaľ neprišiel nikto! A viete prečo? Pretože som Stasi žiadne hlásenie nikdy nedodal. Hovoril som hneď od začiatku tomu agentovi, ktorý ma „získal k spolupráci“, že mu nič písať ani hovoriť nebudem, nech sa trebárs postaví na hlavu. Tak presne to bolo. Nakoniec, vo svojej knihe som zverejnil hodnotenie svojej spolupráce so Stasi. Sami prišli na to, že Koch je neefektívny a že od neho nič nepríde. A tak ma nechali na pokoji.
To na vás netlačili? Nemali ste pre „neefektívnosť“ problémy v práci?
Nie, od roku 1976 som spisovateľ v slobodnom povolaní a ťažkosti s režimom som nemal. Pretože pokiaľ ide o pomery spisovateľov a vôbec umelcov, boli iné ako u bežných ľudí. My sme normálne jazdili na Západ na medzinárodné konferencie. Každý rok som bol od roku 1975 v Rakúsku, pretože ma tam pozývali. Pozvánky prichádzali z medzinárodného oddelenia zväzu spisovateľov, a tam rozhodovali, či pôjdem. A ja som jazdil.
V Československu boli pomery iné. Keď bol niekto agentom ŠtB a nebol efektívny, dostal sa pod tlak a hrozilo mu, že jeho knihy prestanú vychádzať. Nieto aby jazdil na Západ.
V memoároch dokumentujem, ako mi „podkurovali“. Napríklad divadelným inscenáciám mojich textov. V Halle mi zakázali inscenáciu po troch reprízach. Pochopiteľne nikto nepovedal, že je to kvôli mne, ale zviedlo sa to na publikum, že neprišlo. Bolo jedno, že som mal v divadle platnú zmluvu, inscenácia sa jednoducho zrušila.
Ako ste prežívali prevrat?
Bol som úplne zahltený prácou, ponorený v myšlienkach svojich rozpísaných kníh. Pritom som veľa pracoval pre rozhlas, kde potrebovali každú ruku, nohu, hlavu, takže mi neustále volali a prosili o nejaký komentár. Tak som písal a nezakrýval som, že nie som šťastný z nemeckého znovuzjednotenia. Ani dnes nie som. Keby som nemal možnosť porovnať rôzne režimy a nevidel, akou falošnosťou všetky trpia, asi by mi to bolo jedno. Lenže ja tú možnosť mám, zažil som, ako zlyhávala politika vtedy a ako zlyháva teraz, ako si svojvoľne ohýba realitu podľa toho, ako sa jej čo hodí, a ako zamlčuje to, čo sa nehodí.
Za NDR sa tiež zamlčovali fakty, jasne, ale za NDR bolo v našich regionálnych novinách aj upozornenie, že ide o „Organ der Sozialistischen Partei Deutschlands“ (Orgán Socialistickej strany Nemecka). Čiže sa priznalo, aký postoj tie noviny zastávajú. Dnes sa tie isté noviny volajú Lausitzer Rundschau a na tom istom mieste v tiráži, kde bývala poznámka o socialistickej strane, sa píše „Unabhängige Zeitung – nezávislé, slobodné noviny. Lenže tak to tiež nie je. A tak zatiaľ čo NDR priznávala, čo je zač, dnes o svojom pozadí mlčíme. A to ma trápi, tak to nemá byť.
Takže podľa vášho názoru by pre Európu a Nemecko bolo lepšie…
Počujte, my spisovatelia sme sa vždy snažili tvoriť tak, aby svet bol lepší. Chceli sme aj lepšiu Nemeckú demokratickú republiku, nie nejaké zjednotenie. Ale vytvoriť lepšiu NDR sme sa ani nepokúsili, pretože väčšina národa o ňu nestála. Stála o západonemeckú marku. Nebol som spokojný s NDR – z dôvodov hospodárskych, politických aj iných. Ako sa však máme identifikovať so štátom, v ktorom teraz žijeme a ktorý je vlastne cudzí, keď sme sa nevysporiadali sami so sebou? Keď sme sa nechali kúpiť?
Patríte k takzvanej varnsdorfskej generácii, ktorá bola silne previazaná s Čechmi a držala v Lužici étos spolužitia s inými slovanskými národmi. Hovorí sa, že to sa s vami stratí, že ste posledná slovanská lužickosrbská generácia.
Niečo sa skutočne zmenilo, ale nielen u Lužických Srbov. Aj v Čechách mám dojem, že záujem o srbskú Lužicu je dnes skôr výnimočný, nie tak samozrejmý ako kedysi. Ale snáď by som nemal byť taký pesimistický, možno bude férovejšie povedať, že mladé generácie sa dnes o seba navzájom zaujímajú z iných príčin ako v mojich časoch. Za nás sa spievalo: „Słowjan sym a Słowjan budem a słowjanskim wostanu.“ Táto prirodzená chuť patriť k nejakému kultúrnemu celku a svetu vyprcháva, pretože dnes hrajú prím iné hodnoty. Bohužiaľ, sa tým stráca aj hodnota „materinského jazyka“, ktorú moja generácia uchovávala vysoko. Prečo si mládež už tak neváži svoju rodnú reč? V tomto bode globalizácia svetu jednoznačne škodí. Ale aj o tom som písal už viackrát, že keď sa stratí napríklad lužická srbčina, a je jedno z akých príčin, bude to ochudobnenie nielen Brandenburska, Saska alebo Nemecka, ale celého sveta, ktorý príde o jeden zo svojich zvukov.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.