Je to zatiaľ vrchol mojej kariéry, ale musím sa ešte veľa zlepšovať

Ako sa stane chlapec z dediny, kde nie je kopec, lyžiarom?

Jednoznačne potrebuje podporu rodičov. Ja som sa k športu dostal kvôli zdravotným problémom, pre ktoré som mal tráviť čas v horách, takže rodičia si mysleli, že by nebolo zlé to spojiť s nejakým športom.

Moment, takže vám lyžovanie vybrali rodičia?

S lyžovaním som začal v troch rokoch, takže to inak ani nemohlo byť (úsmev). Hoci ma to najskôr nejako zvlášť nelákalo, chcel som hrať futbal ako ostatní kamaráti, je dobre, že som vydržal (úsmev). Lyžovanie je krásny šport, zažívame vďaka nemu v horách úžasné chvíle.

Rozprávame sa krátko po vašom návrate zo seniorských Majstrovstiev sveta, už máte za sebou aj juniorské majstrovstvá, medzi seniormi máte za sebou doterajší vrchol kariéry.

Áno, bol to vrchol mojej kariéry. Som veľmi rád, že ma nominoval slovenský olympijský výbor, dalo mi to veľmi veľa skúseností, na ktorých budem môcť ďalej stavať. Som ešte mladý pretekár, čaká ma ešte jeden šampionát v juniorskej kategórii na budúci rok. Verím, že mi to pomôže podať dobré výkony, najmä na juniorských podujatiach.

Keď stojíte na hore na štarte, nahnutý nad ten strmý kopec, nebojíte sa ani trošku?

Nie, veď to robím od malička, takže o strachu nemôže byť reč. Strach sa odstraňuje hneď na začiatku, od malých detí, u mňa to zvládli dobre.

Ako?

Robí sa to tréningom, preveria sa povahy. Zisťuje sa, či sa deti neboja rýchlosti, náš tréner nás hneď na začiatku púšťal rovno dole kopcom, že kto vyhrá a bude najskôr dole, je najlepší (úsmev). Takže sme si víťazstvo spojili s rýchlosťou, a kto by nechcel víťaziť?

Akou rýchlosťou idete počas pretekov dole kopcom?
V zjazde na svetovom pohári alebo na super-G sa dosahuje rýchlosť nad 130 až 140 kilometrov za hodinu. Ja takéto štarty za sebou ešte nemám, ale v super-G teraz na majstrovstvách som po prvých troch-štyroch bránach nadobudol rýchlosť asi 100 kilometrov za hodinu, trvalo to okolo 6 sekúnd od štartu. Žiaľ, dostal som sa len po piatu bránu, potom som nešťastne vypadol.  

To je zrýchlenie ako športové auto.
Áno a je to super pocit!

Necítite pri tej rýchlosti nič iné, len radosť? Žiadny strach?

Strach nie, ale rešpekt áno. Rýchlosť na lyžiach je skvelý pocit, ale musíte mať v sebe aj rešpekt k tomu svahu, inak to nejde. A pomáhajú skúsenosti, keď má človek niečo zažité, tak cíti väčšiu istotu a komfort. Čím viac trénujete, čím viac sa dostávate do nekompletných a nepohodlných situácií, tým viac sa neistota odbúrava, rešpekt sa zladí s tou radosťou.

Takže vám pri tom nenapadne, že by ste si mohli ublížiť?

Bohužiaľ, aj to je súčasťou športu, sú aj pády. S tým sa musí každý športovec nejako naučiť žiť. Našťastie, doteraz som nemal žiadny zlý pád, musím si zaklopať, ani žiadne zranenie.

Keď špičkový lyžiar zažije ťažký pád, lyžuje potom už inak?

Nemám s tým skúsenosti, je to ale individuálne, niektorí sa po páde dokážu vrátiť, prekonať to, niektorí sa už nechytia do konca kariéry.

Keď ste na trati, na čo myslíte?

Na tréningu sa človek sústredí na trénerove pokyny, na pretekoch by to už malo byť automatické, bez toho, aby veľmi premýšľal.

Vráťme sa na majstrovstvá, najväčší úspech ste mali v slalome, skončili ste na 24. mieste. Išli ste však viac disciplín, znamená to, že slalom vám sedí najviac?

Treba povedať, že v tom slalome viacero pretekárov vypadlo, išiel som aj trochu takticky a chcel som dôjsť do cieľa, preto to 24. miesto treba spojiť aj s mojím časom, kde som mal značný odstup. Ale osobne by som skôr povedal, že mi viac sedí obrovský slalom, aj keď platí, že ide o disciplínu, z ktorej sa dá stavať do každej inej disciplíny, aj smerom k slalomu, aj k zjazdu.

Na čo sa teda špecializujete?
Momentálne na všetky disciplíny, uvidíme, postupom času sa možno s trénermi rozhodneme ísť cestou rýchlostných alebo technických disciplín, uvidíme.

Čo rozhodne?

Je tam viac momentov, pri prechode zo žiackej do juniorskej kategórie sa prvýkrát rozhoduje, či chce športovec jazdiť rýchlo alebo skôr technicky, čo má rád, či chce viac točiť alebo ísť do rýchlosti. Dôležitú rolu zohrajú aj tréneri.

Vy ste na tom teraz ako?
To 24. miesto v slalome bol dobrý výsledok, ale ukázal mi aj ten rozdiel od víťaza, ten bol veľmi veľký, takže treba na sebe ešte veľa zlepšovať, či už po kondičnej alebo technickej stránke. Takže je to ešte otvorené.

Hovoríte, že bližšia je vám disciplína super-G, prečo ste tam vlastne vypadli?

Určite zohrala rolu aj hlava, bol to môj prvý veľký štart, svoje zohrala mladícka neskúsenosť. Keď som sa postavil na štart, v hlave mi prechádzalo, ako mám ísť, ale zle som si vizualizoval trať.

Čo to znamená?

Vizualizujeme si trať, ako máme ísť, mojou chybou bolo, že som sa nedržal pokynov od trénera. Veľmi som sa pustil rovno do brány a to ma vytrestalo.

Ako si to celé vizualizujete? Niekto navrhne trať, ako si stanovíte, ako treba ísť?

Pretekár má možnosť prehliadnuť si trať jedenkrát, zväčša ráno pred pretekom, s trénermi.

Môžete sa po nej spustiť?

Nie. Môžem sa zosúvať dole popri nej. Nemôžeme sa spustiť, ale môžeme si pozerať nerovnosti na trati, ako sú postavené bránky, každý pretekár si vyhodnotí, ako by asi mal ísť.

Dá sa to tak naplánovať, bez jazdy?

Dá, aj keď je to niekedy ťažké, aj na majstrovstvách sveta to bolo vidieť na tom, že aj kvalitní pretekári vypadli. Keď povedzme druhý a tretí vypadli, štvrtý potom dostal pokyny, čo by asi mal spraviť, aby sa vyhol ich chybám.

Ako vyzerajú takéto pokyny, ako to funguje?
Majú vysielačky, jeden tréner je na trati, iný na štarte, podľa veľkosti tímu sú aj inde, vidia, aké robia pretekári chyby a poradia im taktiku.

To vyzerá napríklad ako?

Napríklad v super G bola jedna brána taká, že aj keď si pretekár jemne pribrzdil, tak to nebola chyba, ale posunulo ho to dopredu. Takže tréneri potom poradili, že tam treba pribrzdiť, mať síce menšiu rýchlosť, ale zísť do cieľa. Ten najlepší dokázal najlepšie odhadnúť správnu rýchlosť.

Ako sa takéto veci trénujú?

Ťažko niektoré veci opísať, najmä keď ide o kondičnú prípravu.

To nechajme bokom, ale ako trénujete na svahoch?

Tréner vyberie a zvolí miesto, kde by chcel s pretekárom trénovať, snaží sa vybrať miesto, kde môžu lyžiari trénovať tak, aby ich to posunulo dopredu. Ideálne také, ktoré sa podobajú svahom počas pretekov. Samotný priebeh, to nie je len jazdenie, ale tréner vyberie oblasť, na ktorú sa má športovec sústrediť, stanoví mu, čo má robiť, čo dosiahnúť, aby sa zlepšoval.

Povedzte príklad.

Napríklad technika lyžovania, keďže na to nemáme dostatočné podmienky doma, musíme cestovať za hranice, najčastejšie do Rakúska alebo Talianska. Stredisko vyhradí v danom čase časť zjazdovky pre tréning, postaví sa trať. Povedzme, že zjazdovka sa vyhradí na tri trate, ktoré sú vedľa seba, a tam sa potom trénuje. A lyžujeme.

Kto platí náklady tomu stredisku?

Platia to pretekári, ale väčšinou sa neplatí prenájom trate, stredisko to dáva ako benefit športovcom, aby mohli trénovať. Platí sa len lístok. Potom trénujeme x jázd v jednej trati, s tým, že sa sústredíme na niečo, čo považuje tréner za potrebné. Ide najmä o techniku jazdy.

To znamená, že sa spustíte dole, tréner stojí niekde na svahu a potom vám povie pár slov, z tej chvíle, ktorú videl, keď ste práve išli okolo neho?

Áno, povie, čo bolo dobré, čo treba zlepšiť. My sa snažíme tieto pokyny automatizovať, aby sme to robili čo najlepšie.

Ale to je trochu neefektívne, nie? Koľkokrát sa spustíte dole?

Koľkokrát stihneme.

Sto?

To je veľa, rádovo menej, povedzme 15 jázd a potom to preberáme…

…ale on vás vidí vždy len veľmi krátky čas na konkrétnom úseku…

…to je rozdiel medzi malým a veľkým tímom, povedzme rakúske, švajčiarske a iné tímy majú na svahu 6-7 trénerov a potom je tých pripomienok viac. Majú výhodu. Potom ten dril ovplyvňuje preteky, kde vidieť výsledky.

Sledujete iných pretekárov a snažíte sa niečo od nich odpozerať?

Áno, sledujeme zábery, veľmi pomáha, keď analyzujeme lepších lyžiarov. Tiež ide o dôležitú časť prípravy.

Koľko dní v roku trénujete na snehu?

Okolo 120 dní, aj spolu s pretekmi. Oproti iným závodníkom sme na tom horšie, oni majú viac, výhodou je, ak máte dobrý kopec blízko svojho domova. Čo my nemáme, za kopcami musíme cestovať. Chodíme najmä do Rakúska a Talianska, pred pár rokmi som bol aj v Nórsku, boli tam výborné podmienky na tréning, ale je to skôr výnimka.

Od kedy do kedy sa dá chodiť do Rakúska lyžovať?

Podľa podmienok zhruba od októbra, ale dá sa lyžovať aj v lete v Európe, na niektorých ľadovcoch. Práve Rakúšania majú najviac otvorených ľadovcov, ktoré sú otvorené aj v letnom období, niekedy chodíme napríklad na Hintertux, ktorý má slovenských majiteľov.

Slováci? Máte vďaka tomu aj nejaké výhody?

Ale áno. Nepatrí sa o tom však viac hovoriť.

Zostaňme ešte pri tých tréningoch, ste 120 dní v roku na snehu, aké sú to náklady pre vašu rodinu alebo klub, čo všetko treba platiť?

Slovenské lyžovanie je financované najmä rodičmi a sponzormi, v mojom prípade financujú všetko rodičia. Športovec si musí zaplatiť všetko, auto, stravu, ubytovanie, lístky…

Koľko stojí taký priemerný týždeň v Rakúsku alebo Taliansku?

Zhruba 400 až 500 eur na týždeň. Plus je to klubový paušál, trénera platí klub, inak sa skladáme. My sme siedmi chalani v tíme, z toho traja povedzme trochu profesionálnejší.

Aký je rozdiel v nákladoch medzi Rakúskom a Talianskom a povedzme takým Nórskom?

Rakúsko a Taliansko je porovnateľné s cenami na Slovensku, myslím bežné veci ako jedlo a ubytovanie. Nórsko je drahšie, ale ubytovanie sa dá zohnať aj lacnejšie, v porovnateľných cenách. Drahé sú však prepravné náklady.

Ako sa prepravujete?

Chodíme veľkým autom, aby sa tam zmestilo všetko, čo potrebujeme, viacero lyží…

…koľko lyží si beriete na tréning?

Ja mávam dvanásť párov lyží.

Na čo toľko?

Každá disciplína má predpísané parametre, to treba dodržiavať. Sú štyri disciplíny. Na preteky mávam dva páry lyží, profesionálnejší majú aj viac. Jeden pár lyží na samotnú jazdu a jeden na rozjazd. Tí slávnejší nosia aj reklamné lyže.

Lyže, ktoré používate na pretekoch, vám vydržia ako dlho?

Ťažká otázka, kým sa nezničia. Dajme tomu 30-40 tréningových dní. To je maximum, potom lyža stráca pružnosť. Lyže, ktoré sú na rýchlostné disciplíny, sa používajú aj dlhšie. Lyže na slalom a obrovský slalom treba meniť, kvôli tej pružnosti.

Čo znamená tá pružnosť?

V oblúku sa lyža prehne a vráti, keď je lyža viac používaná, pružnosť je spomalená, reaguje inak, takže pretekár je potom pomalší.

Aký je rozdiel medzi vašimi a lyžami nás amatérov? O koľko sú povedzme drahšie?

Pretekári väčšinou dostávajú lyže, neplatia ich, najlepší pretekári dostávajú lyže vyrobené na mieru. Takéto lyže sa nedajú kúpiť, dostávame ich priamo z fabriky, kde majú špeciálne oddelenie na pretekárske lyže.

Aj vy takto dostávate lyže?

Ja dostávam nejakú podporu, ale niečo si doplácam.

Ale Vlhová už dostáva na mieru…

Áno, samozrejme a veľmi veľa.

To je koľko?

Povedzme 80 párov lyží.

Takýmto najlepším pretekárom teda lyže vydržia ešte menej ako mesiac?

To je individuálne, záleží to od každého pretekára zvlášť. Keď vám niečo sedí, tak pri tom zostanete. Dôležitá je tá pružnosť.

A čo s lyžami robíte potom, keď stratia pružnosť?

Top jazdci vracajú do fabriky, dostanú ich potom mladší jazdci ako ja, napríklad. Jazdili na nich povedzme dva dni, nesedeli im a posunú ich takto ďalej. Keď nám sadnú, tak si ich necháme, keď nie, tak ich vrátime.

Po kom máte lyže vy?

Po Marcovi Schwarzovi.

Tak to máte víťazné lyže...

…áno, vyhral už preteky, ale myslím, že nie na tých, čo mi posunul, víťazné si asi nechal (smiech).

Takže vy si nevyberáte značku lyží?

Môžete si vybrať konkrétnu značku, ale vyberáme si podľa toho, aké nám dá tá značka podmienky. Top pretekári za to dostávajú aj peniaze, je to reklama pre danú značku. Ja som si vybral značku kvôli materiálu, ktorý mi sedí.

Takže chodíte s tými 12 pármi lyží na tréningy, lyžiarok potrebujete koľko?

Dva páry na sezónu. Tento rok som si nechal tie z minulej sezóny. Ešte dopoviem paličky, nech sa nepýtate, tie mám tri páry, na každú disciplínu jedny.

Tie lyže treba asi aj brúsiť..

Áno, servis lyží je naozaj veľmi dôležitá vec. Top pretekári na to majú ľudí, my si to dovoliť nemôžeme, pomáha nám tréner alebo si to robíme sami.

Na majstrovstvách sveta vám ich brúsil kto?

Niečo urobil tréner, ostatné sme dokončili my sami.

A brúsku si nosíte tiež z domu?

Áno, máme vlastnú. Dôležitá časť úspechu je ešte voskovanie. U špičkových pretekárov od toho môže záležať konečný výkon, vosk sa ladí podľa teploty, treba to uhádnuť.

Vám to robí kto?

Chodia ľudia z fabrík, čo vyrábajú lyže, a zvyknú niečo odporučiť, potom záleží od nás, či na nich dáme alebo sa rozhodneme inak.

Kedy sa voskuje?

Zväčša deň pred pretekom.

Medzi najlepšími jazdcami bývajú rozdiely na úrovni stotín sekúnd, občas desatiny sekundy. Čo je nesmierne krátky čas, len moment. Čo o takomto rozdiele vlastne môže rozhodnúť?

Každá maličkosť, preto je dôležité všetko, vrátane toho servisu.

Desatina sekundy – to môže byť rozviazaná šnúrka na oblečení, niečo, čo odstáva vo vetre…?

Ja takýmto veciam prikladám význam, nie každý to robí, ale rozhoduje samozrejme jazda.

Keď sa Petra Vlhová stala svetovou špičkou, čo sa vlastne zmenilo, aký je rozdiel medzi bežným a top pretekárom? Lepšie oblečenie? Lyže? Mimo jej osobného výkonu, čo sa zmení?

Určite ten servis lyží, ale tiež strava, nastavenie spánku, každá maličkosť.

Koľko spáva Petra Vlhová?

(Smiech.) To neviem, musíte sa spýtať jej.

Dôležité tiež je, kto stavia trať jednotlivých pretekov.

Áno, zvlášť to platí v mužských kategóriách, ktoré sú vyrovnanejšie. Jeden deň môžete byť najlepší, druhý deň úplne inak. Rozhoduje každý jeden oblúk, každý deň je iný sneh, trate majú inú stavbu, každý obľubuje iný štýl a potom sú tu štyri lyžiarske disciplíny, to všetko vplýva.

V čom je rozdiel medzi mužmi a ženami?

Muži sú silnejší. Majú inú stavbu tela, mužské lyžovanie je oveľa vyrovnanejšie, prví 30 lyžiari sú veľmi vyrovnaní pretekári, niekedy naozaj rozhoduje hlava.

U žien je aká veľká tá špička?

Sú tam výborné pretekárky, ale špička je užšia, možno 5 až 10 pretekárok. Ale to je môj názor.

Kedysi mi jeden tenisový expert povedal, že ženský a mužský tenis sú akoby iné športy, tak rozdielne muži a ženy hrajú. Ako je to v lyžovaní?

Technika lyžovania je rovnaká, len sú iné fyzické dispozície, muži majú väčšiu silu, môžu preto viac riskovať.

Keby Petra Vlhová išla s mužmi, na akom mieste by skončila?

To je veľmi ťažká otázka, neviem odpovedať, muselo by sa to vyskúšať.

Tak len pre nás, Petra Vlhová to čítať nebude, tipnite si, na akom mieste by mohla skončiť?

(Smiech.) Myslím, že by mohla skončiť okolo 40. miesta. Mňa by predbehla. (Smiech.)

A vy by ste medzi ženami skončili na akom mieste?

Aj to ťažko povedať, záležalo by od viacerých vecí, radšej už nič netipujem (úsmev).

Keď ste hovorili o význame stravy, aký je rozdiel medzi vašou stravou a tým, čo jedáva Petra Vlhová?

Neviem na to odpovedať, ale ja mám stravu nastavenú veľmi dobre. Snažím sa jesť zdravo.

Mama vás nabalí na týždeň? Beriete si aj také tie trváce veci, domáce paštéty a tak?

Skôr nie, snažím sa o zdravý balans.

Čo jete?

Všetko, ale vyhýbam sa mastnému jedlu, zjem toho veľa.

A kto vám varí?

Profesionáli sa stravujú na hoteloch, my si varievame aj sami.

Čo viete uvariť?

Cestoviny (úsmev). Zjem ich veľmi veľa, najmä s paradajkovou omáčkou, tak na taliansky spôsob. Teraz na majstrovstvách sveta bolo výborné jedlo.

Čo to bolo?

Cestoviny s paradajkovou omáčkou. (Smiech.) Bol tam stan, kde bolo jedlo pre všetkých. Niektorí toľko nejedia, ale ja neviem pretekať hladný, navyše to jedlo bolo výborné.

Na majstrovstvách ste skončili na 24. mieste v slalome, mali ste predtým aj nejaký cieľ?

Mal, dôležité boli najmä kvalifikačné jazdy, predsa len to boli moje prvé veľké preteky. Na štart sa nasadzuje prvých 50 pretekárov podľa bodov, ostatní sa musia kvalifikovať, odtiaľ postúpi 25 najlepších plus pretekári z krajín, ktorí majú len jedného pretekára.

Takže ste mali akoby preteky navyše. A to bola pre vás potom únava, alebo vám to pomohlo ako tréning?

Bol to aj veľmi dobrý tréning, aj keď kvalifikácia sa nikdy nekoná na kopci, kde sú preteky. Je tam však veľmi podobný sneh. Pretek potom trvá celý deň, čo je trochu únava.

Mali ste problém zaspať pred závodmi, kvôli nervozite?

Nie, mal som to v minulosti, keď som prišiel medzi juniorov, teraz už našťastie nie.

Môžete si dať pivo, povedzme?

Za odmenu, keby som skončil v prvej desiatke.

Takže najlepší desiati môžu piť? (Smiech.) Nie vážne: Usain Bolt, špičkový šprintér, si vedel vypiť, aj sa zabaviť, preto sa pýtame.

Každý si môže vypiť (úsmev), ja to nemám veľmi rád. Vypijem si len veľmi príležitostne.

Máte za sebou už aj juniorské majstrovstvá, na tých seniorských bol aj niekto mladší ako vy?

Boli, ale skôr z krajín, ktoré nie sú veľmi lyžiarske.

Tí, ktorí skončili pred vami, boli starší o koľko rokov?

Minimálne päť-šesť rokov, ale aj viac.

Kedy je najlepší vek v mužskom lyžovaní?

Myslím, že najlepšie sa vedia presadiť lyžiari od 22 do 27-28 rokov. Ale je to špecifické. Napríklad môj tímový kolega a kamarát Adam Žampa podáva najlepšie výkony teraz, keď má 30 rokov. Je to individuálne.

Keď už spomínate bratov Žampovcov, fungujete medzi sebou tak prajne, podporíte sa, je to niečo ako hokejová šatňa?

Áno, máme veľmi dobré vzťahy, pomáhame si, sme kamaráti.

Chodíte podporiť aj ženy, keď majú preteky?

Bežne áno, ale teraz kvôli covidu to možné nebolo.

A platí to aj naopak, povie vám po pretekoch niečo Petra Vlhová?

Nepoznáme sa až tak osobne.

Raz vás možno zoberie aj do svojho lietadla, keď prídu lepšie výsledky.

(Smiech.)

Ešte sa vráťme k tým tréningom, povedali ste, že 120 dní ste na snehu, ale 240 dní trénujete bez snehu, ako?

Kondičná príprava je rôzna, lyžiar potrebuje mať silné nohy a brucho, ale príprava býva pestrá. Každý pretekár môže mať úplne inú. Ja sa pripravujem s kondičným trénerom, veľmi mi to pomáha. Robím atletiku, vzpieranie a posilňujem.

O behu viem, stretli sme sa na ceste do Abrahámu, ale vzpieranie? Koľko vytlačíte?

Áno, veľmi veľa. Nehrotím to, ale 100 kg viem dať nad hlavu.

Kedysi bola móda lyžovať na umelom povrchu, to robíte?

Nikdy som to nerobil.

Bežkovanie?

Ani to nie, iba raz a naposledy. Radšej sa púšťam z kopca. (Smiech.)

Odkedy máme vrcholové ženské lyžiarky, od čias Veroniky Zuzulovej, ak aj nie skôr, stále počúvame sťažnosti rodičov na to, ako funguje financovanie vrcholového lyžovania. Je to u nás tak odlišné od iných krajín?

Sezóna profesionálneho lyžiara stojí okolo 200-tisíc eur, z toho je zrejmé, že ide o obrovské náklady. U nás ich musia platiť alebo zháňať rodičia, ak vedia zohnať nejakého sponzora alebo podobne. Je to veľmi náročné. Veľmi málo ľudí si to môže dovoliť. Ide to postupne, junior nemá také náklady ako Petra Vlhová, ale je to veľmi drahý šport.

A v tom zahraničí to funguje ako?

Je tam viac štátnych peňazí, funguje nejaký tím, ktorý financuje štát prostredníctvom nejakej lyžiarskej asociácie. U nás taký tím nie je. Keby bol, mohli by sme mať viac pretekárov. Dúfame, že sa to podarí v budúcnosti zmeniť.

Poznáte aj nejakého chlapca, ktorý musel prestať s lyžovaním kvôli peniazom?

Žiaľ, ono to skôr funguje tak, že takíto chlapci sa k lyžovaniu ani nedostanú, skončia skôr, bez ohľadu na talent.

Keď si chcete odpočinúť, čo robíte?

Rád chodím na ryby, stanovať, rád idem aj na bicykel.

V televízii si šport pozriete rád?

Áno, futbal.

A komu fandíte?

AC Miláno.

A u nás doma?

Pustým Úľanom. (Úsmev.)