Sú aj dobré správy: mnoho Dánov tá myšlienka rozhorčila a je možné, že neliberálny zákon neprejde parlamentom, v ktorom nemá súčasná vláda nijak silnú pozíciu; alebo snáď, že ho budúca vláda zase zruší. Rozhodne na ňom nepanuje žiadny dusivý konsenzus naprieč politickým spektrom, aspoň že tak.

No samotná skutočnosť, že v krajine, ktorá inak netrpí prehnanou politickou korektnosťou, prešiel tento druh represívneho opatrenia vládou a mieri do parlamentu, je trochu desivá. Zákony o rúhaní si spájame so stredovekom, a ak ich niekto chce obnovovať, znamená to, že mu neprekáža kontaminovať dnešný svet kúskom stredoveku.

Sloboda prejavu nemôže pokrývať len veci, ktoré sa všetkým páčia; naopak, jej hodnota je v tom, že dokáže ochrániť aj prejav, ktorý je značne nepopulárny.

Časť „páličov Koránu“ v Škandinávii sú ľudia blízkovýchodného pôvodu, sami odpadlíci od islamu (mimochodom, tradičné islamské právo trestá odpadnutie od islamu smrťou); prečo by mali byť nútení predstierať rešpekt k niečomu, čo zavrhli? Len preto, aby bol takzvane pokoj?

Potom sa však Dánsko nebude môcť diviť, keď rovnaký postup napodobnia aj iné znepriatelené entity sveta. Moskve, Pekingu alebo napríklad Pchjongjangu zase prekážajú urážky ich zbožstvených lídrov, strán a systémov. Ak stačí pohroziť niekoľkým Dánom smrťou na to, aby dánska vláda začala tancovať podľa ich píšťaly, prečo by to tie štáty neurobili?

Odvaha má svoju cenu, ale za zbabelosť sa platí ešte oveľa viac. Nielenže utrpíte škody, ešte vami budú pohŕdať. Aj mne, nemoslimovi, asi zaberie dosť času, než si pri pohľade na dánsku vlajku prestanem pripomínať túto epizódu z nekonečného seriálu menom appeasement.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.