Podľa svedkov polície údajne v SIS koncom roka 2020 nastala panika. Zadržaný bol najprv kriminálnik Ľudovít Makó a krátko na to aj Boris Beňa, námestník vtedajšieho šéfa SIS Vladimíra Pčolinského.
Prečo sa mal podľa vyšetrovateľov Pčolinský báť? Makó a Beňa krátko po svojom zatknutí začali spolupracovať s políciou a okrem iného poskytli svedectvo o tom, ako prevzali úplatok od Zoroslava Kollára, z ktorého 20-tisíc eur putovalo práve Pčolinskému.
Polícia tak pracuje s hypotézou, že práve to mal byť údajný motív, prečo Pčolinský s Koščom spustili útok na NAKA a prokurátorov špeciálnej prokuratúry. Podľa uznesenia, ktoré citovali Aktuality.sk, sa po zadržaní Pčolinského v marci 2021 v SIS začali zbierať informácie, ktoré by viedli k spochybneniu Makóa a Beňu ako kľúčových svedkov.
Košč, Pčolinský a jeho nástupca vo vedení SIS Michal Aláč sa vraj dopúšťali diskreditácie trestných konaní, pričom to údajne robili koordinovaným spôsobom spolu s policajnou inšpekciou či dokonca s Národným bezpečnostným úradom.
Podľa svedka Borisa Beňu – bývalého Pčolinského námestníka v tajnej službe – boli Košč s Pčolinským už predtým nahnevaní na vyšetrovateľov Jána Čurillu a Pavla Ďurku za to, že sa nevedia dostať k informáciám z vyšetrovania. Toto svedectvo naznačuje, že Pčolinský mal motív konať proti vyšetrovaniu závažných zločinov ešte predtým, ako polícia začala stíhať jeho samého.
O význame Petra Košča, akejsi temnej postavy v pozadí tajnej služby, vypovedal aj bývalý člen tejto skupiny Michal Ciriak. Ten zároveň uviedol, že Pčolinský sa snažil zdiskreditovať a znedôveryhodniť Makóa ako svedka. Makóa vraj SIS dokonca monitorovala. Cieľom tajných malo byť vraj aj spochybniť dôveryhodnosť svedka Petra Petrova potom, ako začal s políciou spolupracovať. Tak to tvrdí vyšetrovateľ Ján Čurilla.
Líder „zločineckej skupiny“ Peter Košč mal vraj informácie o vyšetrovaniach od bývalého šéfa bratislavských operatívcov Jána Kaľavského, ktoré následne údajne posúval Pčolinskému. Pčolinský mal vraj inštruovať aj expolicajta Mariána Kučerku, ktorý mu vraj donášal informácie z NAKA. Podľa Beňu ho chcel Pčolinský ochrániť, pretože mu vraj riešil „všetky sr.čky“. Kaľavský sa po neprávoplatnom odsúdení ukrýva v Bosne a Hercegovine, kde mu vraj SIS dodnes pomáha, aby nebol vydaný na Slovensko.
Z pohľadu polície to pôsobí jednoznačne: SIS chránila svoje záujmy, svojho obvineného šéfa, a preto rozpútala proti NAKA vojnu. S touto interpretáciou sa nekriticky stotožnila aj väčšina médií.
Iste, niektorí novinári v tom majú jasno. No pozor. Ide o tú časť mediálneho sveta, ktorá dlhodobo fandila jednej strane, stretávala sa s ňou, podporovala ju vo svätom boji proti Zlu a popritom nedokázala pomenovať ani jej najvážnejšie zlyhania. Tým ju naopak povzbudzovala, aby ich opakovala a aby uverila, že stojí nad zákonom. Zároveň od nej dostávala novinársky vzácne informácie.
Prečo je však treba byť pri tejto neprehľadnej vojne policajtov radšej opatrný a zdržanlivý?
1. Diskreditácia bola obojsmerná
Hamranova polícia udrela na Aláča, Pčolinského a inšpekciu, pretože Pčolinský údajne diskreditoval vyšetrovateľov, ktorí ho stíhali. Podozrenia sú vážne, a ak bývalý riaditeľ tajnej služby naozaj porušil zákon a pri ochrane samého seba sabotoval inštitúcie, treba ich s plnou vážnosťou preveriť a prípadné porušenia zákona dotiahnuť do primeranej trestnoprávnej koncovky.
Lenže Hamranova úderka konala veľmi podobne. Pár týždňov predtým, ako mala policajná inšpekcia ukončiť vyšetrovanie trestne stíhaných čurillovcov, možno aj s návrhom na obžalobu (to sa čoskoro dozvieme), spáchala nebývalé a čudné zásahy voči inšpekcii a šéfom SIS. Zároveň na tlačovkách policajný prezident zverejňoval informácie zo živého spisu, ktoré mali Pčolinského, Aláča a vyšetrovateľov inšpekcie diskreditovať.
Hamranovci sa teda dopustili toho istého, z čoho podozrievajú Pčolinského a spol.
Hamran pritom zašiel ešte ďalej. Krátko predtým spolu s médiami spustil dezinformačné ťaženie proti ministrovi vnútra Ivanovi Šimkovi, ktorého zlikvidoval pomocou falošnej diskreditačnej kampane.
Ešte šokujúcejšie bolo, keď prezidentka Zuzana Čaputová a premiér Ľudovít Ódor Hamranov ultimatívny rozkaz odstreliť ministra bez meškania vykonali.
Podľa demokratických teórií štátu nesmie byť polícia ako držiteľ monopolu na násilie bez verejnej kontroly. Tú podľa zákona vykonáva minister vnútra. Ak policajný prezident, realizujúci šokujúce a tvrdé zásahy s otáznym významom, má moc zlikvidovať ministra a rozkazovať najvyšším ústavným a exekutívnym činiteľom, smrdí to koncom ústavnosti a príznakom nástupu policajného štátu.
S otvorenými očami a ústami sme vtedy sledovali, čo sa to okolo nás deje – a aký význam to vlastne má. Po pár týždňoch už v tom máme jasnejšie. Je to, takpovediac, rozuzlené. Akcia Šimko a akcia Rozuzlenie zjavne súviseli. Hamran pripravoval útok na inšpekciu a nechcel, aby mu v tom zavadzal minister, ktorý si voči jeho kovbojským praktikám dovolil dať najavo jemné náznaky opatrnej skepsy.
To, či Pčolinský predtým diskreditoval a úmyselne sabotoval vyšetrovanie, je vážne, no stále nedokázané podozrenie. Ale to, že Hamran falošnými metódami zdiskreditoval ministra a dosiahol jeho odstrel – keď hrozilo, že by im mohol zmariť pripravovanú ofenzívu –, nie je len podozrenie, ale fakt.
Vyššie uvedené poznámky neznamenajú, že by sme mali jasnejšie, kto má v tejto vojne bezpečnostných zložiek pravdu – ak ju vôbec niekto má. Situácia je extrémne neprehľadná, zamotaná a komplikovaná. Na oboch stranách je časť pravdy a na oboch koncoch je aj veľká časť účelovosti. V tejto chvíli sa dá konštatovať len jedno: ide o konečnú eskaláciu vojny v bezpečnostných zložkách, ktorú v nefunkčnom štáte, ktorý už štvrtý rok nemá ministra vnútra, nemal kto zastaviť a korigovať.
2. Hamran označil aj správu tajnej služby z leta 2021 za protiprávny čin, hoci z nej vyplývajú vážne pochybnosti o vyšetrovaniach
Policajný prezident Štefan Hamran na svojej tlačovke tvrdil, že súčasťou tejto diskreditácie údajne bola aj známa správa SIS, ktorá upozorňovala na vážne prešľapy pri stíhaní zločinov a na ovplyvňovanie svedkov v závažných kauzách. Na mimoriadnej schôdzi parlamentu ju v máji 2021 predstavil vtedajší predseda parlamentu Boris Kollár.
Túto správu vyšetrovateľ v uznesení označil ako jeden z dôkazov o účelovej snahe spochybňovať vyšetrovania zo strany SIS. Vyšetrovatelia (a novinári) ju označujú za „vyfabrikovanú“.
Pravdou je, že o tejto správe zďaleka nevieme všetko, jej väčšia časť bola utajená, mali ju k dispozícii len oprávnení adresáti v najvyšších ústavných funkciách. Len ťažko sa teda dá zrekonštruovať jej pravdivosť a komplexný motív, ktorý stál za jej vznikom.
To, že ju spochybňujú vyšetrovatelia NAKA a špeciálnej prokuratúry, neprekvapuje. Oni odmietajú akékoľvek pochybenie a zlyhanie pri svojej práci. Na závažné pochybnosti nikdy nereagovali, často ich zľahčovali a často sa ani nenamáhali s vysvetlením. Rozhovory do médií dávali len tým novinárom, pri ktorých mali istotu, že skutočne nepríjemné otázky im klásť nebudú.
Vieme však toľko, že keď si správu prečítal expremiér Eduard Heger, bol z nej natoľko rozrušený, že do SIS zvolal kontroverzné stretnutie predstaviteľov vlády, tajnej služby, prokuratúry a polície, aby si vyjasnil, čo sa to vlastne v polícii a na prokuratúre deje.
Správa vraj opisovala viacero prípadov údajného manipulovania svedkami a usvedčovala vyšetrovateľov, že sa pri stíhaní zločinov z čias smeráckej garnitúry dopúšťali závažných prešľapov. Väčšina týchto prípadov je stále neznáma.
Zo správy však unikol jeden príklad, ktorý dodnes nebol verejnosti vysvetlený.
Ide o svedectvo mafiána Csabu Dömötöra, ktoré bolo použité pri zdôvodnení väzby pre Ľudovíta Makóa. Dömötör údajne cez nepriehľadné okno reštaurácie Towers v Bratislave vidiel, ako si mafiánska trojica František Böhm, Ľudovít Makó a Matej Zeman odovzdávajú úplatok. Zeman sa k úplatku priznal a udalosť opísal presne tak ako samotný Dömötör. Ten ju však objektívne nemohol vidieť.
No aj vďaka jeho vymyslenému svedectvu sudca uznal väzbu pre Makóa. Išlo o kľúčovú udalosť, ktorá výrazne pomohla nasledujúcim úspechom NAKA a špeciálnej prokuratúry, pretože Makó sa vo väzbe zlomil, začal vypovedať a priniesol cenné svedectvá v množstve ďalších korupčných trestných činov.
Keď na túto okolnosť poukázala SIS a policajná inšpekcia, Dömötör bol odsúdený za krivé svedectvo. Neskôr vypovedal, že na krivú výpoveď ho naviedol takáčovec a spolupracujúci obvinený Peter Petrov, prezývaný Tiger. Petrov mal podľa neskoršieho obvinenia inšpekcie navádzať svedkov Csabu Dömötöra a Mateja Zemana na „vedomé uvádzanie nepravdivých skutočností“ v ich postavení svedkov, aby získal „nenáležité výhody“.
Netušíme síce, či za jeho vymysleným svedectvom bola nadpráca polície alebo sa mu ju len podarilo primitívnym spôsobom oklamať. Stále je však záhadou, ako mohla polícia (a následne aj sudkyňa) uveriť svedectvu, ktoré bolo už na prvý pohľad nezmyslom. Vari by si mafiáni odovzdávali úplatok v reštaurácii takým spôsobom, aby ich mohol zreteľne vidieť nielen každý v interiéri podniku, ale dokonca každý, kto sedí v aute na parkovisku?
Pri preverovaní inšpekcie (ktorým zrejme chcela urobiť rekonštrukciu činu, či je vôbec z parkoviska do vnútra reštaurácie vidieť) sa dokonca zistilo, že okno reštaurácie je – ako sme už spomenuli – nepriehľadné.
3. Tiger vo výbehu z klietky
SIS ešte predtým zachytila telefonáty svedka Petra Petrova (prezývaného Tiger), ktorý sa v nich komusi chválil, že veľké vyšetrovania vážnej politickej korupcie, ktorými žije celé Slovensko, sa dejú len vďaka nemu. Z nahrávok nepriamo vyplývalo, že Tiger svedectvami kolegov z mafiánskej skupiny takáčovcov (Zeman, Dömötör) manipuluje, aby si zachránil vlastný kožuch a ochránil sa pred stíhaniami v iných vážnych ekonomických zločinoch (z ktorých sa po začatí spolupráce s NAKA až podozrivo ľahko vyvliekol).
Hoci sa nepreukázalo, že by Dömötör klamal na objednávku vyšetrovateľov, jeho výpoveď zanechala dodnes nezodpovedané otázky o tom, akej povahy je vlastne skutočný Tigrov angažmán pri vyšetrovaní a prípadnom organizovaní svedectiev, respektíve nakoľko mohol vyšetrovateľov zavádzať presne takými svedectvami, ktoré by „potrebovali“, za čo Petrovovi následne vedeli preukázať vďačnosť prehliadaním jeho vlastných prečinov.
Polícia dnes Pčolinského obviňuje z toho, že Petrova odpočúval účelovo, aby spochybnil vyšetrovania, ktoré dopadli aj na neho. Háčik je v tom, že tajná služby síce mohla odpočúvať účelovo, ale nemohla predsa vložiť Tigrovi do úst jeho vlastné slová, ktoré zakladajú veľké pochybnosti o zákonnosti vyšetrovaní.
Čudné sú aj neskoršie nahrávky, keď údajne Petrov naznačoval vyšetrovateľovi Tomášovi Emmelovi účelovosť svojich svedectiev: „Tomi, čo sa my dvaja dohodneme, to budem vypovedať, aby ti to sedelo,“ povedal Petrov a dodal: „Ja si hľadím hlavne naše záujmy a moje záujmy, a zato som ja zvolil takúto cestu a bolo mi prisľúbené, že Repa (prokurátor špeciálnej prokuratúry, pozn. red.) nebude proti mne vystupovať na základe toho, čo Makó vypovedal.“
4. Pčolinského prípad plný otáznikov
S akciou Rozuzlenie nepriamo, ale zato zásadne súvisí aj prípad Vladimíra Pčolinského v kauze údajného prevzatia úplatku 20-tisíc eur. NAKA ho začala stíhať a Pčolinský si odsedel pol roka v kolúznej väzbe, z ktorej ho dostala až 363-ka generálnej prokuratúry.
Ide o dôležitú súvislosť, pretože práve Pčolinského stíhanie zjavne eskalovalo takzvanú vojnu v polícii.
Vladimír Pčolinský je už vyše dva roky obvinený z toho, že vraj prevzal úplatok od kontroverzného podnikateľa Zoroslava Kollára za to, že zastaví jeho sledovanie, ktoré realizovala SIS. Kollár sa medzičasom priznal k tomu, že dal 40-tisíc eur Ľudovítovi Makóovi a Borisovi Beňovi.
Makó a Beňa sa ku skutku ešte predtým priznali a následne svedčili, že Pčolinský o všetkom vedel a s Beňom sa o úplatok podelil. Pčolinský svoju účasť v prípade dodnes popiera. Kollár však udalosti opísal inak ako Makó s Beňom. Do úplatku ho vraj dotlačil samotný Makó, ktorý zrejme nechcel, aby bol Kollár sledovaný, keďže s ním chcel nadviazať obchodný kontakt. Kollár tvrdí, že o Pčolinskom nebola reč. Makó vraj hovoril len o pomoci od svojho kamaráta v tajnej službe. Z kontextu vyplýva, že mal na mysli Beňu.
Polícia so Zoroslavom Kollárom uzavrela dohodu o vine a treste, to znamená, že jeho výpovedi uverila. Oficiálne tak jeho výpoveď považuje za vierohodnejšiu ako výpoveď Makóa a Beňu.
Ich výpovede sú pritom jedinými dôkazmi v Pčolinského kauze. Ostatné dôkazy, ako napríklad výpovede zamestnancov, ktorí mali byť svedkami Pčolinského aktivity pri ochrane Zoroslava Kollára, jeho vinu nepotvrdili.
O tom, aké motívy mali Beňa s Makóom, aby do úplatku, ku ktorému sa priznali, namočili aj Pčolinského, sú neznáme. Polícia tvrdí, že nemali dôvod klamať. Lenže polícia im zároveň v tejto kauze de facto vymazala trest, čo už znie ako dostatočne silný motív, pokiaľ by im pomohli odrovnať extra veľkú rybu, o ktorej polícia dnes tvrdí, že im prekážala pri vyšetrovaniach.
Pčolinskému hrozí trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov, pričom pol roka si už odsedel v kolúznej väzbe (prokurátor dokonca žiadal predĺženie väzby). Boris Beňa v tejto kauze spáchal rovnocenný skutok a mal by byť stíhaný v rovnakom paragrafe – a jeho priznaním by mala byť jeho vina uzavretá. Ako spolupracujúci obvinený si zaslúži benefit v podobe zníženia trestu. Zákon umožňuje maximálne zníženie trestu za spoluprácu o jednu tretinu zo spodnej hranice sadzby, čo je stále viac než tri roky. Nie je jasné, prečo Beňa už tretí rok nesedí za tento skutok vo väzení.
Pčolinský, ktorému vina preukázaná nebola, si teda už odsedel pol roka a hrozí mu dlhoročný trest. Beňa, ktorému už bola preukázaná vina, nie je vo veci ani len stíhaný. Má takzvané „odložené obvinenie“ a verejnosť netuší, na základe čoho si to zaslúžil.
Prirodzene tak vzniká podozrenie, že zjavne neprimerane vysokú odmenu dostal za to, že udal mocného človeka, ktorého polícia potrebovala dostať z obehu. Minimálne toto podozrenie spochybňuje tvrdenia polície, že Makó a Beňa nemali žiaden motív udať Pčolinského, a preto sú ich svedectvá bez pochybností pravdivé.
Pripomeňme, že zadávateľ úplatku Zoroslav Kollár udalosti opisuje inak ako Ľudovít Makó. Vo svojej výpovedi Makóa dokonca usvedčuje z viacerých ďalších trestných činov, napríklad z prezradenia legalizanta tajnej služby. Výpoveď Kollára považuje polícia za pravdivú, spolupracujúci svedok totiž nesmie klamať, inak by sa pripravil o benefity spolupráce. Nie je známe, že by bol Makó stíhaný v skutkoch, z ktorých ho de facto usvedčuje Kollár v tejto výpovedi.
Z Kollárovej výpovede dokonca vyplýva aj možná hypotéza, že to bol vlastne Makó, kto stál za celým nápadom tohto trestného činu.
Makó pritom v tom čase fungoval ako „trojitý“ agent. Pracoval aj v tajnej službe, aj pre Fica, ktorému robil „analýzy“, a zároveň pracoval pre Zoroslava Kollára. Aké široké potenciálne motívy môže mať takýto človek, je prinajmenšom záhadou. Rozhodne sa však nedá hovoriť o tom, že je automaticky pravdovravný.
Prokuratúra je pritom presvedčená, že svedectvá Makóa a Beňu sú bez pochybností pravdivé aj preto, že sa v kolúznej väzbe nemohli navzájom ovplyvňovať a sú teda navzájom nezávislé. Lenže Makóova a Beňova väzba neprebehla v rovnakom čase. Samotný Makó sa priznal, že sa po svojom prepustení (keď začal spolupracovať s políciou) s Beňom kamarátsky stretával. Krátko na to polícia vzniesla obvinenia aj voči Beňovi a ten sa vo väzbe začal správať podľa identickej taktiky ako Makó.
Začal spolupracovať s vyšetrovateľmi pri dodávaní svedectiev, ktoré NAKA potrebovala. Je len veľmi ťažko uveriteľné, že by sa počas svojich stretnutí na túto tému nezhovárali a že by Makó svojmu priateľovi Beňovi nebol radil, ako sa správne zachovať, aby si spoluprácou zachránil krk a dosiahol faktické odpustenie vlastných zločinov.
Európske súdy pritom na základe svojich precedensov zvyknú byť skeptické voči prípadom, keď neexistuje žiaden materiálny dôkaz, iba svedectvá mafiánov, ktorých motívy sú zahmlené.
Najzarážajúcejšie na Pčolinského kauze sú však dôvody, pre ktoré ho námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera prepustil z väzby. Počas Pčolinského kolúznej väzby sa spočiatku nediali žiadne procesné úkony. Pripomeňme, že kolúzna väzba sa dáva preto, aby dotyčný nemohol na slobode ovplyvňovať vyšetrovanie, napríklad výpovede svedkov, na ktorých mohol mať vplyv. Väzba sa však udeľuje len v nevyhnutných prípadoch a na nevyhnutnú dobu. Ako však môžeme hovoriť o jej zákonnosti, ak sa počas jeho väzby žiadne vyšetrovanie nedialo?
Pčolinského advokáti štyri mesiace urgovali prokurátora, aby vykonal výsluchy dvoch kľúčových svedkov z tajnej služby, ktorých vo svojej výpovedi uviedol samotný Beňa. Ak by vyšetrovateľovi naozaj šlo o vyšetrovanie skutku, musel by predsa intenzívne využiť čas, keď je Pčolinský vo väzbe. To sa však nestalo.
Aj preto vzniká podozrenie, že špeciálna prokuratúra nemala záujem ani tak vyšetrovať jeho skutok, ako skôr dostať Pčolinského z obehu. Existoval by na to motív: Pčolinský disponoval informáciami, ktoré spochybňovali vyšetrovania. Takto bol preventívne spochybnený Pčolinský.
Netušíme, či to tak bolo alebo nie. Nevieme ani o tom, či je Pčolinský nevinný. Je možné, že Pčolinský ako mocný muž so širokými kontaktmi v bezpečnostných zložkách mohol využiť svoj vplyv na vlastnú pomoc. A ak sa mu dá dokázať protizákonné konanie, musí byť obžalovaný.
No presvedčenie médií o tom, že Pčolinský spustil vojnu v polícii len preto, aby sa ochránil pred stíhaním a udržal svoj vplyv, minimálne zďaleka nie je také jednoznačné, ako v tejto prudko neprehľadnej situácii prirýchlo uverili viacerí novinári.
5. Mafiáni na slobode
Dôveru nevzbudzuje ani fakt, že takzvaní kajúcnici, teda spolupracujúci obvinení, dostali za svoju spoluprácu významné zníženie trestov.
Ľudovít Makó vypovedá o svojej spolupráci vo vyše 80 skutkoch, pričom pri množstve z nich bol nielen „poštárom“ úplatkov, ako o sebe sám hovorí, ale aj spolupáchateľom, a množstvo úplatkov rádovo od desiatok tisíc až do 100-tisíc eur aj prevzal.
Trestné sadzby v týchto konaniach sa pohybujú od troch do dvanástich rokov. Viaceré skutky majú spodnú sadzbu na úrovni päť a viac rokov. Aj keby došlo k zníženiu o jednu tretinu, čo je zákonný mantinel, v ktorom môže prokurátor „handlovať“ pri vyjednávaní o spolupráci, je len ťažko predstaviteľné, že by jeho oslobodenie spod nepodmienečného trestu odňatia slobody vo všetkých prípadoch mohlo prebehnúť zákonným spôsobom.
V podobnej situácii je napríklad aj skupina prominentných kajúcnikov a bývalých členov organizovaného zločinu, od Bernarda Slobodníka, Borisa Beňu, Petra Petrova až po Františka Imreczeho.
Pre slovenskú spoločnosť ide o veľmi demoralizujúci signál, ak nie dokonca o navádzanie na zločin. Ten signál znie: pokojne môžete byť celé roky súčasťou organizovanej zločineckej skupiny a na vysokej pozícii v polícii systematicky brať úplatky od mafiánov v stovkách tisíc eur. Ak vás neprichytia, v čo dúfate, ľahko zbohatnete a spolu s vami ďalšie desiatky mafiánov. Ak vás chytia, postačí, ak udáte svojich kolegov. Dostanete síce podmienku, ale vyhnete sa väzeniu. No povedzte, koho by toto neprilákalo inšpirovať sa dobrodružnou kariérou Makóa, Imreczeho, Beňu či Slobodníka?
